Mami (Mommy) © 2015 ASFK Mami (Mommy) © 2015 ASFK

Aké bolo vaše leto? Moje dosť horúce, poznačené na jednej strane existenčnou neistotou a na druhej strane blaženou nezodpovednosťou. Oboje spôsobené tým, že som bol koncom júna zbavený akademickej kariéry. Nikdy som neveril, že by som mal vzdelávať niečie deti. Konečne sa mi nedôvera potvrdila. Na viaceré dôvody narazíte, ak budete pokračovať v čítaní.

Umiestnením do prvej polovice septembra sa filmový festival Cinematik prekrýva so záverom letnej sezóny (a trnavským jarmokom). Nasledujúce zápisky svedčia hlavne o probléme, ako spojiť seriózne sledovanie a pitvanie predloženej filmovej ponuky s rozptýleniami v podobe hudby, kamarátov a piva. Pre spomínané rozptýlenia som určite chýbal na mnohých zaujímavých filmoch, koncertoch alebo iných sprievodných podujatiach. Napríklad záverečný ceremoniál som prejedol v pizzerii, domnievajúc sa, že začína o hodinu neskôr. Keď sa v Žiwelli konal tradičný filmový kvíz, sedel som na terase a nemal som z toho tiež nič. Zato som sa aspoň mihol na väčšine parties v stane. Ček. Nepredstieram, že píšem objektívne hodnotenie priebehu Cinematiku, nanajvýš fragmenty zo súkromnej a dosť deravej pamäti.

Po minulých rokoch v neelektrifikovanej chatke v nemenovanom, zato vrelo odporúčanom kempe na druhej strane Sĺňavy, som sa tentoraz dohodol so známou, prezývanou Kuku, že budem prespávať u nej. Vo štvrtok desiateho, prvý deň festivalu, program začínal o druhej. Dorazil som do Piešťan ešte pred obedom, aby sme sa stretli čo najskôr. Mala v pláne cestu do Bratislavy, chcel som ju ešte v kľude zastihnúť, aby nebolo treba improvizovať. Byt som našiel iba po jednej zlej odbočke. Čakala ma so synom pred domom. Presne, ako mi do telefónu zaspievala: „Čakám ťa pred domom.“ Kuku je opálená a veselá. Ukázala mi voľnú izbu, z inej sa vynoril anglicky hovoriaci spolubývajúci Jalman (netuším, či to zapisujem správne). Postavil som si vodu na čaj a vytiahol z vaku krabičku. Zotavujem sa z prechladnutia. Kuku ma hneď zrušila, že má pripravený sypaný akurát na to, čo potrebujem. Došiel som do rajskej záhrady.

Byt je od centra päť minút. Dala mi kľúče a šiel som si po akreditáciu do Domu umenia. Pred ním stan skoro postavený. Váh, labute, mušky. Prebehol som ešte pešiu zónu s hromadne odignorovanými značkami zákazu pre cyklistov (už sa teším, kedy táto dopravná vojna dorazí do Trnavy). O druhej sadám do Fontány na prvý film – Návrat do horiaceho domu. Slovenský dokument si nevyberám náhodou, chcem vidieť čo najviac z toho, „čo dom dal.“ Aby som mohol potom tie veci recenzovať (= znosiť pod zem).

Po dokumente na lavičke pred Fontánou triedim prvé dojmy, keď začujem: „To né, práve ti idem volať.“ Multiinštrumentalista Maroš z Trnavy, presnejšie z Trakoviec. Vytešujeme sa z narazenia do seba a pomáham redukovať diváctvo slovenského filmu. Maroš chcel pôvodne na Vojtekov Tak ďaleko, tak blízko. Ja že idem na katalánsky film, čo je špeciálny fokus tohto ročníka, tento sa volá Moskytiéra. Popis v katalógu spomína momenty čierneho a absurdného humoru, také môžem. Maroš ide so mnou. V zaplnenom Kino Klube ochká a rehlí sa najhlasnejšie zo všetkých. Hneď sa človek viac zabáva. Kdekoľvek som s ním bol (a dalo sa na tom filme smiať), Marošov rehot prehlušil všetkých.

Moskytiéra by sa mohla páčiť Buñuelovi. Je prítomný v Piešťanoch skrz výber Jaime Rosalesa, tohtoročného headlinera festivalu. Organizátori mu dali voľnú ruku na výber filmov, čo ho inšpirovali. Rosales stavil na istotu – je tam Bergman, Bresson, Tarkovskij, samá silná autorčina. Aj Buñuelova Viridiana. Z Rosalesových vlastných som sa dostal v piatok na Guľku v hlave (2008). Odradila ma od jeho ďalších. Experimentálny prístup viem oceniť aj svojím rednúcim intelektom, ale musím napínať nervy, aby som udržal bdelosť. O druhej poobede; zlé znamenie.

