Originálny názov: White Oleander
Réžia: Peter Kosminsky
Scenár: Janet Fitch, Mary Agnes Donoghue
Kamera: Elliot Davis
Hudba: Thomas Newman
Hrajú: Alison Lohman, John Billingsley, Billy Connolly, Cole Hauser, Michelle Pfeiffer, Renée Zellweger..
„Keby ste sa náhodou chceli opýtať, prečo začínam od konca a vraciam sa na začiatok, dôvod je jednoduchý. Svoje detstvo som pochopila, až keď som dospela. Bolo to ako nedokončená skladačka…“
Osem očí upierajúcich sa na vás, štyri osoby, štyri charaktery, štyri ľudské osudy, štyri duše. Sú tak odlišné, a predsa majú toľko spoločné. Jedni vás pohladia, iné odignorujú, v ďalších vidíte smútok a zradu, a napokon….napokon sú tam tie, pri ktorých vás zamrazí po celom tele. Dívate sa na chladné belasé oči a napriek tomu, že si uvedomujete, že ide iba o fikciu, nedokážete zahnať ten pocit. Pocit skľúčenosti a menejcennosti. Akoby ste zrazu neboli nikým, iba prostým cínovým vojačikom v rukách cudzej osoby. Odvrátite zrak a snažíte sa zahnať všetko zlé, čo vo vás vyvolal prostý pohľad na obálku knihy. No ako náhle otvoríte prvú stranu, prečítate prvú vetu a pochopíte prvú myšlienku autorky, ste nenávratne stratení v tom množstve písmen.
Hltáte jednu kapitolu za druhou a aj keď viete, že na sporáku vám práve horí večera, v škôlke ste zabudli svoje dieťa alebo zajtra píšete dôležitú písomku, nedokážete sa odtrhnúť. Ste celkom bezmocní. Dobrú knihu spoznáte podľa toho, že na konci nechcete, aby príbeh ešte skončil. Že s napätím rátate posledné stránky a v podvedomí dúfate, že ešte tam niečo bude, veď to napokon nemôže teraz skončiť. Biely Oleander takou knihou bezpochyby je.
Janet Fitch je majsterkou v skladaní viet, krásnych myšlienok a vymýšľaní najrôznejších charakterov. Nebojí sa zájsť do krajnosti a ukázať tak svetu všetko zlo, ktoré sa v ňom nachádza. Neberie si servítku pred ústa a rozhodne sa nenechá niekým obmedzovať. V tom je jej výnimočnosť. V tom je výnimočná životná cesta hlavnej hrdinky Astrid. Žije od narodenia so svojou matkou Ingrid, krásnou umelkyňou, ktorá dýcha pre to, pre čo bola stvorená, každou jednou minútou. Umenie stavia na piedestál svojich životných hodnôt a vždy si ide za svojím. Neprijíma kompromisy, nikdy nič nevysvetľuje, nikdy sa nezmieri s porážkou. Chlapov využíva iba ako nástroj vlastného potešenia, nikdy nedovolí, aby jej niektorý vstúpil do života. Píše básne, krásne, ale zvláštne. Nehanbí sa napísať o nahom tele svojej dcéry a potom to čítať pred svojimi fanúšikmi.
Mladučká Astrid tak žije v neustálom tieni svojej talentovanej a silnej matky. Obdivuje ju a zároveň sa jej bojí. Nikdy nepovie to, čo by skutočne chcela. Bojí sa, že by sa matka na ňu nahnevala a opustila ju. Počas svojho života nepochopila, čo sa deje v hlave Ingrid, a predsa sa pri nej cítila najbezpečnejšie. Vstúpil do ich zvláštneho sveta ako hurikán. Bez opýtania, bez akéhokoľvek varovania. Nebol rozhodne jej typ, skôr si z neho robili obe žarty. No láska je nevyspytateľná a človeka sa nepýta, či ju chce alebo nie. Barry Kolker bol niečím výnimočný. Možno jeho neoblomnosť s akou nadbiehal Ingrid, ju primäla, aby mu dala šancu. Porušila všetky svoje pravidlá a podľahla mu. Astrid aspoň na chvíľu pochopila, čo je to byť milovanou a mať skutočnú a normálnu rodinu. Chodili na dostihy, raňajky či do divadla. Už nemusela pripomínať matke, že nemajú žiadne potraviny, keď sa zahĺbila do tvorenia.
S Barrym prišla do jej života akási nepoznaná istota, ktorej naivne verila, že ostane u nich naveky. Jedného dňa sa všetko zmenilo. Barry sa neozval, nenapísal, nezavolal. Ingrid šla za ním, zaslepená láskou a nehynúcou túžbou. Vyspal sa s ňou a potom ju odkopol ako handru. To bola rozhodne krutá porážka. A tie Ingrid nenávidela zo všetkých najviac. Láska sa premenila na nenávisť, ale nie na obyčajnú zášť. Bola to nenávisť, ktorá zabíjala.
