Hotel Úsvit by so svojím drobnohľadom, trpezlivým vyberaním pozoruhodných momentov v živote bezvýznamných ľudí a ich zasadením do zdevastovaného postsocialistického bezútešna mohol fungovať ako perfektná výpoveď o stave spoločnosti. Že tisíce žijú v podobnom postavení aj v hlavnom meste či iných komparatívne bohatých regiónoch, sa snáď zhodneme. Film tak aj funguje, ale ako výpoveď prerušená v dvoch tretinách vety.
Ako poučnú rozprávku, všeobecnú story s miestnymi špecifikami, poňala Mečiara Tereza Nvotová. Nejde vás zahltiť faktografiou, z vodcovej politickej a osobnej dráhy vyberá míľniky verejnosti dôverne známe, dramatický vrchol tvorí dianie okolo únosu Kováča mladšieho a defacto politická vražda Róberta Remiáša, nad ktorou Mečiar sebe a svojím kumpánom umyl ruky amnestiou, udalosti spopularizované jarným Únosom.
Minimálne scenáristicky ešte solídnejší debut než Nvotovej Špina. Niežeby to bol silnejší príbeh, ale nenabúrava sa uprostred do úplne inej témy, pričom v ostatných kategóriách za ňou v ničom nezaostáva.
Spoločnou témou štyroch krátkych filmov mal byť strach, „jedna z najčastejšie sa prejavujúcich ľudských emócií“. Že sa fakt robia kvázigeneračné kolekcie, pardon kompilácie, je znakom prekvitajúcej karpatskej kinematografie, to zas bude ochkania nad číslami v ročenkách. Páni, prekonávame rekordy!
O kríze, rodinnej kríze, o tých týždňoch a mesiacoch, keď sa rozpadáva kedysi (aspoň podľa dochovaných domácich videí na telefóne) šťastná jadrová rodinka o jednom decku.
Mal som zámer stráviť na Hviezdnych nociach 2017 najviac času, ako sa len dalo. Splnil som si. Došiel som vo štvrtok pred otvorením telocvične, odišiel v pondelok po jej zavretí. A že sa budem vracať.
Teraz, keď už Čiaru videli všetci, čo mohli, a prekonala aj čísla Únosu, je vcelku nanič písať, či sa na film oplatí ísť alebo nie. Skôr by som dal pár vetičiek, čo Čiara znamená v kontexte slovenského filmu.
Patrí ku krajším bilanciám môjho patetického života, že som sa väčšiny z desiatich ročníkov Festu Anča zúčastnil. Prvýkrát v roku 2010. Pamätám sa na interview s Admirálom na lavičke pred stanicou. Pamätám sa na barmana, také ucho, ktorý ma nechal nadránom vyviesť z baru pre vlastné víno. Ucho stále robí na bare a už kočíkuje vlastného uchatého pankáča. Pamätám sa na nekonečné noci a nekonečné rána za stolom na dvore, strávené v povznášajúcich debatách so somrákmi a ženami s obrovskými očami. Pamätám sa na všetky filmy… No jasné.
Tereza Nvotová Špinou debutuje, je to jej absolventský film na FAMU a absolvovať dlometrážnym filmom je dosť výnimočná vec, o to viac, že rotuje na festivalovom okruhu a šiel do kinodistribúcie v Čechách aj na Slovensku. Naša kinematografia je bohatšia o výrazný talent. A o film, ktorý otvára nástojčivé témy, obvykle ignorované alebo zamlčiavané, čo obetiam sexuálneho násilia pridáva okrem utŕženej rany aj urážku. Nie, nemôžu si za to samy.
Tereza Nvotová (1988), dcéra režiséra Juraja Nvotu a herečky Anny Šiškovej, debutuje celovečerným hraným filmom Špina. Je to jej absolventský film na FAMU, kde vyštudovala aj dokumentaristiku. Zaujala už svojím prvým dokumentom Ježiš je normálny! z roku 2008 o sektároch. Okrem toho hrala vo viacerých českých a slovenských filmoch (Malé oslavy, Tango s komármi). Momentálne strihá celovečerný portrét Vladimíra Mečiara.
Prvé festivalové ráno v stane. Odhadom niekedy po štvrtej sa vracia do stanovej osady rozjarená partia, plná zážitkov a túžby vykecávať sa o nich z plných pľúc, čo ostatných osadníkov dosť irituje. Po sérii zdvorilých upozornení sa nakoniec ozve rázny hlas nasratej Češky: „Držte kurva tlamy, nejste tady sami!“ Rýmovačka! Potom som opäť spokojne zaspal…
Denník z druhého ročníka Art Film Fest Košice. Deň prvý.