Krížnik Potemkin

Krížnik Potemkin patrí medzi filmy, o ktorých väčšina filmových fanúšikov už niekedy niečo počula, ale len málokto tento film naozaj videl. Spolu s Upírom Nosferatu je to vari najznámejší film nemej éry a dlhé roky bol považovaný aj za najlepší film všetkých čias. V tejto disciplíne má síce už viacerých lepších súperov, ale aj napriek tomu zostáva Krížnik Potemkin veľmi kvalitným filmom aj v tejto ére počítačových trikov. Prečo by ste vlastne mali venovať pozornosť tomuto vyše osemdesiatročnému filmu?

Tak, témou Potemkin asi nikoho zvlášť nenadchne (samozrejme pokiaľ nesympatizujete s komunistickou stranou a aj teraz nedávno ste neoslavovali víťazný február). Ejzenštejn (režisér) točil tento film – ako aj svoje ďalšie diela (Ivan Hrozný napríklad) – na objednávku sovietskej komunistickej strany a tak námet je dosť silná propaganda, ale čo už narobíme. Príbeh sa odohráva v roku 1905, keď začali v Rusku silnieť proti cárske protesty, zapríčinené tou základnou ľudskou potrebou – jedlom. V úvode filmu sa začne búriť posádka vojenského krížnika menom Potemkin, pretože mäso, ktoré dostali do lodnej kuchyne je v stave čiastočného rozkladu a začínajú po ňom liezť rôzne larvy. Následne niektorí námorníci (pod vedením buriča Vakulinčuka) odmietnu zjesť polievku, kapitán ich chce za to exemplárne potrestať, ale pritom vypukne vzbura, keď sa moci na lodi uchopia námorníci. Ale nanešťastie pri tejto vzbure je zabitý práve ich vodca Vakulinčuk, z ktorého urobia námorníci martýra, keď vystavia jeho mŕtve telo v blízkom prístave Odesa, kde ku jeho telu začnú chodiť zástupy „pútnikov“ a popritom myšlienky revolúcie začínajú rezonovať aj medzi týmto pospolitým ľudom. Mesto začne rebelovať proti cárskej vláde, ale ich nadšenie netrvá večne…

Príbeh je naozaj dosť hnusná propaganda, ale to vôbec neznižuje kvality filmu, pretože v prípade Krížnika Potemkina forma víťazí nad obsahom a odsúva ho na vedľajšiu koľaj. Ejzenštejn pri natáčaní filmu chcel uplatniť svoje vnímanie sveta a navyše chcel do jeho spracovania vniesť čo najviac z kompozície moderného výtvarného umenie. Toto najlepšie vidieť na spôsobe snímania jednotlivých scén, ktoré sú nasnímané vždy z toho najlepšieho uhla a z rôznych miest, nie len z tých tradičných (napríklad scéna vzbury je snímaná napríklad aj ako keby spod dela). Navyše niektoré scény sa pokúšal snímať postupne z viacerých uhlov. Takýto novátorský prístup ku kamere má za následok to, že sa na film dá aj teraz pozerať s pôžitkom a bez pocitu akejkoľvek nudy. Navyše Ejzenštejn veľmi dobre využíva umenie správneho strihu, čo len umocňuje zážitok z kľúčových scén filmu, keď dej plynie plynule aj na dnešné pomery, dokonca sa dá povedať, že tieto zve zložky filmovej reči (kamera a strih) sú na takej úrovni, že by sa z nich mohlo poučiť aj množstvo súčasných režisérov.

Keďže filmy nemej éry nemali (pochopiteľne) zvuk a pôvodnú hudbu, používal sa pri ich premietaní buď živý klavirista, alebo sa púšťala nahratá hudba. Vo verzii Krížnika, ktorá som mal možnosť zhliadnuť, je použitá prídavná symfonická hudba skladateľa Dimitrija Šostakoviča (existuje ale viac hudobných doprovodov), ktorá sa snaží vyjadrovať nálady toho, čo vidíme na filmovom plátne a v mnohých scénach vynikajúco upevňuje filmový zážitok u diváka. Napríklad pri scéne vystavenia Vakulinčukového tela sa nám do uší dostávajú tóny slávneho Pochodu padlých revolucionárov.

Najslávnejšou scénou filmu je ale časť filmu odohrávajúca sa na Odeských schodoch. Odeský ľud sa pridal ku námorníkom a práve na širokom a veľkom schodišti pozdravuje krížnik črtajúci sa na pobreží a zároveň sa búri proti štátnej moci. Tá ale pošle svoje vojenské jednotky na upokojenie situácie a stret nastáva práve na schodoch. Ľudia začnú zbesilo utekať nehľadiac na ostatných (jeden chlapec je v niekoľkých záberoch ušliapaný davom) a práve v tejto časti vrcholí geniálna Ejzenštejnová réžia, keď takmer každý záber by sám o sebe mohol byť umeleckým dielom. Navyše, v záberoch sú umiestnené viaceré symboly, ako napríklad slávny kočík, ktorý ide dole schodmi. Táto scéna s kočíkom je jedna z najznámejších scén v histórii filmu, odkazoval na ňu napríklad film Briana De Palmu Nepodplatiteľní z roku 1987 a parodoval ju aj komik Leslie Nielsen vo filme Bláznivá strela.

Krížnik Potemkin nie je vôbec filmom pre každého, ale keď chcete skúsiť nejaký ten film nemej éry, tento by mohol byť vcelku ideálny na zoznámenie sa s touto érou kinematografie. Je to naozaj jeden z najkvalitnejších filmov všetkých čias a právom si zasluhuje toto uznanie najmä za réžiu Sergeja Ejzenštejna. Vrelo odporúčam.

Originálny názov: Bronenosec Poťomkini
Rok: 1925
Réžia: Sergej M. Ejzenštejn
Scenár: Nina Agadzhanova
Kamera Eduard Tisse, Vladimir Popov
Hudba: Dimitrij Šostakovič
Hrajú: Aleksandr Antonov, Grigori Aleksandrov, Sergej M. Ejzenštejn