Kovalčík Juraj

V nedávnom období sa objavilo niekoľko filmových spracovaní éry mečiarizmu a najzávažnejších káuz, ktoré sa s ňou spájajú. Najprv prevalcoval kiná triler Mariany Čengel-Solčanskej Únos a následne tému spracovala Tereza Nvotová v dokumente Mečiar. Najnovšie sa 90. rokom venuje Barbora Berezňáková a jej Skutok sa stal. Ako Nvotová, aj Berezňáková v celovečernom dokumente debutuje. Jej film je na jednej strane informačne oveľa nasýtenejší než Terezin a na druhej strane je z trojice menovaných titulov aj najsubjektívnejší. Pôsobí dokonca „autorskejšie“ než Solčanskej hraný Únos.

Je veľmi nevšedné, aby v rovnakom dátume prišli do kín dva slovenské (a ešte k tomu hrané) filmy. Stalo sa to práve minulý týždeň so snímkami Nech je svetlo a Casino.$k. Pozoruhodný je aj rozdiel v ich „účele“ a kvalite. Ak sa Škopov film snaží vypovedať niečo závažné o súčasnej slovenskej spoločnosti, Casino.$k predstavuje skoro dvojhodinový product placement.

V krajine, odkiaľ ľudia musia odchádzať zarábať inam, aby si mohli založiť a udržiavať rodiny, a počas svojej neprítomnosti majú zo svojich detí ešte vychovať morálne a inak príčetných členov spoločenstva, nikdy nebude svetlo. Ostane krajinou zbožných prianí a vlkov v ovčom rúchu, čo ich trhajú na cáry.

Vo Svetozárovi Stračinovi Barabáš vytvoril zdvorilý portrét zaslúžilého hudobného umelca. Rozpory neignoruje, ani ich nezdôrazňuje. Spomenie ich, lebo mu záleží na komplexnosti a celistvom pohľade na život význačnej osobnosti. Pokračuje tak v línii „zaobaľujúcich“ životopisných dokumentov z posledných rokov, akými boli napríklad Lančaričov Válek alebo Nvotov Inde o Alexovi Mlynárčikovi (oba 2018). Legitímne. A trochu profesorské.

Z režijného debutu Jonaha Hilla presakuje, priam sa rozlieva atmosféra 90. rokov. Všetky atribúty, artefakty, situácie, na ktoré si spomeniete. Utopeniu sa v nostalgii zabraňujú humor, svižné tempo a striedma stopáž (85 minút). A keďže dospievanie je všeobecný fenomén, nemyslím si, že dnešní tínedžeri alebo tí diváci, ktorí si tútu fázu odbili pred poslednou dekádou 20. storočia, by mali problém pochopiť, o čo ide.

Rodinný produkt firmy Staviarsky (réžia a scenár syn a otec, hudba otec, strih syn a druhý syn, produkcia dcéra) námetovo nadväzuje na Ružové sny (1976) Dušana Hanáka. Lásku Rómky a Neróma však zasadzuje do prostredia východného Slovenska (Prešov a okolie) a do žánru romantickej komédie.

Anču 2019 výrazne poznačil požiar na Stanici-Záriečie. Znížila sa návštevnosť a organizátori šetrili aj na sprievodnom programe. Hlavný program – animované filmy – mal však opäť vynikajúcu úroveň. Do súťaže sa prihlásilo círka 1200 filmov. Aj slovenská súťaž sa tento rok blysla, v priemere boli vybrané filmy pre mňa lepšie než pred rokom.

Film Posledné večery na Zemi je exotický nie preto, že bol natočený a vyrobený v Číne, ale preto, že obhajuje v debate o kinematografii takmer zaniknutú, marginálnu pozíciu, že by mohla byť najmä umením. A až potom všetkým ostatným.

Iránca Asghara Farhadiho netreba zvlášť predstavovať, má Oscara za Rozchod Nadera a Simin (2011). A množstvo ďalších ocenení v už bohatej kariére. Jeho špecialitou je vzťahová, rodinná dráma. A pri rodinnej tematike ostáva aj v novinke, natočenej v Španielsku. S príchuťou trileru.

Beata Parkanová v roku 2015 absolvovala scenáristiku a dramaturgiu na FAMU. Napísala scenár filmu a – čo je už pre scenáristku menej typické – aj si ho sama zrežírovala. Nenápadná psychologická dráma je žáner, o aký v našich končinách nie je núdza, no i tak sú Chvilky originálnym filmom a s nadhľadom prečnievajú väčšinu konkurencie.

Televízna miniséria Mohyla vznikla s ušľachtilým zámerom pripomenúť si storočnicu od smrti úspešného kandidáta na najväčšieho Slováka Milana Rastislava Štefánika. Pripomenúť si ho nie nejakým ďalším megalomanským projektom, podobným ozajstnej mohyle na Bradle, ale tak, aby historická ikona mala čo povedať aj najmladšej generácii.

Zrejme najúspešnejší taliansky režisér súčasnosti Paolo Sorrentino (Veľká nádhera, Mladosť) sa už v minulosti venoval politickému prostrediu svojej domoviny. Božský (Il divo) z roku 2008 rozprával o významnom kresťanskom demokratovi Giuliovi Andreottim, sedemnásobnom premiérovi.