Magická hlbočina
Únik v modrom

Francúz Jacques (Jean-Marc Barr) a Talian Enzo (Jean Reno) sú priateľmi od chlapčenských rokov na slnečnej Sicílii. Jacques je skôr plaché dieťa. Žije len s otcom, ktorý hneď v úvode filmu umiera pred jeho očami v mori. Enzo je naopak sebavedomý vodca partie. Vie však, že v ich spoločnej pasii – v potápaní – je Jacques jeho jediný konkurent, a tak to ostane aj v ich dospelosti. Navyše, Enzo je tiež svedkom smrti Jacquesovho otca.

Kvôli uzavretej povahe a traumatickým zážitkom sa z Jacquesa v dospelosti stane utiahnutý čudák, ktorý naplno žije len pod hladinou a jedinou rodinou sú mu delfíny. Dostáva dve šance, aby sa mohol adaptovať v spoločnosti a neprežiť svoj život v izolácii. Zoznamuje sa s pôvabnou Američankou Johanou (Rosanna Arquette) a Enzo ho po rokoch, čo sa nevideli, pozýva na majstrovstvá sveta v hĺbkovom potápaní. Láska aj priateľská rivalita sú človeku prospešné, pokiaľ sa nimi nenechá pohltiť a oslepiť.

V tejto fáze film zachádza až do seriálových klišé – Enzo a Jacques sa pretekajú v slnkom zaliatych stredomorských letoviskách (k scéne Jacquesovho úspechu Besson dokonca prilepí radostne vyskakujúce delfíny), Johana si v bizarnom kancelárskom výstupe zariadi služobnú cestu do Európy, aby mohla byť so Jacquesom, za zvukov klavíra a nad pohármi šampanského Enzo vysvetľuje Jacquesovi „všetko o všetkom“.

Lenže kamarátske súperenie sa začína vymykať z medzí. Enzo sa stáva posadnutý myšlienkou definitívne Jacquesa poraziť. Napriek varovaniam sa odváži ísť do hĺbky, ktorú ľudské telo už nemôže zniesť. Zlyháva a umiera v Jacquesových rukách. Hlbočina zobrala Jacquesovi aj druhého najbližšieho človeka. Túto ranu už neunesie. Doslova sa ponára späť do svojho vnútorného sveta. Ani Johana, hoci s ním čaká dieťa, ho nemôže odtiaľ vytrhnúť a pripútať späť k sebe. Jacques sa spúšťa do mora (izolácie) a necháva sa unášať delfínmi (svojím vnútrom).

Jacques, ďalší z radu Bessonových hrdinov, osamelých a neschopných bežnej komunikácie, nachádza vo vode pokoj. Hore sú ľudia a svet, ktorým nerozumie. Ponorením pod hladinu sa dostáva (a my spolu s ním), do pokojného rozľahlého priestoru, naplneného tichom, stvoreného na zabudnutie a duševnú rovnováhu. Vonkajšie prostredie a sociálna interakcia sa preňho stanú napokon takou záťažou, že mimo svojho sveta (more a hlbočina, prenesene predstavy a ilúzie, ktoré si človek vybuduje okolo seba, aby nemusel čeliť realite) už nie je schopný existovať.

Eric Serra prispôsobil svoje hudobné motívy režisérovým potrebám a zložil dvojitý soundtrack – jeden pre scény pod vodou a druhý pre zvyšok filmu. Besson sa kvôli atmosfére často hrá so spomalenými zábermi – darí sa mu balansovať na hrane gýča. Spomalené zábery sú nielen prvoplánovo atraktívne, ale skrývajú aj druhý zmysel. Napríklad pri prvom stretnutí Johany a Jacquesa sa pred Johanou nečakane otvoria dvere a z nich v slow motion vychádza Jacques v potápačskej kombinéze a okuliaroch. Režisér nám nenaznačuje len Johanino ohúrenie z atletického mladého chlapa na konci sveta. Jacquesov výstroj mu dodáva vzhľad cudzinca, človeka absolútne nezapadajúceho do okolia, a načrtáva aj, aký bude ich budúci vzťah. Jacques nikdy Johane nedovolí, aby naplno odhalila masku.

Luc Besson vytvoril vysoko aktuálny príbeh ľudskej osamelosti a zraňovanej psychiky, a pritom mu dodal silu mýtu. Fantaskný obraz človeka v spojení s delfínom možno vykladať len ako bájku na ozvláštnenie a pobavenie, možno ho brať doslovne (t. j. že hlavný hrdina na konci filmu umiera) a tiež ako metaforu Jacquesovho definitívneho prepadnutia do vlastného vnútra (čo, napokon, možno pripodobniť smrti a Bessonov obraz je okrem poetickosti aj mrazivo presný).

---