Blade Runner

Keď sa Blade Runner dostal v roku 1982 do kín, nebol plne pochopený. Spôsobilo to viacero faktorov, počnúc zle nastavenou kampaňou Warner Brosu, ktorá divákom sľubovala akčný a dobrodružný film. Ten ani náhodou nemohli dostať. Prakticky hneď sa však objavilo množstvo aj akademických analýz a teórii, ktoré hľadali vo filme rôzne, často protichodné témy a motívy. Ale to určite len prospelo jeho rodiacemu sa kultovému statusu.

O ten snímka neprišla až do dnešných dní a teraz je záujem o jedno z najlepších diel režiséra Ridleyho Scotta zosilnený aj tým, že za mesiac sa do kín dostane jeho voľné pokračovanie. Už bez Scotta, ale zato s jedným z pôvodných scenáristov, Hamptonom Fancherom.

Stojí však Blade Runner za to aj z dnešného pohľadu? Ako sa to vezme. Je to totiž komplexný film s, paradoxne, veľmi jednoduchým príbehom a s nedostatočným vývojom jednotlivých charakterov. Núkajú sa teda minimálne dve rovnocenné cesty, ako sa na film pozerať.

Určite bol inšpiráciou pre celé generácie ďalších tvorcov, a zásadne tak ovplyvnil vývoj science fiction, prinajmenšom niektorých podžánrov (ako napr. technoir, či cyberpunk). Film je silný najmä pri budovaní sveta, v ktorom sa odohráva. Už od prvých minút má hlavu a pätu a veľmi nenásilným spôsobom divákov oboznámi so všetkým podstatným – na to slúži najmä scéna, kde policajný kapitán hlavnému hrdinovi vysvetľuje podrobnosti prípadu. Môže to vyzerať pomerne samozrejme, ale mnoho dnešných filmov má problém nájsť si jednoduchú cestu, ako uviesť diváka do svojho sveta.

Pritom netreba zabudnúť ani na výrazný dizajn scén, soundtrack od Vangelisa a vizuálne efekty, ktoré nesklamú ani teraz po 35 rokoch (azda aj vďaka neskoršiemu remasteringu). To sa podarilo málokomu. Autorom vizuálu futuristického mesta bol dizajnér Syd Mead, ktorý pracoval aj pre filmy Votrelci, Tron a vytvoril napríklad aj robota z filmu Číslo 5 žije (Short Circuit, 1986), či množstvo ďalších ikonických záležitostí. Podobne silný kaliber je aj autor vizuálnych efektov Douglas Trumbull, ktorý stál za efektmi vo filmoch 2001: Vesmírna odysea, Blízke stretnutie tretieho druhu a množstve ďalších významných diel sci-fi žánru.

Blade Runner je výbornou variáciou na klasické noir filmy. Hrdina možno až tak často nepije za barom, ale za pouličný pult ázijského bistra sa chodí najesť pomerne často. K tomu patrí aj ponurá, daždivá atmosféra. Slnko na oblohe vidíme len vtedy, keď je hrdina na najvyššom poschodí opulentného sídla korporácie Tyrell, ktorá vyvíja a vyrába replikantov.

Samotný príbeh Ricka Deckarda (Harrison Ford) je však jednoduchý, priamočiary a plný klišé. To trochu súvisí aj s dodnes platnou výčitkou, že film je príliš pomalý. Veľa sa tam toho totiž neudeje. Rick je tak trochu vyhoretý policajt – blade runner, ktorý loví „neposlušných“ replikantov, čo sú v podstate synteticky a vďaka genetike vyrobení ľudia, i keď snímka v tom nie je úplne jasná. V knižnej predlohe sa o nich hovorí ako o androidoch. Na tejto nejednoznačnosti v podstate stoja aj morálne dilemy, ktoré prežíva hlavný hrdina. Je v poriadku posielať na odpočinok (zámerne sa nehovorí o zabíjaní či vraždách) replikantov, ktorí sú v mnohom s ľuďmi rovnakí?

Podľa mnohých životnú úlohu priniesol Blade Runner holandskému hercovi Rutgerovi Hauerovi, ktorý tu stvárnil Roya Battyho, vodcu replikantov na úteku. Všetci štyria sú poslednou generáciou Nexus 6, ktorá si už podobne ako človek dokáže vyvinúť zložité emócie, takže je ich veľmi ťažké odhaliť. Emócie sú však pre nich problematické, keďže majú veľmi málo času naučiť sa spracovať ich. Žijú totiž len štyri roky. Ich boj, na ktorý sú vďaka vysokej inteligencii, a fyzickej sile veľmi dobre pripravení, je tak vopred stratený.

Roy Batty si v emocionálnom finále získava sympatie divákov, ale jeho krvavá, nemilosrdná a často zbytočne krutá cesta za svojou záchranou sa nedá zabudnúť. Vďaka mnohým vnútorným rozporom a prirodzenej motivácii je to v mnohom azda zaujímavejšia postava ako Fordov Deckard. Ich spoločné scény však predstavujú to najlepšie z celého filmu.

Philip K. Dick napísal predlohu, román Snívajú androidi o elektronických ovečkách? už v roku 1968 a to stačí, aby bol film od knihy v mnohom iný. Dick však nenávidel Hollywood a kým žil, nesúhlasil s inou filmovou adaptáciou svojich diel, len s Blade Runnerom.

Cesta k jeho spokojnosti však nebola ľahká, spokojný bol až po príchode druhého scenáristu Davida Peoplesa, ktorý prepísal pôvodnú prácu už spomínaného Hamptona Fanchera. Páčilo sa mu aj celkové vizuálne vyznenie snímky, vraj bolo zhodné s jeho vlastnou predstavou pri písaní knihy, čo mu sa dá veriť, lebo istá temnota a bezútešnosť je románu vlastná. Premiéry filmu sa však už nedožil, zomrel tri mesiace pred ňou.

Príbeh filmu je v základných bodoch s románom zhodný. Odpadli však niektoré vrstvy a motívy. Vo filme chýba celá línia s veľmi bizarným náboženstvom, čo v zásade nevadí. Avšak škodou možno je to, že sa film nevenuje zvieratám, i keď mnohé replikované v ňom vidíme. V knihe ide o silný motív – zvieratá sú kvôli zničenému životnému prostrediu na pokraji vyhynutia a ich vlastníctvo je veľmi cenené.

Pre románového Decarda je túžba po opätovnom vlastníctve živého zvieraťa tým pravým dôvodom, prečo súhlasí s novou blade runnerovskou úlohou. Teraz sa totiž musí uspokojiť s elektronickou ovcou. Do filmu sa to zrejme nehodilo, ale o ľuďoch, ľudstve i hlavnom hrdinovi by to mohlo vypovedať veľmi veľa. Filmovému Decardovi totiž niečo chýba a jeho postava je veľmi nejednoznačná. Zrejme mu z knižnej predlohy chýba práve toto.

Ak ste Blade Runnera doteraz nevideli, pozrite si ho určite kvôli prichádzajúcemu pokračovaniu a odpustite mu všetky nedostatky. Aspoň trailery nám sľubujú zaujímavý zážitok, ktoré by mohlo celý svet i jednotlivé charaktery posunúť do ešte zaujímavejšej roviny.

---