Recenzia

Vrbovský veter

25.07.2014 | Juraj Kovalčík

Vrbovský_veter (2014) Žáner: dokumentárny
Minutáž: 40 minút
Krajina: Slovensko
Rok: 2014
Prístupnosť: MP 15

Réžia: Miro Remo
Scenár: Miro Remo, Juro Šlauka
Kamera: Jaro Vaľko, Ivo Miko, Mário Ondriš, Lukáš Teren, Denisa Buranová, Miro Remo
Hudba: Karpatské chrbáty, Chiki liki tu a, Živé kvety, Para, Mňága a ždorp, Zóna A, Vrbovskí víťazi, Záhradné domčeky, David Koller


Ľuďom, ktorí sa aspoň raz zúčastnili útulného, no svojrázom priam raziaceho festivalu vo Vrbovom, sa pri názve filmu automaticky vynorí správna asociácia. Ostatných len v krátkosti upovedomím, že ako „vrbovský veter“ je označený henten načisto blázen Braňo Jobus, organizátor Vrbovských vetrov, usporadúvaných od roku 2007 zvyčajne cez víkend pred Pohodou. Inak hudobník z legendárnej alternatívnej formácie Karpatské chrbáty (a ďalších, nemenej legendárnych: Vrbovskí víťazi, či one-man band Abusus). Inak spisovateľ, orientujúci sa hlavne na detských čitateľov. Inak dlhoročný abstinent.

Na Pohode „Branuško“ vystupuje pravidelne nielen hudobne, aj moderátorsky. Duchovná spriaznenosť medzi najväčším slovenským festivalom a jedným z najmenších sa nedá odškriepiť: kto hral na Vetroch, pravdepodobne raz už bol alebo niekedy bude aj na Pohode. U niektorých to platí aj v jednej sezóne: teraz napríklad Katarzia. Z oboch akcií sála aj podobná „alternatívna“ etika: tak Kaščák, ako Jobus si dávajú záležať, kto áno a kto nie. S tým rozdielom, že Vetry sú silne posunuté do recesistickej polohy: festival sa zároveň otvára aj zatvára pod záštitou Predsedu multiorganizácie Kriak, húpacieho koňa. Hymnu vymyslenej organizácie vyhráva bizarne vyparádená „dychovka“ na plastových záchodových trubkách aj s nádržkami, k sprievodným podujatiam patria dostihy (ako inak) na húpacích koníkoch, „preteky“ hračkárskych formúl a iné ultrabezpečné akcie.

Vrbovský veter (2014)

Jobusovskú mytológiu zapĺňajú okrem hojdacích koníkov mnohé ďalšie bájne zvieratá, predmety, rituály a miesta (vo Vrbovom je aj stred sveta, ku ktorému chodia púte). Pitoreskný vzťah k realite bratia Braňo a Andrej Jobusovci dokladujú aj celoživotnou záľubou vo vynaliezaní priemyselno-folklórnych hudobných nástrojov. Dosiahli pri nich (a pri ich pomenovávaní) podivuhodnú mieru sofistikovanosti: gajdy vyrobené z nafukovanej hračkárskej kravy, plastovej fľaše a iných súčiastok (aka „modzkocucka“), jednotná roľnícka elektrická gitara (vyrobená zvarením rýľa a motyky) alebo moja obľúbená kombinácia plastových fliaš, trubiek a kolienok OPVHNSSDRVDS (Odkaz Pre Výrobcov Hudobných Nástrojov: Strčte Si Do Rici Vaše Drahé Saxafóny). Viac na tomto linku: http://www.vrbovskivitazi.sk/index.php?id=3

Ak ste v jobusovskom vesmíre noví, možno si práve ťukáte do čela a iných voľných priestorov na hlave, ale film robí kus dobrej a bezpečnej roboty, aby vás ubezpečil, že v tomto svete (a zvlášť v jeho strede) je recesia oficiálnou štátnou ideológiou. (Lebo bezpečnosť pri práci je dôležitejšia ako práca samotná!) Nákazlivá nálada festivalu a jobusovského zmýšľania z dokumentu crčí čoraz silnejším spádom. Na začiatku sa Braňo na skúške v kulturáku, kde kedysi začínal s kapelou, od srdca víta s Michaelom Kocábom a jeho Pražským výběrom. O chvíľu už pán brat vyjavenému Kocábovi vysvetľuje princíp pretekov „Formuly nula“ a prehovára ho na účasť ako reprezentanta Českej republiky. V ďalšom zábere „pražák“ s nasadením reprezentuje.

