Mechanický pomaranč

Otázka prístupnosti filmov pre rozličné vekové skupiny divákov, bola dlhé roky veľkým problémom filmárov. Od začiatku masovejšej výroby filmov sa začali vytvárať rôzne komisie na určovanie toho, čo môže byť použité vo filme a čo nie. Hlavne sa tieto komisie zameriavali na sex a násilie. Postupne ako sa menil film, tak sa menili aj hranice únosnosti týchto elementov vo filmoch. A tak napríklad v tridsiatych rokoch bolo odhalenie ženskej nohy považované za úplne porno, čo je dnes úplne normálne, ba aj oveľa väčšie odhalenia ženskej anatómie púšťajú naše televízie pokojne aj na obed. Tieto hranice únosnosti posúvali vždy filmy, ktoré sa väčšinou stali následne aj kultovými dielami. Jedným z týchto filmov bol aj Mechanický pomaranč kultového režiséra Stanleyho Kubricka.

Film by sa, ale nenatočil bez napísania predlohy. Predlohou pre film sa stala útla kniha britského spisovateľa Anthonyho Burgessa, ktorá vyšla pod názvom Clockwork Orange roku 1962. Kniha zaujala množstvo čitateľov aj po formálnej aj po obsahovej stránke. Formálne preto, že je napísaná v slangu hlavného hrdinu (a zároveň rozprávača), ktorý rozpráva zvláštnou zmesou angličtiny, slangu mladých Londýnčanov s implementovanými rusizmami (kto čítal český, alebo slovenský preklad mohol zase vidieť ako sa s týmto slangom vysporiadali naši prekladatelia – k rusizmom pridali navyše aj poangličtené výrazy – napríklad pozrieť = lúknut). Tieto rusizmy sú súčasťou vzdoru mladej generácie, ktorá naschvál mlieko volá moloko a peniaze ďengy. No ale aj príbeh je viac než zaujímavý…

Mladý Alex DeLarge (priezvisko v knihe nemá žiadne, vo filme už áno) spolu so svojou partiou troch kamarátov (ktorým aj velí) sú trochu zvláštnou časťou mládeže. Spolu sa zhovárajú vyššie spomenutým slangom, oblečenie nosia dosť bizarné (napríklad nosia zvláštne košele, klobúky a na oči si lepia umelé mihalnice), v mliečnom bare Korova Milky Bar si pravidelne dávajú svoju dávku mlieka s namiešanými drogami a následne si užívajú svoju najobľúbenejšiu činnosť – ultranásilie. Toto ich užívanie znamená to, že páchajú násilie na bezbranných ľuďoch, znásilňujú ženy a to ich naplňuje absolútnym potešením.

Jedného dňa sa ale jedna akcia nezdarí, a tak Alex skončí odsúdený na trest 11 rokov vo väzení. Po dvoch rokoch hrania sa na slušného ho zoberú do nového vládneho programu na prevýchovu zločincov. Tento program spočíva v tom, že mu búdu púšťať zábery zobrazujúce násilie a sex s doprovodom hudby jeho obľúbenca Ludviga van Beethovena. Liečba má za následok to, že Alexovi len pri najmenšom násilí príde zle. Prepustia ho z väzenia a Alex sa dostane znovu do svojho mesta, v ktorom sa ale toho veľa zmenilo. Napríklad bývalí kumpáni sa z výrastkov premenili na sadistických policajtov a Alexovým prípadom sa začne zaoberať aj politická opozícia…

To čo najprv vyzerá ako jeden príbeh plný brutality, je vlastne geniálne vymysleným príbehom s posolstvom. Každý si to posolstvo môže (po prečítaní knihy alebo po pozretí filmu) vysvetliť po svojom. Môže v príbehu nájsť prvky utopického románu ako je napríklad 1984 o tom, čo môže politická moc vykonať s človekom. Kniha takisto môže byť varovaním pred zahrávaním sa s ľudskou psychikou.. Alebo môže byť len výpoveďou o ľudskej spoločnosti a o násilí v nás. Podobne viacero interpretácii má aj film.

