Kovalčík Juraj

Nezávislá snímka Seana Bakera často rozosmieva, občas dojme a niekedy aj nasiera (keď vidíte, čo jej postavy robia). Určite nestihne nudiť, a keď sa ukáže, že rozpráva vlastne veľmi smutný, až depresívny príbeh, je už neskoro, aby ste sa od nej mohli s ľahkosťou odvrátiť, odosobniť, lebo medzitým sa Halley a Moonee zmenili z obyčajných zlomyseľných a otravných „báb“ na symboly slabej, chudobnej, znevýhodnenej, beznádejnej časti (nielen) Ameriky.

Debutujúca režisérka Greta Gerwig chcela, aby film vyzeral ako spomienka. Určite pôsobí veľmi osobne, Gerwig vyrastala v Sacramente a chodila na katolícku strednú ako jej hlavná postava. Neznamená to, že nakrútila autobiografiu a aj za debut sa dá považovať len v zmysle prvého samostatného celovečerného filmu. V skutočnosti Gerwig pôsobí vo filme vyše desať rokov a je jednou z ústredných postáv mumblecoreovej scény.

V inšpiratívne zrežírovanom podobenstve, zahalenom do nostalgického swingového oparu, s bohatou vizuálnou symbolikou, logicky založenou hlavne na vode, s vtipnými dialógmi a silnými hereckými výkonmi, zaslepenosť a brutalitu poráža otvorenosť a láska. Aspoň niekde.

Z vôle a peňazí neznámeho maniaka Tommyho Wiseaua vznikol v roku 2003 film s jednoduchým názvom The Room. Nič z toho, čo nasledovalo po premiére, už také jednoduché nebolo. V skratke asi toľko, že The Room sa stal kultovým. Pretože povedať o ňom, že je taký zlý, až je dobrý, nestačí. Je príšerný.

Krajina stredozápadu, malé mesto, svojrázne postavičky. Americana. Pred siedmimi mesiacmi tu ktosi znásilnil a zavraždil tínedžerku. Vyšetrovanie sa nikam nepohlo. Mildred Hayes, matka obete, si prenajme tri billboardy na odľahlej ceste, ktorou chodia „iba stratení a retardi“. Stojí na nich postupne:
„Znásilnená, keď zomierala.“
„A stále žiadne zatknutie.“
„Ako to, náčelník Willoughby?“

Loznica nemohol kritiku na tejto úrovni točiť v Rusku. Ako model poslúžila väznica v lotyšskom Daugavpilse, kde väčšina populácie sa aj tak hlási k ruskej národnosti a ešte viac ich govori. Taxikár vysvetľuje krotkej, že na obrovskom väzení závisí celá ekonomika mesta: „Väzenie pomáha ľuďom prežiť.“

Vo svojom prvom celovečernom dokumente Theo Anthony vskutku zvláštne skúma lokálny vzťah obyvateľov Baltimoru k potkanej populácii, spôsoby, akými sa s ich výskytom vyrovnávalo mesto v priebehu 20. storočia, a ako to súvisí s otázkami chudoby, rasy a segregácie.

Zrno v jednej rovine ponúka alegóriu na 29 veršov Koránu, ktoré nesú zvláštny význam pre sufickú (mystickú) formu islamu. Odtiaľ zrejme otázka „pšenica alebo život“ a ďalšie úvahy o pôvode a zodpovednosti za život, odtiaľ aj kruhové obrazce, kreslené postavami okolo seba. V ďalšej rovine sa Zrno okato inšpiruje Tarkovského vedecko-fantastickými výpravami, najmä Stalkerom. Tarkovský robil svoje veci pred 40 rokmi, keď aj jeho vizuálne motívy, aj jeho mystika pôsobili originálnejšie. Bolo aj viac času a trpezlivosti na pomalé prechádzky krajinou.

Druhý celovečerný film Srba Bojana Vuletića (Praktický sprievodca Belehradom so spevom a plačom, 2011) je čierna komédia o žene v strednom veku, ktorá sa dlhodobo nevie vymaniť z depresie po smrti manžela a strate zamestnania. Rozhodne sa spáchať samovraždu práve na výročie jeho smrti. Ako to pri depresii býva, aj bežné úkony sa pre ňu stávajú nepredstaviteľné. A to žije v byte spolu s dvoma dcérami, jednou školopovinnou, druhou dospelou a so svokrou, ktorá nerozpráva a takmer nevychádza z izby. Staršia dcéra si ešte na byt vodí aj frajera, vlastne je už tiež členom domácnosti.

Skupina nemeckých robotníkov prichádza do odľahlého horského kraja v Bulharsku, aby tam postavili vodnú elektráreň. Sami seba vnímajú ako predstaviteľov pokroku v chudobnom a primitívnom prostredí, robia si žarty z miestnej „civilizácie“ a „známok života“. Na stožiar vyvesia spolkovú vlajku, jeden z nich, Meinhard, nasadne na krásneho neosedlaného koňa, ktorý sa voľne pasie v kopcoch, predák Vincent nevyberane obťažuje miestne ženy pri kúpaní v rieke.

Medzi nami nesmelo, taktne a diskrétne upozorňuje na to, že slovenské zdravotníctvo je inštitút traumatizácie obyvateľstva. Ťažko sčistajasna čakať takú mieru starostlivosti, ktorá pacienta zbaví základného diskomfortu vážneho ochorenia sprevádzaného nepríjemnými symptómami …

Kým my sa desíme sýrskych utečencov a srbských robotníkov, francúzska vláda už roky rozbíja tábory a deportuje Rómov z krajín EÚ. Možno by mali začať opäť deportovať aj vlastných, aký je v tom zásadný rozdiel?