Bezstarostná jazda

Neviazaný sex, skvelá hudba, dlhé vlasy, zbavenie sa tradícii, odpor voči vojne a najmä masové používanie omamných látok. Takto by sa dala charakterizovať éra hippes, alebo kvetinových detí. Okrem toho sa tieto roky vyznačovali aj hromadným putovaním mladých ľudí naprieč Amerikou, najmä do centra hippies, do San Francisca. Takéto pustovnícke chúťky neboli ničím zvláštnym v USA, veď aj pred hippíkmi sa táto tradícia v histórii vyskytovala (napríklad putovanie beatnikov opisuje Jack Kerouac v ich biblii, v románe Na ceste), ale práve v tejto ére sa putovanie za niečím lepším stalo hromadným leitmotívom celej generácie. A tejto myšlienky výrazne pomohol aj jeden film, kultový film konca šesťdesiatych rokov, ktorý sa stal manifestom doby, preslávil svojich tvorcov a jedného z nich takmer priviedol do hrobu.

Billy a Wyatt, dvaja hippíci na motorkách, sa dostanú k peknému balíku peňazí vďaka šikovnému predaju drog. A keďže si chcú užiť čo najviac voľnosť a nadobudnutú hotovosť, rozhodnú sa urobiť si výlet z Los Angeles do New Orleans za účelom návštevy miestneho karnevalu. Vďaka dolárikom si svoju cestu ozvláštnia množstvom drog, perfektnými motorkami a Wyatt si navyše zhotoví na základe svojej prezývky Captain America aj bundu s našitou americkou vlajkou na chrbte.

Počas cesty navštívia komunity hipíkov v pustine, dostanú sa do väzenia, kde spoznajú mladého právnika Georgea Hansona. S ním pokračujú vo svojom putovaní, ktoré na chvíľu prerušia v typickom americkom južanskom zapádakove a nakoniec sa dostanú aj do svojho cieľa, do delty Mississipi.

O natáčaní filmu koluje množstvo legiend, ktoré sú ale v podstate všetky založené na skutočnosti. Hopper ako režisér, spolu s Petrom Fondom (spoluscenárista) si musel natáčanie takéhoto filmu u veľkého štúdia najprv vydobyť, čo sa im viac-menej podarilo, len vďaka menšiemu rozpočtu sa musel uspokojiť s menším štábom. Tak zvyšok doplnili svojim kamošmi, hipíkmi. A tak vznikla veľmi zaujímavá pracovná atmosféra, keď polovička štábu na čele s režisérom sa denne sfetovala, a druhá časť musela robiť s nimi v takom stave. Z tohto vzniklo množstvo sporov, viacerí členovia štábu dali výpoveď, a dokonca nahrali Hoppera, keď mal divoké stavy a pásku poslali štúdia, aby vedeli, do čoho vrazili peniaze.

Natáčanie ale pokračovalo v pohodovej atmosfére, partia hipíkov sa presúvala po juhu USA, aby natáčali skvelé scénky, ktoré ale často vznikali len tak náhodne. Vyplývalo to z faktu, že Fonda a Hopper si scenár vymýšľali počas natáčania a svoje predstavy často menili. Čistou improvizáciou je napríklad jedna scéna pri ohni, keď herci fajčia skutočné jointy.

Používanie drog pri natáčaní sa stalo základom pre ďalšie legendy, podľa jednej vraj trojica Hopper, Nicholson a Fonda stihla za deň vyfajčiť 155 jointov. Práve rola Jacka Nicholsona (hrá toho mladého právnika) je asi tou najnormálnejšou postavou vo filme, aj keď sa vyskytne vo filme iba na krátko. Nicholson dokonca za ňu získal nomináciu na Oscara, lebo asi jediný z hercov skutočne aj hral (tí dvaja hlavní sa len tvária ako v skutočnosti, teda sfetovane).

Zo začiatku filmu sledujeme v podstate len voľné brázdenie dvoch motorkárov po prekrásnej prírode Ameriky za sprievodu skvelej hudby. Soundtrack filmu sa stal hneď kultom a bez neho si film ani neviem predstaviť, tak skvelo sú vybrané piesne (plus niektoré boli napísané aj špeciálne pre film). Keď ale príde na scénu postava Jacka Nicholsona, film začne naberať tempo. Perfektná je napríklad scéna, keď trojica prichádza do južanskej krčmy, čo vyvoláva u domáceho osadenstva dve rozporuplné reakcie. Miestne teenagerky sa nevedia nabažiť pohľadu na motorkárov a zase chlapi by ich najradšej na mieste zabili. Zaujímavé je, že hercov do tejto scény Hopper získal tak, že počas natáčania chcel štáb prespať v miestnom hoteli, kde sa stretli s nepochopením a odmietavou reakciou, načo hneď napísali túto scénu do scenára.

Vrcholom je potom scéna, keď sa už hlavná dvojica dostane do New Orleans, kde sa rozhodnú spolu s dvoma miestnym prostitútkami sfetovať pomocou LSD na miestnom cintoríne. Táto scéna je natočená skutočne halucinačne a šialene, keď sa pomocou skvelého strihu striedajú zdanlivo nesúvisiace zábery za sprievodu divných zvukov. Zvláštnemu dojmu dopomohlo aj poškodenie filmového materiálu počas spracovania, keď sa ho podarilo dostať na denné svetlo skôr ako bolo potrebné. Zaujímavosťou je aj to, že povolenie na natáčanie na cintoríne si štáb nikdy nepýtal, ani nedostal (po uvedení filmu sa veriaci v New Orleans dožadovali vysvetlenie takejto nehanebnosti).

Po nečakanom úspechu filmu sa Hopper s Fondom stali hviezdami, čo najmä pre Hoppera nebolo to najlepšie, keďže už počas natáčanie bol závislý na LSD a so slávou prišli ďalšie a ďalšie možnosti, ako sa dostať ku drogám. Hopper to už prestal zvládať, až nakoniec skončil na odvykačke, ktorá ale v jeho prípade trvala viacero rokov. Aj napriek tejto skutočnosti zostáva Easy Rider skvelým filmom, ktorý vystihuje dobu svojho vzniku, ukazuje aká je voľnosť krásna a obsahuje aj morálne posolstvo, že aj keď je človek iný ako my, nemáme ho hneď začať odsudzovať. A preto je tento film aktuálny aj v dnešnej dobe.

---