Babie leto z roku 2013 je gangsterka režiséra Gejzu Dezorza a scenáristu Agda Bavi Paina, ktorá sa odohráva v Košiciach a v kinách ju videlo zopár tisícok divákov, skrátka prepadla. Vznikla podobne ako Kandidát z toho istého roku vďaka podpore zo zvláštneho programu Audiovizuálneho fondu Minimal, určeného na prvé a druhé filmy mladých tvorcov. Pain napísal scenár podľa svojej novely alebo veľkopoviedky Jesoskero nilaj, čo znamená po rómsky babie leto, uverejnenej v knihe Koniec sveta v roku 2006. Scenár zíslkal v Čechách Cenu Karla Zemana, na Slovensku bol medzi finalistami Ceny Tibora Vichtu.
Dej novely aj filmu prebieha počas jedného dňa. Rozpráva príbeh Robiho Kuchtu, prezývaného Biely. Vracia sa po desiatich rokoch vo väzení do Košíc, aby sa pomstil kumpánom, ktorí ho do väzenia dostali. Vo filme je viacero scén, ktoré by sme v knihe nenašli. Okrem jediného prípadu sa totiž rozprávač v tretej osobe zameriava výhradne na Bieleho, zatiaľ čo vo filme je viacero scén bez Bieleho, v ktorých vystupujú iba vedľajšie postavy – skorumpovaný expolicajt Lučkay (Igor Krempaský), Robiho bývalá láska Norika, mafiáni Miki Lopéz (Jevgenij Libezňuk) a Krivý, Mikiho pravá ruka Hamburger (Jaroslav Mottl). Námet mafiánskej pomsty zaváňa skôr 90. rokmi než súčasnosťou (niežeby sme žili v idylických časoch bez organizovaného zločinu). Ako vysvetľuje Pain, podobný príbeh chceli spolu s Dezorzom spracovať už pred takmer dvadsiatimi rokmi.
V texte Babieho leta sa nenachádzajú takmer žiadne „postmodernistické“ sebareflexívne odkazy, ale zato vo filme, ktorého scenár písal tiež autor predlohy, Agda Bavi Pain, je ich hneď niekoľko. V úvode postava „Ryšavca“ číta Painovu knihu Koniec sveta, spisovateľ Pain hrá drobnú postavu Robiho kamaráta Ďodiho Moleka, v rovnakej scéne počuť aj hudbu Painovej skupiny Liter geňa.
Rozlišovacou značkou filmu okrem žánru gangsterky je prostredie, v ktorom sa odohráva a je natočený. Podľa Niny Šilanovej „Košice sú atraktívnym miestom na filmovanie, ponúkajú skvelý priestor na rozvíjanie jednoduchého príbehu o zrade a pomste nielen vďaka exteriérom, ale aj vďaka novým tváram, košickému slangu, východniarskemu prízvuku, rómčine či maďarčine. Košice boli vždy multikultúrnym miestom a takým ostali aj v Dezorzovom filme.“ [1] Filmu dominuje samotné mesto a prostredia majú ten správny „smrad“. Podzemné krčmy, blšáky, drahý hotel v centre mesta, kde sa míňajú prostitútky so svojimi pasákmi, alebo fotogenický, no zároveň biedny Luník IX (komplet aj s cigánskou kapelou). Tam Biely prichádza za cigánom Ďulom (Aladár Slepčík), ktorý mu v príbehu vlastne nahrádza otca.
Na opise Robiho stretnutia s Ďulušom si Agda Bavi Pain dal veľmi záležať. Odcitujem dlhší úryvok:
“Schody mu dali zabrať. Výťahová šachta je totiž celkom odkrytá a prázdna – teda, chýba tam to, čo by tam malo byť: výťah, oceľový povraz aj závažie. Ale zato je vrchovato plná odpadkova a unikátnych sušených preparátov obsahu hrubého čreva. Modré dvere nemajú kľučku. Ani zámku. (…)
Robi si až o niekoľko sekúnd zvykne na šero tmavej zafajčenej miestnosti, ktorej tú troche svetla, ukrytého za ťažkými, hrubými závesmi na oknách nahrádza blikanie televíznej obrazovky. Do nozdier mu vrazí vlhký, potom a inými kvapalinami presýtený vzduch. Tma a vlhko – tak sa rodí život aj vyvoláva film. Po zemi aj na gaučoch sa prevaľuje, sedí aj stojí nesčíselné množstvo postáv. Kde-tu ktosi žeravým uhlíkom cigarety naznačí polohu hlavy. Všetci zaujato, temer bez dychu a šluku, sledujú video: Terrence Hill a Henry Fonda. Na to si pamätá aj Robi. Moje meno je nikto. Dobrý film. (…)
Starý Ďuluš, hlava rodiny, srdečne víta návštevu. (…) Vzápätí sú v sebe: objímajú sa. Ďuluš strapatí Robimu vlasy jak malému chlapcovi. Neprekáža ani jeho veľké brucho v dierkovanom tielku. Robi sa musí cez neho prehnúť ako cudný úsmev. (…)
Arra! – rozkrikuje sa v kuchyni plešatá hlava cigánskej rodiny. Oči skryté za zrkadlovými okuliarmi. Pod nosom pestovaný mroží fúz prevísajúci do hĺbky pod bradou, na lícach odstávajúce kilometrové pajkelesy.
