V Československu nemalo sci-fi práve na ružiach ustlané, ale najmä úspechy Sovietskeho zväzu pri dobývaní vesmíru inšpirovali aj našich súdruhov v potenciál tohto žánru. V českej časti krajiny však vznikali prevažne komédie, u nás zasa diela pre deti, i keď boli v skutočnosti len dve – seriál Spadla z oblakov a environmentálne ladený film Tretí šarkan. Čistokrvných sci-fi filmov vzniklo len zopár a medzi nimi sa vyníma práve Ikarie XB-1 z roku 1963 režiséra Jindřicha Poláka. Ten sa sci-fi tvorbe venoval aj neskôr a nakrútil snímku Zítra vstanu a opařím se čajem (1977) a seriál Návštevníci (1983).
Ikarie XB-1 priniesla do československej kinematografie minimálne jedno nóvum – prvý let do vesmíru na striebornom plátne. Dej sa odohráva v 22. storočí. Posádka lode Ikarie XB-1 je zložená z vedcov rôznych odborov, ktorí sa vydávajú na 28-mesačnú cestu k hviezde Alfa Centauri, kde dúfajú v nájdenie života. Kvôli dilatácii času však na Zemi počas ich misie ubehne 15 rokov, čo spôsobuje problémy hneď od začiatku. Kapitán lode totiž nemohol vziať na loď svoju manželku, keďže práve otehotnela.
Tento konkrétny príklad uvádzam na ilustráciu toho, že sa vtedajší tvorcovia snažili riešiť aj takéto praktické problémy cestovania do ďalekého vesmíru. Pekných a funkčných nápadov mali viacero. V mnohom sa však držali dobových žánrových klišé ako napr. strieborné kostýmy. Nie, že by v konečnom dôsledku farba hrala rolu. Nakrúcalo sa totiž na čiernobiely film, i keď širokouhlý. Dôvodom pre takéto riešenie boli chýbajúce financie a skúsenosti s určitými filmárskymi technológiami. Snímka bola aj tak drahšia, asi dva-trikrát, ako bola u nás vtedajšia prax. Ikarie stála dovedna až 6 miliónov Kčs.
Úspech sa však dostavil. Okrem záujmu domáceho publika sa podarilo film predať do 42 krajín sveta, teda nie len tých na našej strane železnej opony. Dočkal sa dokonca uvedenia v amerických kinách, i keď v upravenej a nadabovanej verzii pod názvom Voyage to the End of the Universe. Američania filmu napríklad pomerne výrazne zmenili záver. Stalo sa to viacerým československým filmom, z tých našich napríklad Solanovej dráme Boxer a smrť.
Aké teda boli kvality filmu? Z dnešného pohľadu je to celkom náročné hodnotiť. V našich končinách má Ikarie XB-1 silnú nostalgickú hodnotu a pre vývoj žánru u nás je nenahraditeľná. Aj napriek tomu, že väčšina postáv je plochá a nevyvíjajú sa, je tu viacero milých prekvapení. Napríklad postava matematika Anthony Hopkinsa (František Smolík), či koordinátor Zdeněk Lorenc v podaní Jozefa Adamoviča. Jeho rola poslúžila tvorcom na vykreslenie života na palube lode. Padne mu totiž do oka nová členka posádky, historička Eva (Ružena Urbanová), takže sme svedkami jeho snáh zaujať ju i následne ich vzťahu. Vzniká okolo toho aj viacero vtipných momentov.
Celkovo je život na lodi výraznou témou možno prvej polovice filmu. Vidíme napríklad pomerne rýchlo upadajúcu morálku posádky, a to na príklade posilovne. Kým na začiatku je plne obsadená, po krátkom čase je takmer prázdna. Ľudia sa aj napriek mnohým vymoženostiam, ktoré loď ponúka, jednoducho nudia. Potom začína ísť do tuhého. Loď sa totiž približuje k Alfe Centauri.
Dobová kritika vo filme videla jasné víťazstvo socialistickej spoločnosti, lebo svet budúcnosti a jeho človek je socialistický. Možno, keď to budete veľmi chcieť, uvidíte to tam aj vy. Ale podľa mňa je to len vec (násilnej) interpretácie. Z tohto pohľadu je totiž socialistický aj americký Star Trek. Osobne teda vo filme nevidím ideologické nánosy. I keď je tu jedna zvláštna vec. Scéna počas prieskumu cudzej lode. Ukáže sa, že je zo Zeme a z dávnej minulosti. Potiaľ je všetko v poriadku, ale v miestnosti, kde nájdu posádku, to vyzerá ako v starom kasíne – činnosťou aj oblečením ľudí.
Ikarie XB-1 je na sledovanie príjemný film. Problémom je tak trochu jeho dĺžka. Je krátky. Na 82 minútach sa toho nedá urobiť veľa a hlavne záveru filmu by prospeli minúty navyše. Koniec prichádza náhle a neostáva žiaden priestor na plnohodnotné vyznenie toho, čo sa stalo. Pravdepodobne to ovplyvnili aj možnosti rozpočtu.
Ako predloha pre Ikariu poslúžil nepriznane román Magelanove mraky (1955) poľského spisovateľa Stanislawa Lema. O tom niet pochýb, ale medzi oboma dielami sú výrazné rozdiely. Zo slovenských hercov sa vo filme objavili okrem Adamoviča aj Martin Ťapák ako botanik a Otto Lackovič ako koordinátor Michal.
