Posledná légia

Archeológ, vysokoškolský profesor, novinár a v neposlednom rade aj spisovateľ Valerio Massimo Manfredi sa narodil v roku 1943 v Piumazzo di Castelfranco Emilia pri talianskej Modene. Svoje vysokoškolské štúdia ukončil na Bolonskej univerzite, kde získal titul Dr.za prácu o topografii v antickom svete. Následne absolvoval viaceré stáže na rešpektovaných európskych univerzitách a takisto pôsobil ako profesor na rôznych vysokých školách, momentálne učí najmä na Milánskej univerzite. Popri tom sa zúčastnil na viacerých archeologických vykopávkach najmä v oblasti Stredozemného mora. Jeho manželkou je Christine Fedderson Manfredi, ktorá prekladá jeho romány do angličtiny.

Manfredi je autorom veľkého množstva novinových článkov, esejí a odborných prác, ale najmä trinástich románov v ktorých zúročuje svoje bohaté vedomosti z oblasti antickej histórie. Celosvetovo sa preslávil najmä trilógiou o Alexandrovi Veľkom, ktorá vyšla aj u nás s podtitulmi Dedič ríše, Veštba Amonova a Dobyvateľ. V slovenčine vyšli ešte tri knihy Manfrediho, prvou je Chiméra, kde autor zaujímavo spája etruskú históriu s moderným zločinom v severnom Taliansku. V ďalšej knihe, Ríša drakov, sa zase zaoberá cestou rímskych vojakov do ďalekej Číny. Podstatnou je však zatiaľ posledná jeho kniha v slovenčine, Posledná légia, ktorá bola nanešťastie aj sfilmovaná.

Kniha sa zaoberá historickými udalosťami, ktoré sa udialo okolo podstatného roku histórie, roku 476, teda roku, keď podľa všetkých učebníc histórie zanikla Západorímska ríša. Kniha sa sústreďuje na životný osud posledného rímskeho cisára, mladučkého Romula Augusta, ktorý je zosadený po desiatich mesiacoch svojej vlády veliteľom jedného z germánskych kmeňov usadených v Itálie Odoakerom. Romulus je svedkom smrti svojich rodičov a je internovaný spolu so svojim vychovávateľom, britským druidom Ambrosinom, na ostrov Capri, kde ma pomaly zomrieť. Toto sa ale nepáči rímskemu dôstojníkovi Aureliovi, ktorý sa rozhodne svojho cisára oslobodiť spolu so svojimi troma druhmi zo zvyšku jednej légie a takisto za pomoci vyslankyne byzantskej ríše, Lívie, ktorá pochádza z práve vznikajúcej osade Venetia (terajšie Benátky). Po úteku z krásneho ostrova sa vyberú hľadať šťastie inde, navyše majú jednu silnú zbraň vo svojich rukách, meč Iulia Caesara…

Kniha je koncipovaná ako historický román vychádzajúci z reálnych udalostí, ktorého príbeh je ale čisto fantazijným výplodom autora. Posledná légia je ako kniha napísaná veľmi zručne, keď strieda akčné scény, dobré dialógy a dramatické momenty priam ukážkovo, až na koniec knihy, ktorý je v porovnaní so zvyškom knihy príliš rýchlo a náhlivo ukončený. Príbeh je rozprávaný ako keby ústami druida Ambrosina, ktorý v knihe pôsobí takisto ako vysvetľovateľ historických okolností pre Romula Augusta, ale takisto aj pre samotného čitateľa. Zaujímavé je, že stredná časť knihy, teda útek z Itálie do Británie by sa dal porovnať s hlavnou dejovou líniou Pána prsteňov, keď aj skupinku okolo posledného rímskeho cisára prenasleduje divý Germán Wulfila so svojou partiou “temných“ bojovníkov, čo nemá ďaleko k tolkienovským Nazgulom.

Kniha má viacero rovín, keď nie je len čistou dobrodružnou jazdou po antickom svete, ale najmä vďaka rozhovorom medzi postavami je kniha veľmi dobrým obrazom konca antického sveta, ktorý síce nezanikol naraz, ale v knihe je množstvo náznakov toho, že prichádza nová doba. Je ale veľkou škodou, že tieto kvality knihy film, ktorý vznikol v tomto roku, úplne znegoval, keď sa jeho tvorcovia rozhodli postaviť film iba na tej dobrodružnej línii príbehu knihy, čo sa im šeredne vypomstilo, pretože oproti knihe je film veľmi zlou adaptáciou a sa čudujem, že sa na takúto verziu nechal Manfredi zlanáriť (prachy sú prachy…).

Scenáristi Jez Butterworth a Tom Butterworth spolu s režisérom Dougom Leflerom urobili film, ktorý ma s knihou viacero spoločných vecí, ale takisto sa od nej vo viacerých podstatných veciach odlišuje a to spôsobom, že film občas vyzerá ako veľmi nepodarená paródia na knihu. Dej filmu tvoria najmä dve dobrodružné scény, najprv únik z Capri a potom bitka v Británii. Ostatné veci, ktoré boli v knihe poriadne rozpísané sú vo filme veľmi skratkovito vyobrazené, alebo rovno chýbajú, napríklad také motívy chovania hlavných postáv. Dosť výrazne sú ale aj historické nepresnosti oproti knihe, alebo napríklad nelogická premena Rimanky Lívie na Indku Miru, čo takmer vôbec nepasuje do celkového príbehu. Takisto pozadie milostného vzťahu Aurelia a Lívie/Miri je úplne vynechané a len sú zrazu spolu.

Celkovo vzaté je film Posledná légia len veľmi slabou adaptáciou knihy a každý, kto si prečítal knihu a bol nadšený z nej by sa mal filmu radšej vyhnúť, pretože neverím, že sa nájde jeden čitateľ, čo by bol spokojný s touto adaptáciou. Jednoducho tvorcovia sa snažili urobiť z dobrého historického románu nový príbeh Xeny a vôbec im to nevyšlo.