Dánska režisérka Susanne Bier mala v roku 2006 akosi naponáhlo. Kým do distribúcie prichádzala rodinná dráma Po svadbe, autorka už pracovala v USA na ďalšom projekte, Things We Lost in Fire, dokončenom o pár mesiacov neskôr. Obidva sa podľa pozitívnych ohlasov zrejme vydarili nad očakávanie.
Premieru napätia medzi Západom a islamským svetom nemôžu, zdá sa, ignorovať ani v slnečnej Kalifornii. Hyperterorizmus je navyše veľmi lákavá téma. Stačí málo, zopár nečakaných výbuchov, trocha kečupu, rozhádzané končatiny, šokovaní pozostalí a sedíme pekne v kresle ako primrazení. Aspoň teoreticky. Dobrá správa: Zradca ponúka viac.
Povedali nám, že Amerika je krajinou úspechu. Musíš sa držať svojho sna. Ver si, že niečo dokážeš. Pracuj na sebe. Dosiahneš svoj cieľ, ak si to zaslúžiš. Dokonalé. A skutočné. No jedno malé zaváhanie, náhodná hlúpa chyba môže všetko zničiť. Samozrejme, Ben Thomas (Will Smith) tú chybu spravil.
Sait-on jamais… (anglicky No Sun in Venice) je pomerne obskúrny taliansko-francúzsky titul z roku 1957. V režisérskej biografii Rogera Vadima sa ukrýva medzi populárnejšími dielkami ako …a Boh stvoril ženu (s Brigitte Bardot) či Barbarella (Jane Fonda). Ojedinelý je práve soundtrackom, na ktorom Vadim zaangažoval amerického džezmena Johna Lewisa a jeho kapelu Modern Jazz Quartet.
Síce s prevažne detským obsadením, no detský film ešte do menšej miery, akým bola kedysi Pieseň o sivom holubovi. (Už len tá podobnosť v poetike názvu.) Blízkovýchodný zástupca v tohtoročnom Projekte 100 sa s vami nepomazná a nepošle vás do postele so želaním dobrých snov. Snáď by ste niečo také…
Ak sa ťa vo veľkomeste niekto dotkne, možno ti chce nanajvýš ukradnúť peňaženku. Nezaujíma ho, kto si, nechce sa porozprávať ani len o počasí či o mizernom futbale. Ľudia sa nestretávajú, iba míňajú. Existujú v skupenstve šmúh, kúdolov, zábleskov a výparov. Kým im nedáš čas a priestor na zmenu. Kým im neponúkneš Kľúč; ako Wong Kar Wai.
V každom správnom superhrdinskom filme musí nabúchanému klaďasovi dýchať na krk rovnako našľapaný záporák. V hyper-extra-mega-turbo-ultra-bossa-nova záverečnom súboji už nerozhodujú ani tak „nadradené bojové schopnosti“ ako skôr morálna prevaha. Samozrejme, na strane superhrdinu. V čom spočíva?
Eddie Murphy si zrejme zaumienil zapísať sa do histórie najvyšším počtom dvoj- (a viac-) úloh. Neohrozenému bojovníkovi za práva maskérov a „tvorivých pracovníkov“ trikových štúdií asi ešte nikto nevykričal do uška známe „dobrého veľa nebýva“. Alebo (pravdepodobnejšie) sa vedome rozhodol dobrý vkus ignorovať.
Režisér Jan Hřebejk a jeho scenáristický partner Petr Jarchovský sa postupne prepracovali do vzácnej rutiny: sú schopní vyprodukovať jeden film ročne. Ich mená sa stali značkou, obľúbenou medzi českými a slovenskými divákmi. Ich tvorivé postupy takisto, charakteristický úsmevnobolestný mix by si azda mohli dať aj patentovať.
Dánsky režisér Peter Schønau Fog skúma vo svojom skromnom dielku rozvrátenú vidiecku rodinu z pohľadu jedenásťročného Allana. Jeho otec, mliekar s upadajúcim krámom, je paranoidný slaboch. Matka už dávno rezignovala na pokusy o zmenu. Manžela necháva vyplakávať sa po nociach zo svojho biedneho životného údelu, kým sama…
Zdalo sa, že po rôznych odkladoch už z celej veci zíde, ale tam, kde producenti vetria dobrý kšeft, nádej neumiera. Kinospracovanie známeho seriálu je na svete. Svojrázna úderka newyorských priateliek má dve a pol hodiny na (možno) konečné riešenie problémov emancipovanej veľkomeštiačky.
Z okrajov plátna sa proti sebe valia turecké a kresťanské vojská. Divák nevie, kam skôr zamerať pohľad. Šteklenie v žalúdku: takú melu sme tu nemali hádam od čias Paľa Bielika. Alžbeta sa v skokovej retrospektíve premieňa z dieťaťa na ženu. Nádhernú, inteligentnú, oddanú, oduševnenú. Opojná zmes prachu, násilia, intríg, smrti a…