Mladík Jeffrey Beaumont po návšteve svojho otca po prekonanej mŕtvici nájde na lúke odrezané ľudské ucho. Pátranie po majiteľovi tohto nevšedného objektu ho privádza k barovej speváčke Dorothy Vallens, s ktorou preniká do zvráteného sveta, existujúceho pod peknou fasádou rodinných domčekov s bielymi plotmi. Tak by v krátkosti mohla vyzerať synopsa snímky, za ktorú americký režisér David Lynch získal svoju druhú režisérsku nomináciu na Oscara.
Modrý zamat svojou formou a obsahom krásne reflektuje realitu, predstavenú v samotnom filmovom médiu, aby ju následne podrobil zneisteniu. Príbeh, ktorý sa točí okolo mládenca Jeffreyho Beaumonta (v podaní Kylea McLachlana, predstavujúceho režisérovo alter ego) ukazuje typické americké mestečko, so svojimi rodinnými hodnotami. Čím viac sa Jeffrey dostáva k podstate tajomstva, tým viac si uvedomuje, že už nie je cesty späť. Film sa hrá s dvojznačnosťou a i celý dej sa dá vnímať takouto optikou (výsek skutočnej reality/zlá nočná mora) a ako postmoderné dielo si zakladá na dvojitom kódovaní. Celý film pracuje s protikladným stvárnením svetla a tmy, dobra a zla (tmavé zábery, v ktorých ťažko rozoznávame postavy, spolu so zábermi plnými svetla a sýtych farieb).
Lynch zaujímavo pracuje s gýčom. Ten tu využíva na podkreslenie scény: pri prvom stretnutí Jeffreyho a Sandy sa dievčina zjavuje z úplnej tmy a pouličná lampa osvetľuje jej tvár tak, že získava podobu anjela (to dáva reminiscenciu na americké rodinné seriály), nasleduje tancovačka v romantickom duchu a umelá červienka na konci. Lyncha neobchádza hravosť ani pri koncipovaní ďalších záberov (detektívka v televízii so svojimi typickým znakmi korešponduje s Jeffreyho konaním v danej scéne). Nechýbajú ani typické Lynchove poznávacie znamenia ako červené závesy, oheň, stroboskopické svetlo, či hudba Angela Badalamentiho.
Lynch s obľubou vsúva do svojich filmov surreálne prvky, ktorými si vytvára pôdu pre ďalší vývoj celkového príbehu. Pomrkávanie tu máme i v podobe priameho odkazu na iného surrealistu Luisa Buñuela a jeho Andalúzskeho psa: odrezané ľudské ucho posiate mravcami pripomenie záber ruky z tohto diela, po ktorej tiež lezú mravce). Takéto symbolické prvky využíva v rôznych situáciách, napríklad vo forme match cutu, strihu založeného na podobnosti dvoch záberov (detektív povie Jeffreymu, že ucho bolo odstrihnuté nožnicami a vzápätí nasleduje záber, ako nožnice prestrihávajú policajnú pásku na mieste činu). Už úvodná scéna udáva tón celkového smerovania filmu: diváci sú konfrontovaní so sledom krásnych farebných obrazov na rodinné domčeky, záhony ruží, podfarbených ľúbeznou skladbou Bobbyho Vintona – Blue Velvet, aby ich režisér vyviedol z rovnováhy tým, že muž, ktorý predtým zalieval svoju záhradu, odpadne a kamera sa zosúva do trávy (pod povrch), kde sa to len hemží nevábnymi chrobákmi.
Režisér pri vykresľovaní protikladov preberá tiež prvky z filmov noir. Jeffrey, hlavný hrdina, na začiatku ešte „čistý, nepopísaný list papiera“ sa dostáva do problémov pri zaplietaní sa s osudovou ženou (femme fatale) Dorothy (Isabella Rossellini) v boji proti svojmu protivníkovi, zloduchovi (villain) Frankovi. Stelesnenú nevinnosť tu predstavuje „pomocníčka“ Sandy (mladučká Laura Dern). Osobitým prvkom taktiež zostávajú Lynchove bizarné postavičky, ktoré akoby patrili do zlého sna, či vypadli z kategórie oblúd (freaks). Od hlavného protivníka Franka (Dennis Hopper) až k jeho kumpánom (Jack Nance, Brad Dourif, Dean Stockwell) pripomínajú skôr panoptikum v cirkuse.
David Lynch vytvoril dielo, ktoré svojou nadčasovosťou zostáva naďalej v pokladnici svetovej kinematografie a to i pre svoju stálu hru s divákom a jeho očakávaniami.
