Keď vstúpil film Donnie Darko v roku 2001 do kín, nebol to až taký veľký hit. Premiéru si síce odbil na festivale Sundance, kde zaujal, no v limitovanej distribúcii cez americké kiná len rýchlo prefrčal. Mnohí tvrdia, že to bolo spôsobené dusnom po neslávnom septembri toho roku, keďže film obsahuje zábery pádu lietadla (respektíve jeho motoru), čo zohráva dôležitú rolu v samotnom príbehu. Len čo sa film stiahol do siete videopožičovní, rozniesla sa „šuškanda“ o zaujímavosti tejto snímky a celovečerný debut dovtedy neznámeho mladíka Richarda Kellyho sa stal kultovou záležitosťou. Kelly sa postaral aj o samotný scenár, ktorý pozostáva z viacerých rovín a ktorý sa hrá s rôznymi žánrami, ktoré režisér do filmu zakomponoval. Celkovo, film sa nedá zaškatuľkovať do jednej žánrovej kategórie, čo predstavuje typický príklad postmoderného prístupu. Mieša sa tú tínedžerská dráma s romantickým príbehom prešpikovaným líniou s prvkami sci – fi, či hororu.
Film sa nezabúda pohrať aj so samotnou popkultúrou a odkazovaním sa k nej. Mnohokrát to slúži na odľahčenie situácie, ktorá buď vyznieva dostratena (odkaz na Christinu Applegate zo známeho seriálu Ženatý so záväzkami) pri jednom zo sedení u psychiatričky, inokedy sa zas pod zdanlivo humorným dialógom skrýva hlboké zamyslenie. (Na mysli mám smiešnu rozpravu o pohlavnom živote šmolkov, keď Donnie premýšľa nad absurdnou situáciou a dochádza k myšlienke: „Y’know what’s the point of living… if you don’t have a dick?“) Pod obyčajným banálnym dialógom sa skrýva nielen Donnieho zamýšľanie sa nad zmyslom života, ale aj zmätenosť, frustrácia každého dospievajúceho jedinca. Takéto dialógy majú blízko k tvorbe Quentina Tarantina. Typicky postmoderný príklad hrania sa s banalitami, ktoré môžu ukrývať ďalšie významy.
Hranie sa s popkultúrou slúži aj opačne, a to tak, že samotný film sa stáva popkultúrnym odkazom. Zbožňovanie Donnieho Darka prinieslo napríklad uvedenie režisérskeho zostrihu, vznikli skupinky, ktoré sa zaoberajú analyzovaním tohto filmu, oddaní prívrženci si hovoria darkológovia a inšpiráciu filmom nájdeme aj v klipe What´s a Girl To Do od interpretky Bat for Lashes.
Richard Kelly zasadzuje Donnieho Darka do roku 1988, do obdobia, keď v USA prebiehal prezidentský boj medzi Bushom starším a Michaelom Dukakisom, čo sa vo filme aj spomína a čo slúži na vykresleniu klímy, ktorá vtedy vládla v amerických mestečkách. Ešte stále prítomná paranoja, ktorú pociťovali obyvatelia a ktorá sa prenáša aj do zobrazovania súvislostí vo filme v zmysle prichádzajúceho konca sveta, ohláseného obrovským králikom. Kelly na to reaguje a v tomto duchu vyskladal príbeh, v ktorom si na pozadí historického faktu a pociťovania menšieho strachu z budúcnosti berie za hlavnú postavu adolescenta a do jeho charakterizácie a konania vtláča onen skutočný aspekt porozumenia. Je to práve Donnie Darko, ktorého meno ako keby pripomínalo komiksového hrdinu (a vo filme na to Gretchen aj upozorní), no so svojimi problémami a zmätenosťou je predstaviteľom obyčajného smrteľníka. Donniemu ide o správny chod vecí, bez falše a pretvárky, ktorá je všade navôkol. Je neustále skúšaný, a tak mu zostáva vykonať poslednú správnu vec predtým, než sa priebeh súvislostí dá do poriadku a Donnie v ňom bude figurovať úplne iným spôsobom.
Snímka spadá aj do čoraz viac obľúbenej kategórie „mind fuck movies“ a výstavbou príbehu sa ponáša na staršie snímky ako napr. La Rivière du Hibou (1962) režiséra Roberta Enricoa alebo Jakubov rebrík (Jacob´s Ladder, 1990) od Adriana Lynea – teda na filmy, ktoré si zakladajú na finálnom zvrate. Kelly neustále počas filmu zahmlieva, na rozličných miestach divákovi ponúka nápovede, no i tak množstvo divákov bude na konci snímky zmätených a film si budú vykladať rôznym spôsobom (v režisérskom zostrihu je z tých nejasností vysvetlené trošku viac).
Režisér nám nezabúda do toho všetkého naservírovať aj svoj obľúbený žáner sci – fi. Vo filme racionálne uvažuje o vedeckých teóriách a možnostiach ovplyvňovania životov, respektíve životného osudu prostredníctvom cestovania v čase a červých dier. To sa zas zakladá na vedeckom prístupe Stephena Hawkinga a nachádzame to i vo filmovom stvárnení v kultovom filme 80. rokov Návrat do budúcnosti (Back to the Future, r. Robert Zemeckis, 1985). Existujú rôzne prístupy, ako tému poňať – veda/fikcia – avšak všetky sa zaoberajú tým hlavným, a to je ovplyvňovanie života v hre osudu. („What if you could go back in time, and take all those hours of pain and darkness and replace them with something better?“)
Medzi jeden zo zapamätania hodných scén patrí napríklad Donnieho nástup do školy. V jednom slede sú nám predstavené dôležité postavy filmu a je ekvivalentom k záverečnej montáži na konci filmu. Kamera tu na začiatku sníma školský autobus, s prevrátenou perspektívou nabok, odkiaľ vystupuje Donnie a jeho spolužiaci, aby následne kamera vstúpila spolu s nimi do budovy, a tak prechádzala od postavy k postave – to všetko s občasným využitím spomaleného pohybu a za zvuku piesne Head Over Heels od Tears for Fears. Takýmito spôsobmi si Kelly vytvára cestičku k rozprávaniu príbehu a zdôrazňuje dôležité momenty vo filme.
Podobným spôsobom pracoval aj vo svojich ďalších filmoch, ktoré sú charakteristické umne vybudovanou atmosférou a precíznou formálnou stránkou. Dokonca nezabudol experimentovať – napr. v prípade Southland Tales (2006) vytvoril komiksy, ktoré predchádzajú samotnému filmu a vo filme Box (The Box, 2009) zas pracuje s retro atmosférou 70-tych rokov. Medzi jeho ďalšie poznávacie tematické prvky môžeme zaradiť citeľnú paranoidnú atmosféru, hrozbu blížiaceho sa konca sveta a zaoberanie sa univerzom. No práve v Donnie Darkovi sa Kellymu podarilo dať všetky tieto ingrediencie dohromady veľmi osviežujúcim spôsobom. Vytvoril film, ktorý sa hrá s mnohými žánrami, je v ňom zakotvených mnoho nálad a nabáda k premýšľaniu nad dianím na plátne. Navyše, je to film, ktorý býva vďačným artiklom tak pre klasického diváka, ako aj pre náročnejšieho kritika.
