Žáner: poviedkový film, dráma
Minutáž: 100 minút
Krajina: Slovensko, ČR
Rok: 2014
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Jaro Vojtek
Scenár: Marek Leščák
Kamera: Tomáš Stanek
Strih: Maroš Šlapeta
Hudba: Michal Nejtek
Účinkujú: Éva Bandor, János Gosztonyi, Vlado Zboroň, Roman Bubla, Martin Horváth, Richard Felix, Arnold Nagy a ďalší
Po minuloročnom Zázraku Juraja Lehotského prichádza do distribúcie ďalší dlhometrážny hraný debut slovenského dokumentaristu. Jaro Vojtek, autor oceňovaných dokumentov My zdes (2005), Hranica (2009) alebo Cigáni idú do volieb (2012) predstavuje v týchto dňoch a týždňoch poviedkový film Deti. Aby sme nepochybovali, že ide o trend, v príprave je aj fiktívny naratív Eva Nová od Marka Škopa (Iné svety, Osadné).
Štyri poviedky zjednocuje ústredná téma medziľudských vzťahov, presnejšie rodinných medzi deťmi a rodičmi. Byť niečím dieťaťom, určuje do veľkej miery identitu jednotlivca. Niekedy ju to vetví a problematizuje, napríklad ak sa pôvodný rodičovský vzťah rozpadne a dieťa sa musí zžiť s jedným alebo postupne viacerými otčimami či macochami. Vo všeobecnosti základný vzťah nadobúda rôzne podoby aj s vekom, zdravotnými dispozíciami, frekvenciou vzájomného kontaktu a ďalšími faktormi, pôsobiacimi pre každú rodinu inak.
Z dokumentu si Vojtek (podobne ako Lehotský) preniesol viaceré (neo)realistické postupy: kombináciu hercov s nehercami, autentické prostredia (interiéry aj exteriéry) a vyhýbanie sa zjednodušujúcim žánrovým dramaturgickým formulkám. Hoci poviedky linkuje téma vzťahu rodiča a dieťaťa, všetky sa dotýkajú aj aktuálnych spoločenských problémov. V správnom neorealistickom duchu neponúkajú riešenia, iba zamyslenie.
Po poriadku: prvá poviedka, nazvaná Syn, sleduje až zúfalé pokusy otca (Vlado Zboroň) o zblíženie sa s autistickým synom (Roman Bubla). V Maratóne rómskemu trestancovi (Martin Horváth) chýba rodina natoľko, že utečie z väzenia za nimi. V tretej epizóde sa chlapec (Arnold Nagy), týraný nevlastným otcom, upína tým viac k svojmu Kanárikovi, čím menej vtáčik spieva. Na záver zasa podvedená žena (Éva Bándor) vytiahne z nemocnice chradnúceho otca (maďarský herec János Gosztonyi vo svojej poslednej filmovej úlohe) na výlet k bulharskému moru.
Jednotlivé poviedky obsahujú buď originálne alebo v slovenskom hranom filme zatiaľ len okrajové témy. Z tohto pohľadu vynikajú najmä prvá a posledná poviedka o hendikepoch a problémoch spojených s autizmom a Alzheimerom. Scenárista Marek Leščák navyše do poviedky Otec zapracoval aj eutanáziu ako reálnu možnosť dôstojného odchodu zo sveta, čo by mohlo v istých kruhoch vyvolať pohoršenie alebo aspoň nepokoj (na Slovensku je stále jednoduché provokovať). V Maratóne rómska kriminalita slúži len ako pozadie, aby hlavný hrdina mal odkiaľ utekať. Dôležitejšie sú dôsledky dlhodobého odlúčenia mladého Róma od rodiny: brat sa mu odcudzil, syn ho nespoznáva. Najkonvenčnejší je azda Kanárik s klasickým vyobrazením nevlastného otca ako alkoholika, slabocha a tyrana.
Tu niekde začínajú aj problémy: minimálne prvá a posledná poviedka by si zaslúžili vlastné celovečerné spracovanie. Maratón by mal po Šulíkovom Cigánovi problém s obhájením existencie a Kanárik ledva znáša stopáž, akú mu Vojtek vymeral v rámci cyklu, o nejakom rozšírení škoda reči. Pritom práve táto poviedka obsahuje jediný „spektakulárny“ záber, vybočujúci z civilne nevzrušenej poetiky snímky, letecké obkrúženie chlapca sediaceho na vrchole továrenského komína (pozri záver traileru). Ak je znakom dobrej poviedky, že po jej skončení rozmýšľate, ako by asi mohla pokračovať, tak Syn a Otec sa vydarili.
