Bezmenný mladý muž pracuje cez deň ako kaskadér pri nakrúcaní filmov. V noci sa stáva vodičom pre rôzne zločinecké skupiny. Je profesionál, ktorý sa pri dohodnutých pravidlách na nič nepýta. Stretnutie s atraktívnou susedkou a jej malým synom pre neho predstavuje spestrenie v inak osamelom živote. Hladký chod vecí pretrhne návrat chlapcovho otca z väzenia a zapletenie sa s nesprávnymi ľuďmi. Vodičovi tak zostáva už len ochrana tých, ktorých má skutočne rád.
Film Drive dánskeho režiśera Nicolasa Windinga Refna je pekným príkladom postmoderného filmu. Inšpiráciu čerpá z rôznych zdrojov a pomerne jednoduchý scenár oblieka do štýlového hávu. Refn tentokrát upustil od využívania surovej ručnej kamery a sústredil sa na poetickejšie vyznenie celej snímky. Často dlhšie komponované zábery s využitím slow-mo efektu dotvárajú celkový účinok spolu s ambientnou hudbou Cliffa Martineza.
V prvotnej verzii bola ako motív zblíženia postáv Goslinga a Mulliganovej využitá skladba priekopníka ambientu Briana Ena – An Ending (Ascent), často využívaná vo filmoch (napr. v Traffic, kde na hudobnej zložke tiež spolupracoval Martinez). Refn prizval Martineza na základe sympatií k jeho hudbe pre Sex, lži a video. Vo finálnej verzii Drive je využitá iná Martinezova skladba, nesúca sa však v duchu An Ending. Tu zaujímavá hudobná zložka nekončí, Refn vyskladal soundtrack zo skladieb pripomínajúcich popovú éru 80. rokov s množstvom syntetizátorov (reminiscencia na hudobníkov ako Giorgio Moroder, Jan Hammer, či Tangerine Dream), no všetky skladby boli nahraté až po roku 2000.
Spolu s obrazom hudba vytvára typický príklad filmu, ktorému patrí označenie „cool“, viď titulkovú sekvenciu s leteckými zábermi na nočné Los Angeles, brázdenie ciest, so skladbou Nightcall a ružovými titulkami, ktoré pripomenú filmy ako Risky Business (r. Paul Brickman), či Rosemary´s Baby (r. Roman Polanski). Niektoré nasvietenia, kolorit scén a inscenovanie akcie si zase zadajú s tým najlepším od Michaela Manna (Heat, Manhunter).
V Drive je len pár čisto akčných scén, no tie sú prezentované tak, že divák sám pociťuje intenzitu odohraného (streľba, naháňačky). Refn s ľahkosťou prechádza do dynamickosti, výbušnosti (podobne autenticky ako v trilógii Pusher), no zachováva si aj onú štýlovú estetickosť. Vo výťahovej scéne Vodič (Ryan Gosling) v spomalenom zábere prvykrát pobozká Irene (Carey Mulligan), to všetko podfarbené ambientnou Martinezovou hudbou a nasvietením postáv. Ostatné miesta zostávajú tmavé. Tu je typicky vidieť štýlovosť, filmovú efektivitu, kde v pomere gýč/romantika vyhráva estetika celkového záberu a dáva rozpomienku na záver staršej Refnovej snímky Bleeder, či filmografiu Davida Lyncha (scény tanca, výstupy barových speváčok v Modrom zamate, Twin Peaks: Fire Walk With Me, Mulholland Drive).
Goslingova postava bezmenného vodiča – profesionála, ktorý prehodí len pár slov, ako keby pochádzala z „dolárovej trilógie“ Sergia Leoneho, či z filmu Le Samouraï (r. Jean-Pierre Melville), na ktorý odkazuje v scéne, keď Gosling prichádza do striptízového baru (v Samurajovi ide Alain Delon vybaviť zákazku vraždy tiež do baru). Film odkazuje priamo i na The Driver od Waltera Hilla, či už úvodnou naháňačkou alebo (spolu s predchádzajúcimi snímkami) oblečením ako poznávacím znamením, (dolárova trilógia- pončo Clinta Eastwooda, Le Samouraï – baloňák a klobúk Alaina Delona, The Driver – oblek Ryana O’Neilla / Goslingova bunda s vyobrazením škorpióna podobná tej koženej z filmu Scorpio Rising).
Z ostatných hercov zaujme Carey Mulligan ako ženský element, kvôli ktorému romantický hrdina začne konať, či záporne poňaté postavy v podaní Mela Brooksa obsadeného typovo opačne (často známy kvôli komediálnym úlohám), či ikonického Rona Perlmana (známeho pre postavy zloduchov). Drive ako postmoderný film pracuje s množstvom odkazov na iné snímky a ich typické scény, no pritom si zachováva vlastnú atmosféru, s hypnotickým vyznením a premiešavaním rozličných žánrov od akčného filmu, cez romantiku až k filmu noir a exploitation.
