„Chcete žiť večne?“ Túto otázku nám holandský režisér Paul Verhoeven položil už v troch filmoch. V RoboCopovi (1987), v Total Recall (1990) a naposledy práve vo Hviezdnej pechote (1997). Sú to zároveň všetky jeho tri doterajšie scifi filmy, ktoré si vydobyli kultový status. A spoločného toho majú oveľa viac, ako len tento jeden citát. Všetky sú to dystopie. Ukazujú nám teda svet, ktorý napríklad vo Hviezdnej pechote nemusí na prvý pohľad vyzerať zle, spoločnosť však nie je v poriadku. Ovláda ju násilie v rôznej forme a kontroluje ju silná vláda alebo mocné korporácie.
Ideovo je Hviezdna pechota z predchádzajúcej tvorby najbližšie k RoboCopovi. V oboch prípadoch ide o satiru súčasnej americkej spoločnosti (a do veľkej miery aj tej našej európskej), jej médií a politiky. Súčasne však nadväzuje na Verhoevenovu tvorbu v Holandsku, kde sa úspešne venoval tematike druhej svetovej vojny. Táto inšpirácia sa naplno prejavila na uniformách dôstojníkov, ale aj v stvárnení spravodajstva. Obdobné fiktívne správy sa objavili už aj v RoboCopovi a v Total Recall. Tu však boli posunuté výrazne do polohy štátnej propagandy v duchu propagačných filmov nacistickej Tretej ríše. Vzorom bola hlavne tvorba Hitlerovej dvornej režisérky Leni Riefenstahl (jej Triumf vôle sa tu dočkal svojej vernej scifi adaptácie).
Ako predloha pre scenár poslúžil román Starship Troopers od amerického spisovateľa Roberta A. Heinleina. Prvýkrát bol publikovaný v roku 1959 a rok na to získal cenu Hugo. Na román sa strhlo množstvo kritiky pre údajné glorifikovanie fašizmu a militarizmu. Heinlein ako mladík vstúpil do amerického námorníctva a je absolventom námornej akadémie. Mnoho z toho, o čom píše, teda zažil na vlastnej koži. Bojov II. svetovej vojny sa však nezúčastnil. V románe sa okrem armádnych tém venuje aj politike. Podľa mnohých odborníkov sa to dokonca dá chápať ako politická esej. Podobne je to aj vo filme. Dej je situovaný do obdobia, v ktorom zlyhala klasická demokracia. Vo svete Hviezdnej pechoty je tak veľmi limitovaná a občianstvo sa dá získať len aspoň dvojročnou federálnou službou v armáde. Druhým aspektom je meritokracia. Je to niečo podobné, ako sa u nás pokúšali zaviesť komunisti (Heinlein bol však silný antikomunista). Každý dostane takú úlohu a prácu, aká vyhovuje jeho schopnostiam, inteligencii, či vzdelaniu a to sa týka aj federálnej služby. Každý sa teda musí podieľať na živote spoločnosti a nesie aj svoju osobnú zodpovednosť.
Výrazne na tom stojí aj propaganda a filozofia v samotnom filme. Čo sa týka fašizmu v knihe, tam to nie je také jednoznačné. Do tejto roviny to výraznejšie posunul až práve Paul Verhoeven. Jeho cieľom však bola satira a odsúdenie vojnovej mašinérie. Inšpiráciu vo fašizme okomentoval napríklad slovami: „Vojna robí z každého z nás fašistu.” Režisér však román nikdy nedočítal, po pár kapitolách ho vraj začal nudiť a deprimovať. Scenár je dielom Edwarda Neumeiera, ktorý už predtým napísal RoboCopa a neskôr stál aj za pokračovaniami Hviezdnej pechoty. Oproti románu došlo k viacerým výrazným zmenám. Z výhradne mužskej pechoty sa stala zmiešaná a objavuje sa tu aj romantická línia. Na začiatku príbehu sa dej odohráva ešte na strednej škole hlavných hrdinov. Verhoeven a Neumeier to využili na kritiku súčasnej mediálnej kultúry a ich obeťou sa stali tínedžerské seriály.
Hrdinovia sú plochí tak, ako sa len dalo. Motivácia postáv a ich psychológia je riešená len minimálne. A to aj v tých najťažších momentoch. Dôležité je samozrejme aj to, že vôbec nevyzerajú ako 18-roční mladí ľudia. Keďže je to celé zabalené do military scifi a veľmi vydarenej, Verhoeven si robí srandu aj z vojnových filmov. V prvej polovici snímky sme okrem stredoškolskej etapy svedkami aj krutého výcviku, v ktorom násilie prekračuje hranice. Branci sú bití, inštruktori im neváhajú zlomiť ruku a rýchlo sa prechádza aj na ostrú muníciu. Prvá obeť na seba teda nenechá dlho čakať.