Dža het! – vyháňa ženy zo stoličiek. Ružena, zrob nám kávu! – prikazuje. Ivet, dones fľašu a nalej!
Usadí hosťa k stolu. Nesmelo stúpajúci kopec za naštrbeným oknom je zasypaný smetím. (…)
Vo dverách stojí dvojica chlapcov. Modrými fľakmi nesystematicky posiate predlaktia prezrádzajú skúsenosti s ihlou a tušom. Menšiemu z nich do zaroseného, pokojne dýchajúceho vrecúška na tvári tečú sople. Nahlúplo sa usmieva a zaostrenými štrbinkami očí krája v miestnosti dym.
To kto je? – rozosmiato sa pýta väčšieho brata. Dotiahne ponúknutý špak.
Ta nepamätáš sa na neho?
Na-a.
To je Béjla, – vysvetlí do pol pása vyzlečený súrodenec.
Béjla? – vzdychne cigánča. Vopchá nos naspäť do vrecka. S tým istým neprítomným veľkým úsmevom. Od okoloidúcej ženy schytá tvrdé zaucho.
Koľkokrát som ti povedala, ty dyl, že keď fetuješ, nemáš fajčiť!? – osopí sa žena drsným tuberáckym sykotom na uhýbajúce potomstvo. – Kceš dopadnúť jak Jenci?!
Jenci sedí v rohu kuchyne, škúli a jeho ohňom vybielenú tvár deraví úsmev. (…)
Početná cigánska dynastia zaľudňuje celú tmavú kuchyňu. Sedí ticho bez pohnutia hlava na hlave a otŕča uši, najmä tí menší – holohlaví, odvšivení. Iba postaršia tehotná cigánka s veľkým vytetovaným materinským znamienkom na tvári tu i tam podhodí chlapom čosi pod zub. Či nejaké nakrájané varené mäso, či tanier namastených chlebov, za čo vyinkasuje od Ďuluša štedrý pohár destilátu.
Robi stojí na balkóne, rozhliada sa po cigánskom gete. Steny panelákov sú všade popísané duchaplnými vulgarizmami odspodu až po vrch, po chodníkoch sa povaľujú vraky áut. Hlasitá cimbalová či moderná blšáková muzika – rompop sa ozývajú zo všetkých strán. Povetrím sa zakráda dym, vtiera krepčiacim školonepovinným deťom do pačesov čosi ako slobodu. Pri prevrhnutých kontajneroch tancujú čajočky, chlapci cvičia na riedkom trávniku kung-fu. Najmenšie cigánčatá, celkom nahé, si v dýchavičnom vetre púšťajú na špagátoch namiesto šarkana šušlajúce igelitové tašky.
Vo filme je táto šťavnatá scéna oveľa miernejšia. Dialógy herci predvádzajú v rómčine, dopĺňajú ich slovenské titulky. Pozerá sa film, ale zrejme iný: vidíme odhalené ženské prsia, nie Terrencea Hilla a Henryho Fondu. V byte sa vyskytuje oveľa menej ľudí než naznačuje Pain (traja v obývačke, Ďuluš, Ružen v kuchyni). Fetujúce cigánča pozerá video (a nefajčí). Ďuluš nemá fúzy a bokombradu, ešte tak veľké brucho. Zmieňuje sa o Krivého butiku v Auparku, ten v čase písania knihy ešte neexistoval (nákupné centrum bolo otvorené v novembri 2011).
