Žáner: komédia
Minutáž: 99 minút
Krajina: Dánsko
Rok: 2011
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Ole Christian Madsen
Scenár: Ole Christian Madsen, Anders Frithiof August
Kamera: Jørgen Johansson
Hudba: Jonas Struck
Hrajú: Paprika Steen, Anders W. Berthelsen, Sebastián Estevanez, Adriana Mascalino, Miguel Dedovich a ďalší
Začína sa to dobre. Mimoriadne bystrý hlas rozprávača práve otvára pomyselnú bránu do deja. V temnote obrazu postupne rozoznávame obrysy nešťastného Christiana (Anders W. Berthelsen), ktorého len nedávno opustila žena. Stále príťažlivá Anna (Paprika Steen) sa totiž popri svojej práci ako manažérka argentínskeho futbalového klubu Superclásico zamilovala do jedného z hráčov. Samozrejme, jedného z najlepších. Ináč by predsa dôvod vymeniť muža a 16-ročného syna Oscara za 32-ročného Juana Diaza nebol dostatočne legitímny. A riešenie v takomto prípade musí byť podobne radikálne. Christian okamžité sadá na lietadlo a odchádza do šialene horúceho Buenos Aires, len aby Annu získal späť.
Skôr než si divák uvedomí banálnosť zápletky, už je v tom po krk – dynamické strihy, veľké celky ešte väčšieho hlavného mesta Argentíny a vynikajúci hudobný refrén vás donúti pohodlne klesnúť v kresle a podložiť si ruku hlavou. Nie preto, že by vám hrozila nuda, pri ktorej zaspíte, ale skôr aby vám nič neušlo.
Za prácou Ole Christiana Madsena, ktorý je okrem réžie aj autorom scenára, vidieť veľkú ambíciu a chuť vytvoriť niečo svieže, vtipné a predovšetkým na míle vzdialené od klasickej formy severského filmu. Rozprávačský štýl je rozhodne zaujímavý a snímka Superclásico nepochybne zosobňuje všetky prvky komédie. Inteligentný humor, ktorý občas prechádza do frašky a irónie, dialogická komika a absurdnosť sú hlavnými výrazovými prostriedkami dánskej snímky. Neuveriteľný spád, ktorý vychádza z minutáže 99 minút, je nevyvrátiteľnou devízou Superclásica.
No niečo tu nesedí. Čo-to vám dôjde už po chvíli – kamera, ktorá okrem pomätených postáv skúma chaotické Buenos Aires, štýl rozprávania, soundtrack, ktorý je mixom latino, swingu či jazzu, zápletka, postavy či vývoj deja sú akoby prácou niekoho iného – Woodyho Allena. Vplyv a rukopis Woodyho je cítiť po celý čas, a čím viac dejových línií pribúda, tým je presvedčenie diváka silnejšie. Teraz je okamih rozhodnúť sa, či budete porovnávať a snímku Superclásico odsúdite ako (síce celkom podarený, ale predsalen) plagiát alebo ostanete pohodlne sedieť v kresle a vychutnáte si svieži mix argentínskej horkokrvnosti v kontraste s dánskou servilnosťou a suchým humorom.
Intelektuálny syn Oscar (Jamie Morton), ktorý do doby, keď spoznáva mladú krásavicu Veronicu (Dafne Schiling), nachádza útechu jedine v knižkách filozofa Kierkegaarda a fotení; otec závislý od červeného vína, ktorého k životu prebudí len znásilnenie 70-ročnej Adriany Mascialino (!) či futbalista Diaz, ktorý je býk v posteli a celý personál svojho nádherného domu obšťastňuje obnaženým popre/pozadím – to všetko sú postavy, vďaka ktorým je Superclásico tak klasickou zbierkou klišé, ako aj vydarenou oddychovkou netradične z rúk niekoho iného ako hyperaktívneho a čoraz schematickejšieho Woodyho Allena. S trochou zveličenia môžeme povedať, že Superclásico je strategickým súčtom nápadov, ktoré – hoci už boli niekoľkokrát použité inde – stále dobre fungujú. Navyše, niektoré staré nápady sú použité v nových kontextoch.
Okrem humorných dialógov („Dala si si klišé tabletku?“) či ironických poznámok rozprávača („…Christiánovi došlo, že bol olúpený. Bolo to slušné a priateľské. On si to nevšímal – predtým, ako sa vrátil bez všetkého.“) je prínosom hlavne herectvo epizódnych postáv. Či už je to stvárnenie temperamentného a podľa očakávaní jednoduchého futbalistu Juana, niekoľko replík starého vinára Mendozu (Miguel Dedovich) alebo napokon aj nečakaná kombinácia prísnej a zmyselnej Adriany Mascialino, zo všetkého plynie neskutočná plnokrvnosť a prirodzenosť argentínskeho herectva. A to je zážitok. Už len naliať víno a užiť si tango argentino na plátne.