„Je čas oleandrov. Ak sa milenci zabijú, zvedie sa to na vietor.“ Ale nie! Také poetické to nebolo. 35 rokov vo väzení s najvyššou ostrahou, taký bol verdikt pre zasnúbenú umelkyňu. V tomto momente prestáva byť Astrid slepá a je vrhnutá do skutočného sveta, pred ktorým ju jej matka toľké roky ukrývala. Prechádza z jednej pestúnskej rodiny do druhej a ani v jednej nevydrží dlho. Je až neuveriteľné, čo všetko toto blonďavé dievčatko zažije na ceste za konečným šťastím. Nie sú to len manipulačné listy jej matky, ktoré pravidelne dostáva a ktoré jej vždy zamotajú hlavu, ale aj kruté podmienky a zážitky, ktorým musí dennodenne čeliť. Postrelenie, bitky, drina, špina, hlad, samovražda, napadnutie psami,…na tejto ceste však stretáva aj dobrých ľudí. Ľudí, ktorí jej ukážu, čo je to byť milovaná. Skutočne až na konci zistí, aký bol jej život a čo všetko jej matka zamlčala, aby ju udržala pod svojím vplyvom.
Film je oproti knihe stručnejší a možno pre niekoho, kto čítal najskôr knihu, by sa mohol zdať povrchným. Ale nie je tomu tak. Režisér Peter Kosminsky sa dokonalo vyhral s príbehom, ktorý mal už pred tým napísaný do neuveriteľných detailov. Do úloh dosadil absolútne dokonalých hercov. Sama som najskôr videla film a vždy keď som potom čítala knihu a bola tam scéna s Ingrid, spomenula som si na ten chladný a neosobný pohľad Michelle Pfeiffer vo filme a dvojnásobne to umocnilo môj zážitok.
Alison Lohman bola v úlohe Astrid prekrásna. V jednej scéne pôsobila tak detsky, čisto, nedotknuto, nevinne a potom sa premenila na absolútne zúfalého človeka, ktorý hľadá svoje miesto na svete a stále sa mu to nedarí. Ktorý zrazu nachádza istotu a myslí si, že všetko bude v poriadku, a vzápätí sa všetko zmení, ako šibnutím čarovného prútika. Ešte raz skutočne musím vyzdvihnúť Michelle Pfeiffer, ktorá sa vžila do roli Ingrid s neopakovateľnou dravosťou a hereckou dokonalosťou. Jej gestá a reč tela sú také fascinujúce, že človek okamžite zabúda na to, že tú istú herečku videl predvčerom v inom filme. Vidí ju iba ako ženu, ktorá sa snaží manipulovať svojou dcérou, napriek faktu, že sedí vo väzení. Niekde v kútiku duše vie, že zlyhala, ale nedokáže si to priznať. Keby to urobila, pochopila by, že nie je taká dokonalá, ako o sebe vždy tvrdila. Že urobila chybu, na ktorú doplatila nie len ona, ale hlavne jej dcéra Astrid.
Veľkým plusom filmového spracovania je dozaista priam perfekcionistická práca s vyjadrovaním pocitov, vnútorného života postáv. Skutočne je tu veľmi kvalitne urobená a stvárnená psychológia jednotlivých hrdinov. Vraví sa, že ak je film naozaj skvelý, môže sa pozerať aj bez zvuku a vy pochopíte o čom je. Skúšala som to a musím potvrdiť túto teóriu. Aj keď sú v Bielom Oleandri naozaj parádne dialógy, ktoré dotvárajú celkovú atmosféru, dá sa pozerať a vnímať aj bez hovoreného slova.
Ďalším veľkým pozitívom filmu je soundtrack, ktorý je oproti iným súčasným filmom vskutku minimalistický, ale práve to s akou presnosťou bol dosadený do jednotlivých pasáží snímky, vyzdvihol toto dielo ešte o niečo vyššie. V čom je filmová verzia o niečo lepšia ako tá knižná je, že film je viacej plynulý. Zbytočne sa nekrúti dej okolo udalostí, ktoré by ho zbrzďovali alebo nejako umelo naťahovali, ako to bolo v istých momentoch v knihe. Hlavne čo sa týka dlhých opisov prírody a počasia autorky. Viem, že tým chcela čitateľovi viac priblížiť atmosféru deja, ale občas to skôr unavovalo, ako emotívne obohacovalo. Zaujímavým faktorom je samotný koniec príbehu, ktorý je v knihe a vo filme iný. Zatiaľ, čo v jednom je Ingrid prepustená, v tom ďalšom nie. Aj keď, tak či tak, oba konce sú napísané a urobené veľmi trefne a čitateľ alebo divák je spokojný.
Moje osobné odporúčanie je veľmi pozitívne, lebo skutočne tento príbeh milujem zo všetkým, čo k tomu patrí. Nie je to však pre ľudí, ktorí nedokážu čítať medzi riadkami, ktorí sa neradi zapodievajú s citmi a myšlienkami postáv. Je to príbeh, ktorý vám všetko povie na rovinu, bez pretvárky, ale zároveň vyžaduje od vás, aby ste sa do neho osobnostne zaangažovali, inak ho nepochopíte do takej miery, ako by sa žiadalo.
A nakoniec, čo je teda lepšie? Kniha alebo film? Napriek faktu, že ide stále zhruba o ten istý príbeh, obe diela sú niečím iným, osobitým. Kniha je možno viac drsná a na Astrid autorka naložila viac ako Peter Kosminsky vo filme. Aj keď herecký výkon Michelle Pfeiffer v roli Ingrid, predčil akékoľvek vykreslenie tejto osoby v knihe. Ak rozmýšľam, ako rozmýšľam nedá sa povedať, čo je lepšie, čo horšie. Každý si musí nájsť to svoje a podľa toho zhodnotiť. Pre mňa sú obe diela niečo úžasné.