Pre Mira Rema, režiséra, scenáristu a spolukameramana, nie je festivalová téma nová. Na vimeu tri roky visí jeho 50-minútový dokument o Pohode. Ako v ňom, aj tu sa to hemží portrétmi excentrikov, vypointovanými gagmi (Laskyho skákanie do davu, pád a bolestný návrat na pódium), informačný tok sa azda ešte zhustil (Veter má len 40 minút) a pribudol v ňom „hanákovský“ segment, kde sa filmári pýtajú zúčastnených, čo najviac milujú. Niekto otázku zoberie vážne, inde je to príležitosť na ďalší vtip (Samčo, brat dážďoviek najviac ľúbi Biebera a Brada Pitta). Inde je to tak napol. Pre skúsenú pani je manžel, čo sedí obďaleč, už druhoradý. Po niekoľkých strihoch ich však vidíme opäť; objímať sa.

Vrbovský veter (2014)

Výborný gag sa zadarí, keď Braňo upozorňuje okoloidúceho návštevníka, že by nemal piť. Odpovie, že on tak pivko doobeda, a potom už len minerálky. V ďalšom strihu ho kamera nachytá objednávať dva rumy, zozadu ho za plece chytí Jobus a vlasáč sa pohotovo vykrúti, že to berie chalanom, on sám chcel kofolu. Pointovanie tu prebieha na viacerých úrovniach: najprv je chalan načapaný pri klamstve (alebo aspoň zľahčovaní), sekundárne sa tu vraciame k motívu alkoholizmu, jednému z nosných v Jobusovej verejnej prezentácii (a v tomto filme). A do tretice je to pripomienka základného paradoxu Jobusových abstinenčných tirád: lebo ospevovať triezvosť na letnom festivale je úloha pre načistého blázna.

Spomínaný film o Pohode má po nej názov a vznikol na objednávku organizátorov, aby dokumentoval tri dni hudby, porozumenia a všelijakej ďalšej kultúry a dobroty. Problém vznikol, keď zadávatelia zistili, že Remo v sebe nezaprel dokumentaristu (na rozdiel od agitátora), zvolil si za ústrednú linku celkom logicky hlavného zodpovedného Miša Kaščáka a zobrazil ho aj vo chvíľach, ktoré preňho nevyzneli práve lichotivo. Vrbovský veter je podľa názvu hlavne o Jobusovi, ale v skutočnosti viac o veciach okolo neho. Dominuje festival a dianie na ňom. Remo tak opäť akoby uskočil. Vo výsledku sa zdá, že Jobusovi preukázal väčšiu službu ako organizátorovi Pohody. Kaščákov zelótizmus vyznieval niekedy pateticky, Jobusove postalkoholické kázne odľahčuje vždyprítomný absurdný humor.

Ktovie, či jobusovská verejná ľahkosť bytia je skutočne plastický portrét jedného výnimočného človeka. Niežeby som sám nebol fanúšik jeho hudobnej či inej produkcie. Braňo pravdepodobne úmyselne ľuďom ukazuje tú krajšiu tvár abstinencie: ako oslobodenie sa od záťaže, ako nový, plnší, bohatší, ozajstnejší život. A ja to chápem: ak by som chcel povzbudiť niekoho, kto je dole, asi by som nenašiel lepší spôsob. Len tá druhá strana mince sa nikdy celkom nezošúcha: pochybnosti, nutkanie, „dobrí“ kamaráti, frustrácia. Preto Vrbovský veter pohládza zmysly, zanecháva pocit čistej hlavy, úsmev na tvári, nie pocit, že viem viac o Jobusovi ako o človeku. Asi správne: Remo uvádza film o „vrbovskom viťazovi“. Nie o Braňovi Jobusovi ako takom.

6