Medzi vydaním knihy a dokončením filmu ubehlo zhruba sedem rokov. Príbeh je v oboch médiách zasadený do súčasnosti. Na filmovú adaptáciu teda vplýval mimotextový faktor zmeny istých spoločenských a kultúrnych súvislostí. Okrem otvorenia Auparku je to napríklad prechod z koruny na eurá (bankovky vo filme vidíme často). Asi vďaka šrotovnému policajt Lučkay nejazdí na žltej škodovke 120, ale na tmavom forde. Na komunikáciu sa využívajú mobilné telefóny, v texte je to väčšinou ešte klasická pevná linka.
V hlavnej úlohe Bieleho (Robi Kuchta) vystupuje rodený Košičan Alexander Bárta. Autor ho v knihe opisuje ako muža „… s dokonale vyholenou hlavou. V ošumelom sivom saku, bielej košeli a čiernych nohaviciach, na nohách lesknúce sa gaštanové lakovky. (…) Vytetovaná smrť na prstoch pravej ruky sa rytmicky vlní.“ Neskôr, pri stretnutí s Norikou, Pain nedodržiava celkom pôvodný popis, lebo citujem: „Íska ho v pichľavých vlasoch a líce si šmirgľuje o jeho drsné strnisko…“ Vo filme je Biely ostrihaný nakrátko, nosí modré rifle, čiernu páperovú bundu, sivú mikinu s kapucňou, športovú obuv (tenisky), nechýba krížik na krku. Na pravej ruke má vytetované “NORA”, na ľavej “LOVE”. Vyzerá aj pôsobí slušnejšie a inteligentnejšie než literárna postava.
S vizuálnou a zvukovou stránkou pracuje režisér Dezorz oveľa konzervatívnejšie ako hyperštylizujúci Karásek v Kandidátovi. Ale to neznamená, že nevyužíva vizuálne podnety z knihy a pridáva aj vlastné. Výrazným detailom prebratým z textu je figúrka kostlivca na spätnom zrkadle Lučkayovho auta ako vizuálny symbol blízkej smrti. Dezorzov vlastný romantizujúci obraz je motýľ na začiatku vo vlaku na záchode a na konci vo výťahu. Lučkaya v jeho prvej scéne charakterizuje úryvok rozhlasového spravodajstva a záber na titulnú stranu novín (Korzár) s jeho fotografiou a titulkom “Vyšetrovateľ Košickej kriminálky obvinený”!
Marián Čekovský, ďalší východniar v štábe, okrem vlastnej hudby pripravil aj niekoľko prerábok známych piesní, ktoré komentujú dianie – napríklad Trištvrte na jeseň od Patejdla. Najvýraznejšie je však ironické použitie slávnej piesne V dolinách Karola Duchoňa, ktorá znie z autorádia v scéne, keď sa cigánski mafiáni snažia umlátiť Bieleho na smrť. Tu sa dej filmu aj najvýraznejšie rozchádza s naratívom adaptovaného textu: Bielemu prichádza na pomoc Ďula a hoci ho zachráni, sám pri tom zomiera. V texte sa táto prestrelka neodohrá, Ďula spokojne prežije a v závere si zo skrinky na košickej stanici vyberá peniaze, ktoré mu tam Biely nechal.
Vo filme tieto peniaze získava Norika (Ági Gubik), ktorej postava má vďaka niekoľkým dopísaným scénam väčší priestor než v texte, ale to zároveň dáva filmárom aj väčší priestor na sexizmus a mizogýniu. Vo filme pomáha, hoci pod nátlakom, pripraviť pascu na Bieleho, v knihe sa na tom nezúčastňuje. Vo filme ju fackujú Lopéz aj Hamburger, v knihe ju udrie iba Biely, aj to nechtiac. Už vo svojom prvom zábere poskytuje takmer nahá Lopézovi orálny sex a aj neskôr ju vidíme obnaženú. Pre Lopéza a Hamburgera slúži iba ako mlčiaci sexuálny objekt.
Najväčšia kontroverzia filmu tiež súvisí so sexom. Hoci v texte predlohy sa zmienka o tom nenachádza, na začiatku filmu je pomerne jasne naznačené, že mafián Krivý je homosexuál. V tom ešte žiadna kontroverzia nie je, no postavu Krivého stvárňuje Rastislav Rogel, známa postava neonacistickej scény, nedávno číslo 44 na kandidátke ĽSNS.
Odkaz:
[1] Šilanová, Nina: Smrť je najlepší koniec. In: Film.sk, 12/2013, s. 36-38. Online PDF: http://www.filmsk.sk/uploads/wnm/page/pdf_sk/808/film_sk-DECEMBER-2013-web.pdf