Stanley Kubrick už pred natočením tohto filmu ukázal, že sa nebojí tém, ktoré nie sú pre spoločnosť vždy príjemné. Roku 1962 natočil film podľa kontroverznej Nabokovovej knihy Lolita film, ktorý nemohol byť natočený až tak otvorene, ako je napísaná kniha, pretože inak by ho cenzúra nepustila do kín. Pri natáčaní Mechanického pomaranča už, ale Kubrick nemusel myslieť na to, že čo mu cenzúra vystrihne. A to hlavne preto, že už bol medzinárodne uznávaný režisér, či už za Spartaka, alebo za film Dr. Divnoláska, alebo Ako som sa naučil nerobiť si starosti a mať rád bombu. Ale najviac mu priniesol slávu film 2001: Vesmírna Odyssea (taktiež podľa knihy, tentoraz od Arthura C. Clarka), ktorý sa stal základom sci-fi filmov, a nedosiahnuteľným vzorom pre ďalších režisérov tohto žánru. A tak, keď roku 1971 začal natáčať Mechanický pomaranč, mal voľnú ruku a mohol knihu sfilmovať podľa svojich predstáv.

Najprv musel Kubrick získať práva na sfilmovanie knihy. Burgess už skôr predal práva na knihu Mickovi Jaggerovi za 500 dolárov, pretože potreboval rýchlo peniaze (Burgess bol v podstate bohémsky hudobník, a knihu Mechanický pomaranč nemal ani veľmi rád aj keď mu zabezpečila najväčší zárobok). Mick Jagger chcel knihu sfilmovať tak, že by sám hral hlavnú úlohu Alexa a zvyšok kapely by hral Alexovu bandu. To sa, ale neuskutočnilo a následne sa ku scenáru dostal Kubrick. Týmto, ale Burgess nebol veľmi nadšený (asi preto, že mu filmový producenti tentoraz nedali ani libru), a tak najprv knihu úplne odmietal a dištancoval sa od nej. Keď ale film spôsobil, že sa kniha stala ohromne populárnou, tak zmenil názor.

Následne si musel Kubrick nájsť predstaviteľa hlavnej úlohy Alexa, na ktorom stojí a padá celý film. Kubrick (ako zvyčajne) našiel vynikajúceho herca, ktorý sa presne hodil na túto postavu, a to Malcolma McDowella. Svojím výzorom, vystupovaním a diabolským pohľadom presne vystihol povahu mladého chuligána, a následne aj jeho premenu na “normálneho“ človeka. Herec sa snažil až tak veľmi, že sa mu podarilo pri scéne terapie na chvíľu si poškodiť zrak. Pre McDowella bol úloha Alexa životná rola a nikdy po nej nezopakoval úspech svojho herectva v Mechanickom pomaranči.

Kubrick sa rozhodol, že film nebude nič zakrývať, a že vo filme bude všetko, čo je v knižke a to filmované bez ostychu. A tak je film plný brutálnych scén násilia a sexuálnych činov. Už samotné znásilnenie (ktoré je dosť dôležité v príbehu) bolo natočene značne realistický a brutálne. Až tak realistický, že pôvodne vybraná herečka na túto úlohu odmietla natáčať, keď jej Kubrick vysvetlil, ako chce aby vyzerala táto scéna, a tak museli hľadať inú. McDowell ešte ku scéne pridal svoj nápad, a to, že počas znásilňovania si bude pospevovať pesničku I’m singing in the rain, ktorá prináša do scény prvok absurdity.

Podobne dosť kontroverzne vybral Kubrick scény do filmu, ktorý je Alexovi púšťaný v rámci liečby. Scény násilia, či už fyzického, sexuálneho alebo mučenia, sa striedajú so scénami s Hitlerom a podobne. Aj pre samotného diváka sú tieto scény značne nepríjemné, aspoň, že sa striedajú so zábermi na Alexove prilepené oko. Kubrickovo novátorstvo sa prejavilo napríklad pri scéne pádu z okna. Táto scéne je snímaná ako keby z pohľadu padajúceho a pri jej natáčaní bola kamera zhodená šesťkrát na zem. Napriek tomu pády prežila a zlomila sa iba šošovka kamery.

Toto kontroverzné spracovanie malo hneď po vydaní za následok to, že film bol zakázaný vo Veľkej Británii na istý čas. Napriek tomu bol film nominovaný na štyroch Oscarov (Najlepší film, Réžia, Strih, Scenár) aj keď nakoniec nezískal ani jedného zlatého plešatca. Aj tak tento film bol ešte len druhý (po Polnočnom kovbojovi) nominovaný za najlepší film s vekovým určením nad osemnásť rokov.

Film sa stal svetoznámym a preslávil navyše aj knihu aj režiséra ešte viac. Aj keď sa tvrdí, že tento film nie je najlepším Kubrickovým filmom, aj tak je skvelou adaptáciou geniálnej knihy. Dokonca som už viackrát počul názor, že je film lepší ako kniha. Až tak je to skvelý film.