Zo slávnostného otvorenia (to som nezmeškal) si pamätám hlavne primátorov chýbajúci predný zub a moderátorkin komentár: „To je rozkošné.“ Rekonštruovala sa sála a v nej sedenie od lanského roku. S vyše 600 miestami sme vraj v najväčšej kinosále na Slovensku. Impozantná je, hoci do filmových palácov z 20. rokov, ktoré poňali tisícky ľudí, jej predsa len chýbajú dimenzie. A čo tam, nebudeme sa trápiť nad stavom kinokultúry počas filmového sviatku. Keď sa môžeme trápiť nad stavom ľudstva, ako ho zaznamenal brazílsky fotograf Sebastião Salgado z dokumentu Wima Wendersa Soľ zeme. Dojatie zo série záberov chudoby, cholery, hladomoru, vojny, utrpenia, smrti na storaký spôsob utne iba vo zvlášť srdcervúcom okamihu zvonenie telefónu s banálnou melódiou. (Po filme zisťujem, že som si tiež mobil ani nevypol, ani nestíšil. Aspoň mám o dosť suchší ringtón.)

Stretávam ďalšiu partiu, teraz okolo Iva, ktorému som školil bakalárku (ako bývalý pracovník akademického priemyslu). Ivo, jeho brat a ich frajerky sedia v stane, kam som sa vybral na premiérové pivo. Čapuje a vydáva sa tento rok z autobusu pristaveného namiesto zadnej steny. Rozšírili tak priestor v stane pre ľudí, aj pre hudobníkov. Zatiaľ najchvályhodnejší zlepšovák okrúhleho ročníka. V závere koncertu Floating Planet dostávam pozvanie na brko. Prijímam.

Posledné festivalové ráno mi Kuku ukazuje článok na www.pnky.sk. Zacitujem úryvok:
Partia mladíkov v lyžiarskych kuklách si dnes, v utorok 15. septembra okolo druhej v noci, v mestskom parku vyhliadla dvoch mužov, ktorí išli domov z nočného premietania Cinematiku. Napadli ich a obaja skončili v rozbitými hlavami. Ako sa vyjadril jeden z napadnutých, zrazu len za sebou počuli kroky, a keď sa obzreli, už ich obkolesila skupina približne šiestich mladíkov v lyžiarskych kuklách. Útočníci ich považovali za “feťákov” a preto vraj na nich útočili. Keď muž oponoval, že on drogy neberie, dostal odpoveď, že tak nemá chodiť na “feťácke” festivaly.

Trošku ma zamrazilo, lebo v utorok som prechádzal cez park asi o pol štvrtej ráno, tiež vo dvojici. Večer mal človek potom ešte divný pocit, ale celkovú príjemnú atmosféru šiesti lyžiari nemôžu zničiť. Snáď nabudúce vyčíhajú lepšiu obeť, niekoho ako ja, kto aspoň pričuchol k skutočným ilegálnym drogám ako THC, dá sa s kľudným srdcom označiť za feťáka a spoločnosť sa ho potrebuje okamžite zbaviť. Veľa zdaru.

Nočný život Cinematiku mi vyhovuje viac ako artfilmovské pokusy o úroveň v Kursalone. Iste, za veľa môže aj príjemná spoločnosť. Alebo to, že si kupujem väčšinou iba pivo a neochutnávam z ponuky jedál s festivalovou prirážkou. Hlavné však je, že pred Domom umenia máte vytvorený vyslovene festivalový pľac a v Tepliciach je Kursalón vždy najmä Kursalón. Ak sa chcem uvoľniť, idem inde.

V Piešťanoch som uvoľnený asi až príliš. Po polnoci z piatka na sobotu som si našiel správu, že Kuku spí mimo bytu. Rozjarený som sa tým veľmi nezaoberal, zavolal som jej až neskôr a z kombinácie jej prispatosti a mojej substanciálnej sprostosti vyplynulo, že sa na nové miesto neviem dostať. Popýtal som sa ešte partie ex-kolegov zo školy, ale nemohli ma zobrať k sebe na hotel. Keď muzika dohrala a aj posledné duše sa rozpŕchli, šiel som proti prúdu Váhu, skrývajúc sa pred občasnými svetlami áut za stromami pri ceste. Neviem, či som sa hanbil alebo čo ma viedlo, ale pripadal som si celkom úchylne. Oblúkom som sa vrátil do parku. Pri Hoteli Park som zbadal v plote veličiznú dieru, vliezol som tam, usadil sa pod jedným stromom, opierajúc sa chrbtom o kmeň.

