Na „oslavu“ 50. výročia okupácie Československa sme na Slovensku pripravili filmový portrét jedného z hlavných aktérov Pražskej jari Alexandra Dubčeka. V Čechách vznikol zasa film o jednom z najvýznamnejších predstaviteľov civilného odporu voči sovietskej agresii Janovi Palachovi.
V dobrej tradícii Hriechu Kataríny Padychovej a iného zbytočného ženského utrpenia sci-fi triler Dôverný nepriateľ postuluje „milostný trojuholník budúcnosti: On – Ona a Dom“ i pýta sa nástojčivo: „Má vôbec ľudská láska a človek šancu v milostnej šachovej partii proti stroju, ktorý sám stvoril a vypracoval do dokonalosti?“
Philipp Eichholtz (1982) je nemecký filmový režisér, scenárista a strihač. V 15 rokoch začal nakrúcať amatérske krátke filmy, ktoré sa postupne presadzovali aj na festivaloch. Napriek tomu, že neabsolvoval formálne filmárske vzdelanie, rozhodol sa venovať filmu profesionálne. V roku 2014 bol uvedený jeho prvý celovečerný film Liebe mich!. Na 20. ročníku letného filmového festivalu 4 živly prezentoval už svoj štvrtý film Úlet (Rückenwind von vorn, 2018).
Minulý rok organizátori Festu Anča neusporiadali súťaž slovenských filmov pre nedotatok kvalitných snímok. Z prihlásených filmov vytvorili sekciu Slovenská panoráma. V aktuálnom ročníku sa súťaž obnovila, pretože „sa ich nazbieralo dosť vo vysokej kvalite“ (Maroš Brojo, programový riaditeľ) a dostalo sa do nej 12 krátkych animákov.
Tridsiatnik z Čiech, žijúci na Slovensku, si vymyslel aronofsko-nolanovskú zápletku, ktorú sa podujal realizovať s rozpočtom milión korún (círka). S prispôsobenými očakávaniami ma vlastne pobavilo zistenie, že keď neskoršieho Nolana alebo fontánovského Aronofského zbavíte dobrej kamery, vizuálneho kúzla, ich storky sú v jadre banálne a patetické báchorky, preklady biblie do postmoderného jazyka.
Prekliate dedičstvo natočil ako svoju celovečernú prvotinu zarytý vyznavač hororov Ari Aster a film je vyznaním lásky tomuto populárnemu žánru, predovšetkým klasikám zo 60. a 70. rokov, keď sa horory v rukách vynikajúcich režisérov vyhrabali z béčkového statusu a aj najsnobskejší kritici ich museli začať brať vážne.
Jeden z najslávnejších prípadov vývojového pekla alebo nikdy nedokončených filmov, napokon vznikol. Jeden z najvýstrednejších a najoriginálnejších režisérov súčasnosti si splnil tridsať rokov trvajúci sen. V kinách je Muž, ktorý zabil Dona Quijota od Terryho Gilliama.
Mojou hlavnou ambíciou pred príchodom na Anču 2018 bolo stihnúť viac z filmového programu než minulý rok, predovšetkým súťažné sekcie. To sa mi, myslím, podarilo. Za hlavnú zmenu z osobného pohľadu považujem, že azda prvýkrát som mal okolo seba väčšiu skupinu ľudí, pozbieraných z Malého Berlína (trnavské nezávislé kultúrne centrum) a jeho okolia. Jedenásta Anča si pripravila vlastné zmeny. Tematický fokus zameraný na propagandu nahradil doterajšie národné okienka.
Medzi rokmi 2000 až 2007 Nacionálno-socialistické podzemie (NSU) spáchalo sériu teroristických útokov na príslušníkov tureckej a kurdskej menšiny v Nemecku (hoci medzi 10 zabitými boli aj dvaja gréckeho pôvodu). Obete boli väčšinou vlastníkmi malých prevádzok, kebabov či stánkov so zeleninou, vrahovia ich strieľali zblízka do tváre. Skupina bola podozrivá aj z bombových útokov. Na rasovo motivované násilie reaguje režisér Fatih Akin, ktorý sa nikdy neštítil kontroverzných tém, príbehom Nemky Katje, vydatej za Kurda Nuriho a matky 5-ročného Rocca.
So Švankmajerom sa nebudem lúčiť len preto, že vypustil ostentatívne posledný celovečerný film. Vyzerá byť pri plnej sile a ktovie čo všetko ešte chystá. Aj keby nič, aj tak sa s ním nebudem lúčiť. Rozluky sa spájajú s takými tými horkými emóciami, sentimentalitou, aká obvykle chýba v jeho prácach, a vyhýba sa jej aj v Hmyze, hoci inak sa nevyhýba ničomu, čo je ľudské, ani tomu, čo je neľudské.
Za svojho života bol Alexander Dubček (krátko) veľkým papalášom a po svojej predčasnej smrti ostane už veľkým papalášom slovenskej politickej histórie dokiaľ bude národ živý, a to podľa hymnických piesní bude večne. Preto spracovať jeho život vo filme s lapidárnym názvom Dubček musela byť príťažlivá, no nie jednoduchá úloha.
Pre Belgičana Michaëla R. Roskama je Darebák a pretekárka len tretím celovečerným filmom, ktorý v kariére režíroval. Ale hovoriť o nastupujúcej generácii je zase trochu podivné u človeka, čo tento rok oslavuje 46. Aspoň sa mu už prvými dvomi podarilo spraviť si dostatočné meno, aby tento najnovší dokázal vyvolať očakávania.