Hellraiser

Peklo priťahovalo ľudskú zvedavosť odjakživa. Existuje? A ak existuje, ako vyzerá? Dajme tomu, že peklo skutočne existuje, je súčasťou (resp. alternatívou) posmrtného života a predstavuje večné zatratenie, slasť a muky zároveň. Predstavte si, že máte možnosť vyskúšať si na vlastnej koži, ako chutí samotné inferno. Orientálny kupec vám výhodne predá skladaciu kovovú kocku, ktorá otvára bránu do inej dimenzie a tá zdá sa, sľubuje trvalú slasť a všetko, o čom ste kedy snili. Tak čo, skúsili by ste to? Nemusíte odpovedať. Frank Cotton to vyskúšal. Namiesto večných pôžitkov však našiel iba svet plný bolesti, ktorý je obývaný sadistickými pekelnými tvormi, zvanými Cenobiti. Títo démoni majú záľubu v trhaní ľudského mäsa, nepoznajú zľutovanie a berú si každého, kto ich privolá (resp, každého, kto si dovolí narušiť ich teritórium). Frank zomrie v ukrutných bolestiach, avšak časť jeho tela ostane pod podlahou, kde našiel smrť. Do toho domu sa nasťahuje jeho brat Larry so svojou manželkou Juliou a dcérou Christinou. Pri sťahovaní nábytku sa Larry poraní a krv z jeho ruky, ktorá dopadne na podlahu znovu oživí Frankovo telo. Medzitým tajomná Julia spomína na to, ako podviedla svojho manžela práve s Frankom, s ktorým jediným zažila pravú rozkoš. Julia zistí pravdu o Frankovi, ktorý sa jej zjaví a rozhodne sa mu pomôcť, pretože ho stále miluje. Z neho je teraz monštrum, ktoré potrebuje ešte viac mäsa a krvi na to, aby opäť dosiahlo ľudskú podobu. Julia zabíja nič netušiacich neznámych mužov, láka ich do domu a Frank postupne obrastá mäsom. Je však len otázkou času, kedy démonickí Cenobiti zistia, že ich väzeň utiekol…

Majster hororu, ktorého prezývajú európsky Stephen King, anglický spisovateľ Clive Barker, natočil Hellraisera podľa vlastnej novely The Hellbound Heart (v preklade Srdce určené peklu), ktorá vyšla v roku 1986. Tento jeho režisérsky debut patrí k najvýznamnejším britským hororom a okrem toho výrazne prispel aj k formovaniu tohto žánru vo všeobecnosti. Popularita u divákov a akceptácia kritiky tak vytvorili z Barkera hviezdu svetového formátu. Domnievam sa, že práve vďaka Hellraiserovi je tento excentrický spisovateľ známy aj v našich končinách a medzi fanúšikmi fantastického žánru je čoraz žiadanejší.

Hellraiser (spolu s pokračovaním Hellbound: Hellraiser II) patrí medzi moje najobľúbenejšie horory. Neskutočne originálny nápad a výborný scenár (ktorý si Barker robil samozrejme sám) sú hlavnými devízami filmu a spolu s vizuálne úchvatnými obrazmi pekla a jeho osadenstva patrí snímok nepochybne ku kultovým. Hororoví priaznivci mi v tomto smere určite dajú za pravdu. Možno skonštatovať, že Barker vytýčil nové hororové dimenzie a smery. V Hellraiserovi sa vlastne jedná o nový typ pekla, pre ktoré je charakteristické násilie, bolesť, úpadok či depresia. Neplatia však tieto charakteristiky aj pre svet, ktorý poznáme a žijeme? Možno, že je Barkerovo peklo určitou metaforou na univerzum, ktoré považujeme za každodennú realitu. Je plné terorizmu (násilie), smútku (bolesť), spoločenského rozkladu (úpadok) a v neposlednom rade aj melanchólie (depresia), i keď v skrytej podobe. Skrátka, smerujeme do záhuby…