Spal som asi hodinu, okolo šiestej som sa zobudil. Zdalo sa mi, že je už veľa svetla a že v areáli nie som sám. Rozhodol som sa, že idem do centra, počkám kým sa niečo otvorí, kúpim si jesť a budem niekde vonku do prvého premietania o jedenástej. Raňajkujem a vítam slnko pri Váhu za mostom do Banky. O jedenástej už sedím na Mami! od Xaviera Dolana, ktorého má Peter Konečný strašne rád. Čakal som, že zaspím, ale Dolan si získal aj udržal moju pozornosť. Aj keď pre jeho hrdinu s ADHD práve udržanie pozornosti predstavovalo obrovský problém.

Kuku medzitým prišla na pľac k Domu umenia predávať rôzne preparáty, kvapky a maste vlastnej výroby. Rozložilo sa tu viacero stánkov. Vymenili sme si s Kuku nočné zážitky. „Dnes sa ťa budem držať ako kliešť,“ vravím jej. Jedna noc vonku stačila. No nemôžem sa jej až tak držať, keď chcem ešte niečo vidieť. Dohodneme sa na stretnutí večer na koncerte.

Po Láske od Gaspara Noé. Na ňu dorazil aj Ivan s kolektívom, mali riadne naložené z trnavského jarmoku, kam si odskočili cez deň. Na Láske pokračovali megabalením čapovaného červeného vína. Sedel som v strede medzi nimi, tak som ho podával zo strany na stranu. Plastový obal všelijak pukal a vŕzgal, stali sme sa zakrátko miláčikmi okolosediacich divákov. Zvlášť keď sa Ivo vybral počas filmu na záchod (zo stredu radu). Veľmi som sa nebál, že niekomu narúšame hlboký spirituálny zážitok, šak z dvoch tretín to bolo porno a z jednej tretiny veľmi prosté dialógy.

O filmoch chcem ale písať v samostatných článkoch, toto má byť o inom. Nuž lipianska (Ivova) partia sa po Noém vybrala taxíkom na hotel a ja som šiel spoznávať prostredníctvom Kuku nových Piešťancov. Nemusím hovoriť, že to boli ďalší hipíci, musím? Bubnovačka v podkroví, sviečky, vonné tyčinky, všetko bolo. Vlastne jediná noc, ktorú sme s Kuku strávili spolu. Ďalšie noci už von nešla. Ja som sa na byt pravidelne vracal nadránom. Kľúče potrebovala mať so sebou. Aby som ju nebudil, vymysleli sme skvelý recept: k izbe, kde som spal, je pripojený balkón. Keďže byt je na prízemí, stačilo: 1. nechať dvere na balkón iba privreté, aby som ich mohol zvonku otvoriť, 2. dostať sa do zadného dvora k balkónu cez zamknutú drevenú bránku (jedna latka sa dala posunúť tak, aby som sa prepchal cez vzniknutú medzeru), 3. vyliezť na balkón s pomocou lavičky pristavenej pod ním. Dobrodružstvo! Vzrušenie! Fyzická námaha! A na druhý deň brudné nohavice…

Nemožno sa veľmi čudovať, že po takomto priebehu sme končili rozbití a roztratení. Na záverečnej party bol stan poloprázdny, ale ako východniari sme si to statočne nepripúšťali. Ozaj, stolný futbal! Tak ešte dáme partiu za posledné drobáky. A pivo za najposlednejšie drobáky. A potom nám možno ešte niekto zaplatí niečo. O tretej ráno sa Ivo s frajerkou vybrali do bankomatu, ostal som iba s jeho starším bratom. Ten si po chvíli zmyslí, že ho tam nechali. Snažím sa mu to vyhovoriť, ale Ivovi sa nedá dovolať a brat mizne kdesi v parku. Party končí. Ja sa hrám na džentlemana a pomáham istej Baške odpraviť domov bicykel. Po ceste stretávame Iva s frajerkou, vracajú sa od bankomatu. Party je kaput a brat nezvestný, vravím im. Tak dobrú noc. Tieto feťácke festivaly.

Na druhý deň (v stredu) sme sa všetci stretli pri Ivovom aute, zaparkovanom pred Domom umenia. A nemalo ani prepichnuté pneumatiky. Spokojne sme sa vrátili do Trnavy. Ďakujem, Kuku. Nech sa ti darí v tej Indii.