Na osobnosti Jacka Sima Kráľ záchodov výstižne ilustruje silné stránky aj riziká aktivizmu hnaného individuálnou vášňou s celosvetovými ambíciami. Autori očividne chcú dosiahnuť, aby Simov príbeh pôsobil inšpiratívne. A ich hrdina je dostatočne sympatický, aby inšpiroval v pozitívnom zmysle. Nestráca zo zreteľa, že mu záleží „iba“ na hovne.
Detskí hrdinovia Hluchých dní predstavivosťou prekonávajú chatrné podmienky, v akých sú nútené vyrastať a vlastné obmedzenia, za ktoré nemôžu niesť zodpovednosť. Je to aj výčitka, memento väčšinovej spoločnosti, aby sme prestali odvracať zrak, ignorovať problémy tých najslabších a najzraniteľnejších spomedzi nás. Vracajú sa potom s vyostrenou naliehavosťou v týchto a každých budúcich krízových časoch, keď na ich izoláciu odpovedáme pokusmi o ich ešte prísnejšie uzavretie.
Keď sa Tamara Kotevska a Ljubo Stefanov rozhodli zacieliť kamery na ženu z macedónskych hôr, mali v úmysle zachytávať iba vymiznuté hospodárenie a tradičný vzťah matky a dcéry, ktorá sa o ňu podľa stáročných zvykov stará pri dožívaní. Nakoniec zachytili konflikt až civilizačný, podobenstvo zhutnené v malej vidieckej komunite.
The Decline je vzorne sústredená jednohubka. Nezabŕda do dejových odbočiek, dialógy obmedzuje na minimum. Myšlienku, že v akejkoľvek kríze sa báť treba hlavne ľudskej zloby (hlúposti, arogancie, nezrelosti), prezentuje v efektívnej akčnej skratke. Reakcie na stres a mimoriadnu situáciu zobrazuje bez prikrášľovania, ale zase nie iba ako inštinktíve a pudovo motivované konanie. Niektoré postavy prejavujú vysokú mieru empatie vo viere, že spolu môžu dokázať viac ako sami. V survival hororoch však stačí, keď prežije aspoň jedna postava.
Ak niečo Jursov dokument ukazuje, je to rast povedomia o vlastných právach a občianskej aktivity medzi obyvateľmi aj tých najodľahlejších dolín nášho štátiku a zároveň žalostnú úroveň vymožiteľnosti týchto práv. Štátni úradníci či policajti totiž odporcom ťažby veľmi nepomáhajú, skôr komplikujú ich ľúty boji proti korporácii a jej sbskárom. Jediný dôvod, prečo napokon Američania v roku 2019 ustúpili, bol tvrdošijný odpor komunity.
Dokument zachováva typické prvky životopisnej štruktúry, postupuje viac-menej chronologicky od detstva, cez hudobné začiatky, meteorický vzostup až po náhlu smrť a odkaz. K niektorým momentom a dôležitým osobám sa vracia. Vzhľadom na to, že Gustav Åhr aka Lil Peep zomrel na prahu dospelosti, je pochopiteľné, že sa zdôrazňujú vzťahy v rodine. Jeho matka má prominentné miesto v obsadení a podieľala sa aj na produkcii.
Čím menej sa v Bielom, bielom dni rozpráva, tým viac významu poskytujú obrazy, hudba, zvuky prostredia. Bežné úkony, zobrazované po väčšinu filmu, v sebe skrývajú výbušné emócie. Pokiaľ ste im ochotní venovať pozornosť, záver vám prinesie emocionálne naplnenie. Príklad, že trúchlenie za milovanou osobou nemusí obsahovať iba bolesť zo straty, ale aj radosť z toho, že ste vôbec mohli spolu byť.
Vo filme V sieti obaja tvorcovia synergicky spájajú svoje tvorivé metódy a angažovanosť. Natáčaniu predchádzal experiment, súčasť osvetového projektu, pri ktorom vytvorili na sociálnej sieti fiktívny profil 12-ročného dievčaťa. Za 5 hodín naň zareagovalo 83 mužov vo veku od 23 do 63 rokov, „v drvivej väčšine s explicitnými výzvami na spoločnú masturbáciu pomocou videohovoru“ (Hypermarket Film). Chalupová s Klusákom sa rozhodli, že toto je téma na celovečerný film.
Zažiť to znovu zdarne prepája žánrové prvky romantiky s kritikou retrománie aj naháňania sa za novotami a večnou mladosťou. Nicolas Bedos vo svojom príbehu doluje hodnoty, na ktorých sa oplatí stavať a udržiavať zmysluplný partnerský vzťah. A robí to s nezvyčajnou dávkou (francúzskeho) vtipu a šarmu.
Matthias a Maxime vypovedá o nevypovedaných citoch medzi dvoma mladými mužmi. Dráma sa odohráva vnútri, navonok sa prediera s ťažkosťami, hroziac extra dávkou bolesti. Pre Dolana niečo ako domáca pôda. Bez (nadbytočného) predvádzania sa investuje nemalé umelecké schopnosti v prospech zobrazenia vnútorného sveta svojich zraniteľných hrdinov.
Dôvera v systém, v to, že keď si poctivo splním nároky svojho zamestnania, budem za to patrične odmenený, nie roznesený v zuboch novinárskych hyen“, nie je vôbec triviálna záležitosť. Eastwoodov hollywoodsky populizmus iba príliš zjednodušene spája rôzne inštitucionálne a systémové problémy alebo ich zastiera ako individuálne morálne zlyhania. Je pozoruhodné, že film o očiernení mena poctivého drobného pracanta a jeho snahe o satisfakciu očierňuje niekoho iného.
V histórii švédskej justície sa prípad Thomasa Quicka/Sture Bergwalla vymyká všetkým štandardom. Začiatkom 90. rokov bol ako drobný kriminálnik umiestnený v ústave pre duševne chorých. Pred ošetrujúcimi lekármi začal odhaľovať omnoho temnejšie tajomstvá a postupne sa priznal k vyše tridsiatim vraždám. Medzi rokmi 1994 až 2001 bol usvedčený z ôsmich z nich. Kolosálne zlyhanie justičného systému poskytlo výborný filmový námet a novinár Hannes Råstam (nechtiac) poskytol vďačný typ na hlavného hrdinu.