Guess Who’s Coming to Dinner © 1967 Columbia Classics
Rasizmus – filmársky motív i spoločenský problém – je nadčasový. Hoci sa svet ako celok hýbe pomaly dopredu smerom k väčšej rovnosti ľudí rôznych farieb pleti, ide o záležitosť tak komplexnú, až by bolo naivné si myslieť, že môže niekedy vymrieť. Z pohľadu súčasnosti sme na tom vzhľadom na pretrvávajúci progres ako-tak dobre. Samozrejme, stále existujú územia, krajiny a situácie, kde je iracionálna averzia k inej rase až škaredo aktuálna, avšak v kontexte histórie ľudstva sme na tom nikdy neboli lepšie. Stačí sa obzrieť o takých 50-60 rokov späť.
Rok 1967, USA. Čas a miesto, ktoré nebelošským občanom neprialo. Černosi vtedy mohli stále v mnohých smeroch o rovnosti a právach iba snívať. Práve v tomto roku sa do kín dovalil kúsok, ktorý dáva rasizmu a obavám z rasistických reakcií na frak ako Muhammad Ali Joe Frazierovi počas „Thrilla in Manila“. Robí to pritom tak obratne, umne a zábavne, že si dodnes drží status kultovej filmovej pecky. Hovorím o Guess Who’s Coming to Dinner.
Filmom sa inšpiroval napríklad Jordan Peele pri písaní scenára na niekoľko Oscarov nominovaného horroru Get out . Pokrokový námet bol nemalou inšpiráciou režiséra Spikea Lee a dočkal sa aj priemerného remakeu s Ashtonom Kutcherom a Bernie Macom. Niečo si z neho snažila vziať určite i celuloidová katastrofa z nedávnej doby, You People . Existujú aj ďalšie desiatky, či priam stovky odkazov v popkultúre, ktoré priamo či nepriamo pripomínajú odkaz tejto klasiky.
S prvkami liberalizmu a sociálnych konvencií ako i turbulentnej americkej histórie a medzi-rasového vzťahu pracuje dielo hneď na niekoľkých úrovniach. Sidney Poitier hrá úspešného lekára; úspech exponovaný faktom, že ide o černocha a nachádzame sa v USA 60. rokov 20. storočia. Jeho snúbenicou je dcéra belošského, dobre situovaného páru (Katharine Houghton). Ten tvoria Katharine Hepburn a Spencer Tracy. Zdanlivý konflikt sa tak črtá v očakávanej averzii bielej dvojice voči černošskému nastávajúcemu ich dcéry. Ibaže film Stanleyho Kramera nefunguje na prvú dobrú. Miesto toho je dej ošetrený viacvrstvovým presahom. V ňom je zohľadnené a analyzované spoločenské vnímanie zmiešaných párov. Tracy a Hepburn totižto nie sú rasistami, ibaže sú dosť vnímaví, aby si boli vedomí ostrakizácie, akej bude musieť čerstvý pár nutne čeliť.
Rovnaké uvažovanie a ambivalentné reakcie prichádzajú zo strany rodičov budúceho ženícha. Jednotlivé, nikdy nie iracionálne, názory potom analyzujú a diskutujú zaľúbenci a kvarteto rodičov medzi sebou. Celá tematika spoločnosti nepripravenej na progresivitu nadobúda v interakcii ústredných hereckých es formu polemiky. V nej nikto nie je „ten zlý“, no všetci sa pre rôzne dôvody cítia ohľadom situácie zle, hoci by si priali, aby na to nebol dôvod. Lenže on je.
Okrem komplexného dramatického oblúku sú dialógy ošetrené tu a tam briskným, situačným humorom, ktorý najskôr pôsobí roztomilo neškodne. Avšak po uvedomení si, odkiaľ vychádzajú korene trápnych situácií, pociťujú ako postavy, tak divák, trpkosť na jazyku. Takto má fungovať kvalitná „dramédia“.
K zaslúženému statusu kultu prispieva presne načasovaný strih a kamera cieliaca na detaily tváre a gestikuláciu postáv. Touto cestou sú predané všetky podprahové myšlienky a motívy, ktoré aktéri v daný okamih explicitne neprejavia.
Guess Who´s Coming to Dinner je aj po viac ako polstoročí sviežou, inteligentnou a tematicky nadčasovou záležitosťou, ktorú by som púšťal povinne na školách i dospelým po celom svete. Ak vám doteraz tento klenot z akýchkoľvek príčin unikal, dôrazne odporúčam urobiť si dve hodinky času a do dna vypiť horko-sladký kalich filmárskeho absolutória. Krásny príklad, k opisu ktorého sa hodí (často nadužívaná) fráza „takéto filmy sa dnes už netočia.“ A je to škoda.