Hellraiser je veľmi netradičný horor, je to bizarnosť sama o sebe. Už tajomný začiatok filmu, v ktorom sa dozvedáme pravdu o Frankovom osude, pôsobí depresívne a napätie sa nevytráca ani vo chvíli, keď vidíme zopár záberov samotného pekla a Cenobitov. Skúste si predstaviť inferno ako špinavú a temnú miestnosť, plnú vytrhaných kúskov ľudského mäsa. Tento obraz dopĺňa zvuk zakrvavených reťazí s pripnutými hákmi a navôkol sa prechádzajú pekelní démoni, ktorí obzerajú plody svojej práce. Mimochodom, práve Cenobiti sú z celého filmu najzaujímavejší. Spája sa v nich nepredstaviteľné utrpenie s rozkošou a charakterizujú sa ako „prieskumníci zo vzdialených oblastí skúsenosti“. Sú štyria, každý z nich má nenapodobiteľne hrôzostrašný imidž a v náplni práce majú okrem stráženia padlých duší aj ovládanie reťazí ako hlavného vražedného nástroja. Myslím, že najznámejšieho (a najobľúbenejšieho) z nich netreba bližšie predstavovať. Kto náhodou nepozná populárneho Pinheada (špendlíková hlava), mal by to čo najskôr napraviť. Táto postava sa totiž zaradila medzi najväčšie hororové legendy, ako Freddy Krueger alebo Jason Vorhees. Cenobiti reprezentujú sadomasochistickú ideológiu, ktorá neskôr výrazne ovplyvnila dnes už celkom bežnú piercingovú módu (stačí sa na nich pozrieť a pochopíte prečo). Na pekelných démonoch ma zaujala ešte jedna osobnostná charakteristika, ktorá sa nedá označiť inak než cnosť. Pinhead, ako hlavný Cenobit vždy dodrží svoje slovo, je férový a spravodlivý. Je zvláštne (ale o to zaujímavejšie), že práve démon disponuje takouto vlastnosťou…

Okrem Cenobitov si najväčšiu pozornosť získava Frank, ktorého neskoršia transformácia späť v človeka je relatívne nechutná, ale stále je to nechutnosť v medziach filmového zákona. Na tom majú najväčšiu zásluhu predovšetkým šikovní maskéri, ale nemenej aj Barker, ktorého réžia vytvorila nezabudnuteľnú hororovú atmosféru. Napätie v týchto okamihoch filmu by som čiastočne prirovnal ku Cronenbergovej Muche (The Fly), i keď okrem žánru, nespája tieto dva filmy (takmer) nič. Frank reprezentuje v podstate typického (dnešného) človeka, ktorý je zaslepený a netúži po ničom inom, len po nepretržitej slasti. Je ochotný obetovať všetko, bez ohľadu na to, aké budú následky. Prílišná zvedavosť sa niekedy nevypláca a rozpor medzi našimi očakávaniami a skutočnosťou môže byť omnoho desivejší, ako si vôbec dokážeme predstaviť. Preto Frank zomiera tým najstrašnejším spôsobom, no i po smrti odmieta prijať zodpovednosť za svoje činy. Chce peklu uniknúť za každú cenu a neberie ohľady na nikoho, vôbec na nikoho. Cenobiti sú však neľútostní a ich reťaze len čakajú na ďalšiu vhodnú príležitosť, aby mohli opäť niečo živé roztrhnúť… Len pre zaujímavosť, pracovný názov filmu znel Sadomasochists from Beyond the Grave.

Interesantným nápadom bol aj tajomný hlavolam v podobe magickej kocky, ktorá otvára bránu do podsvetia. Mimochodom, okolnostiam jej vzniku sa venuje v poradí štvrtá časť Hellraisera, ktorá nesie podtitul Bloodline. Kultový snímok má v súčasnosti celkovo sedem pokračovaní, ale za pozornosť stojí podľa mňa len druhá a tretia časť. Jeden známy mi svojho času rozprával, že keď zhliadol Hellraisera prvýkrát, mal ešte len 10 rokov (!). Z filmu sa chudák tak bál, že musel niekoľko dní spávať z rodičmi. To ale nebolo všetko. Od strachu prestal na nejaký čas pozerať televízor a dokonca vyhodil do smetí novú Rubikovu kocku, ktorú dostal od otca k narodeninám… Dnes na to spomína už len s úsmevom, ale ako sám hovorí: „Bol to poriadny šok“. To je poslanie hororu – šokovať a nahnať nám strach, no nie každému sa to aj skutočne podarí. Hellraiserovi sa to podarilo a to priam famózne. Dnešní mladí diváci s vekovým priemerom okolo 16 rokov tento snímok asi ťažko docenia, no pre nás trochu starších (a hororom okúzlených) zostane Hellraiser navždy kultovou záležitosťou, ku ktorej sa budeme s radosťou vracať.

P.S.: Aby som nezabudol, tento „pekelný“ snímok by určite nefungoval tak dobre bez vynikajúcej atmosferickej hudby Christophera Younga.

Originálny názov: Hellraiser
Krajina: USA
Rok: 1987
Minutáž: 94 minút
Réžia: Clive Barker
Scenár: Clive Barker
Kamera: Robin Vidgeon
Hudba Christopher Young
Hrajú: Andrew Robinson, Clare Higgins, Ashley Laurence, Oliver Parker, Doug Bradley