Väčšina divákov a veľká časť kritiky však satirický podtón a výsmech nepochopila. Všetky aspekty, ktoré tvorcovia dali do scenára za týmto účelom, boli chápané ako nedostatky filmu. Kritizovaná bola aj adorácia militarizmu a fašizmu. V tomto teda film stihol podobný osud ako román. Tu si však berie za cieľ kritiky aj samotný spoločenský systém, ktorý Heinlein vo svojom diele vytvoril. Spravodajské vsuvky sú napríklad plné irónie. Pre ne aj pre početné akčné scény boli nevyhnutné vizuálne efekty, rozsiahla výprava a množstvo rekvizít i kostýmov. Rozpočet filmu tak dosiahol 100 miliónov dolárov. Hollywood teda projektu veril a dúfal v ďalší hit. Paul Verhoeven si však tak trochu vystrelil aj z filmových štúdií. Hviezdnu pechotu neurobil v mnohých smeroch tak, aby mohla byť akceptovaná širokým publikom. I keď veľkovýpravný scifi film je pre masy pomerne lákavý. Každopádne, je to aj dobrá akčná zábava.
Zvýrazniť satirický zámer mala už aj zmienená plochosť postáv. Hlavní hrdinovia navyše ani nekonajú ako reálni ľudia. Herci za to boli kritizovaní, ale po viacnásobnom pozretí filmu musí byť väčšine divákov zrejmé, že inak by postavy ani nemohli byť vykreslené. Narúšalo by to totiž celkový koncept. Existuje o 4 minúty dlhšia verzia filmu, ktorá nie je veľmi známa. Nové scény, ktoré sa v nej nachádzajú, sú omnoho osobnejšie a je v nich aspoň náznak istého ľudského prežívania. Týkajú sa hlavne postavy Carmen (Denise Richards) a jej vzťahu k Johnnymu Ricovi (Casper Van Dien). Z finálneho zostrihu boli vynechané zrejme kvôli tomu, že výrazne odbočovali od zámeru.
Hlavný hrdina Johnny Rico je kapitán futbalového mužstva, ale inak sa mu na strednej príliš nedarí. Je synom bohatých rodičov, ktorí nemajú občianstvo. Kvôli tomu ho napríklad odmieta otec jeho priateľky Carmen. Tá sa rozhodne stať pilotkou kozmických lodí a vďaka výbornému prospechu jej nič nestojí v ceste. Rico ju chce nasledovať, ale jemu sa otvára len mobilná pechota. Aj napriek protestom rodičov nasleduje hlas „svojho srdca“. Čoskoro, už počas tvrdého výcviku, pochopí svoju chybu, hlavne po tom, čo mu Carmen oznámi koniec ich vzťahu na diaľku. V tom čase však nebezpečná rasa inteligentných chrobákov napadne pomocou na diaľku vystreleného asteroidu (pôsobí to veľmi bizarne aj v samotnom filme) Zem a zničené je práve mesto, odkiaľ naši hrdinovia pochádzajú. Johnny sa tak nemá kam vrátiť a ostáva v pechote. Vojna zastihne našich hrdinov i celú pozemskú armádu nepripravenú. Pri prvej veľkej bitke na domovskej planéte chrobákov dochádza k nepredstaviteľným škodám a stratám na životoch vojakov. Toľko úvod do príbehu.
Prvá bitka je veľmi dôležitá z pohľadu kritiky vojnovej mašinérie, politiky a mediálnej propagandy. Pozadie je jasné, aj keď sa mu tvorcovia veľmi nevenujú. Po zdrvujúcom a nečakanom útoku potrebuje verejnosť upokojiť a chce aj dôkaz sily svojej vlády. Vojenskí velitelia tak neváhajú zahájiť masívny útok na centrum nepriateľa. Sú však slabo pripravení, zlyháva spravodajská služba, strategické plánovanie a stovky tisícov príslušníkov pechoty nakoniec bez akéhokoľvek plánu pobiehajú po nepriateľskej planéte ako splašené kuratá. Bola to hlavne kritika Spojených štátov amerických. Všetky tieto problémy nápadne pripomínajú neskoršie ťažkosti, ktoré USA prežívali v súvislosti s útokmi teroristov a následnou globálnom vojnou proti nim. Spoločenská satira Hviezdnej pechoty je tak stále vysoko aktuálna.
Snímka získala niekoľko ocenení za špeciálne efekty a kostýmy, napr. Saturn Awards. Postupne sa jej aj napriek pôvodnému prepadu u divákov podarilo na tržbách utŕžiť viac ako stála jej výroba a získala si i množstvo fanúšikov. Edward Neumeier v ďalších rokoch napísal scenáre pre dve pokračovania, tretiu Hviezdnu pechotu dokonca aj režíroval. V oboch prípadoch nejde o veľmi hodnotné diela, ale práve posledné z nich Starship Troopers 3: Marauder, v ktorom sa v hlavnej úlohe Johnnyho opäť objavil Casper Van Dien, je celkom pozerateľné. Citeľne však tomu chýba Verhoevenov prístup a zručnosti.