Aj v týchto dvoch sa však objavujú prvky kaziace výsledný dojem. Herectvo trpí veľkou nevyrovnanosťou, z ktorej paradoxne niekedy vychádzajú lepšie neherci: výbornému Romanovi Bublovi ako nekomunikujúcemu autistovi pomerne ťažkopádne sekundujú rodičia, najmä otec Vlado Zboroň. Dialógy sú miestami nepočúvateľné, preto vďakabohu za výskyt rómčiny alebo maďarčiny. Richard Felix ako otčim postavu otrasne prehráva, naopak Martin Horváth pôsobí celkom uvoľnene. Najlepšie to klape ústrednej dvojici z Otca, Éve Bándor a Jánosovi Gosztonyimu.
Časť problémov zrejme hercom spôsobilo scenáristické rozškatuľkovanie postáv. Felixov otčim je postava jedného rozmeru, nemá napísanú žiadnu sympatickú akciu ani repliku. („Snažím sa zachytiť citlivý svet dieťaťa, ktorý je surovo narušený necitlivým výsmechom otčima“, hovorí o tejto časti režisér. Čierna a biela.) Že otec autistu hľadá útočísko u „alternatívneho“ liečiteľa je azda pochopiteľné, ale aj naivné, tak ako ostatné jeho pokusy o zblíženie sa so synom. Éva Bándor nájde muža s milenkou, nuž sa zákonite opije a hneď ju začnú obťažovať miestni donchuani, kým ich nespacifikuje chápavý čašník.
Tematickú originalitu zrážajú dolu dejové konštrukcie na hranici uveriteľnosti alebo už za ňou, prípadne situácie a popisy, ktoré si zdanlivo pýtajú divácku pozornosť, avšak nakoniec fungujú len ako šum. Keď Horvátha vo väzení povzbudzuje kňaz, spomína zápas v karate, ktorý prehral a protivník ho stĺkol do krvi. To je maličký detail, ale zraniť protivníka v športovom karate ide priamo proti pravidlám. Horváthov útek je zinscenovaný v podstate dôveryhodne, jeho dolapenie už menej. Leščák tu umelo zvyšuje drámu: musí ho niekto zradiť, aby policajtom napadlo hľadať utečenca z väzenia uňho doma. Vojtek si tiež mohol odpustiť Cigánčatá kývajúce do kamery.
Podobné nedostatky prezrádzajú režisérsku neskúsenosť a na scenáristickej strane prílišnú snahu o efekt. Vezmite si jednu scénu z Kanárika. Hlavný hrdina sa uleje zo školy a odíde do mesta na chovateľskú súťaž. Jeho kanárika však rozhodcovia diskvalifikujú, lebo nespieva. Cestou naspäť smutnému chlapcovi zastaví ocenený chovateľ (Albín Medúz), že ho zvezie. V aute mu začne rozprávať, že on už tú medailu nepotrebuje, lebo doktori mu dávajú rok života. A tak metál odovzdáva natešenému výrastkovi. Načo je však toto melodramatické rozpoloženie epizódnej postavy dobré? Ešte keď mu rozhodcovia odovzdávajú cenu, označujú ho za už tradičného víťaza. Čiže takýchto metálov musí mať plnú vitrínu. Nemohol sa nad chlapcom jednoducho zľutovať z dobrého srdca bez pridanej mydlovej opery? Albína Medúza už ďalej neuvidíme. Uniká aj význam jeho replík o vypustení kanárika do voľnej prírody. Keď neskôr chlapec prichádza o toho svojho, nevidíme ho používať Medúzove rady o nechávaní potravy na balkóne. Zjavne ani postava, ani divák si z celého dialógu nič neodnesú.
Niekde medzi faux pas a podporou klišé sa nachádza scéna, keď si Éva Bándor „čistí hlavu“ v bazéne. Ako vidno z obrázku, na tvorbu zjavnej lenivej metafory tu kamera používa takmer identický zvislý nadhľad na postavu rozplácnutú v modrej vode, aký tvorí základ plagátu pre Zázrak, akurát pootočený o 90°. V Lehotského filme malo plávanie v bazéne aj funkciu v príbehu, tu maximálne predznačuje neskorší výlet k moru s otcom. Keďže Marek Leščák napísal scenár aj k Zázraku, neuvedomelé použitie tohto záberu vylučujem. Dá sa od toho odraziť pri tvorbe celkového úsudku: ak Lehotského film pôsobil koncentrovane, štylizáciu s autenticitou miešal vo vyváženom pomere, Vojtekove Deti rozptyľujú dojmy medzi silnejšie a slabšie príbehy, charizmatické a nevýrazné postavy. Ako začiatočníkovi v hranom filme možno Vojtekovi veľa vecí odpustiť, ale nemá zmysel sa tváriť, že Deti sa kvalitou rovnajú alebo dokonca predčia jeho dokumenty.
