Mucha

Pravdepodobne najslávnejší kanadský filmár David Cronenberg zabáva divákov už vyše tri desaťročia, pričom si stále zachováva obľubu nielen na americkom kontinente, ale i v radoch európskych filmových fanúšikov. Od roku 1975, kedy nakrútil svoj prvý celovečerný kinofilm s názvom Shivers, sa jeho filmy stávajú vyhľadávanými počinmi modernej kinematografie, ktorá v sebe spája prvky komerčnej zábavy a autorovho individuálneho pohľadu na svet. Medzi jeho najslávnejšie diela patrí práve sci-fi horor Mucha, vďaka ktorej si ho má možnosť zapamätať aj súčasná filmová generácia.

Cronenberg, ktorý si v roku 1983 zabezpečil celosvetový úspech filmom Mŕtva zóna (The Death Zone), sa v druhej polovici 80-tych rokov rozhodol, že siahne po klasickej snímke Mucha (The Fly, 1958) v hlavnej úlohe s Vincentom Priceom, a pokúsi sa predviesť hororové divadlo s oveľa lepšie využitým potenciálom, než akým sa preukázal originál. Ten ponúkol príbeh milujúceho manžela a zároveň geniálneho vedca Andreho Delambra, ktorý ako prvý na svete zostrojil prístroj na prenášanie atómových častíc z jedného miesta na druhé. Andre, opojený úspechom svojho vynálezu, sa rozhodne pre riskantný počin: prenos molekúl živého organizmu, konkrétne seba samého. Transport sa však ani zďaleka nepodarí, a Andre podlieha genetickej mutácii s tvorom, ktorého ľudstvo odjakživa považuje za škodcu – s muchou.

Na rozdiel od pôvodnej predlohy, ktorú pre film zostavil George Langelaan, sa Cronenberg, spolupracujúci na novom scenári, odhodlal na kompletnú renováciu starého námetu. Zatiaľ čo príbeh klasického amerického hororu je od úvodných titulkov zahalený rúškom hrôzostrašného tajomstva o prekonaní prírodných zákonov, verzia z roku 1986 ustupuje od akýchkoľvek typizovaných dejových zvratov, a rozpráva príbeh priamočiarejšie, než sa na začiatku môže zdať. To súvisí najmä s Cronenbergovou snahou ukázať nám celý princíp tzv. molekulovej metamorfózy z pohľadu zaslepeného vedca, pre ktorého nejestvuje žiadna prekážka, žiaden posvätný kánon. Preto sa navonok snímka javí ako prostoduché B-čko. Popri kultových záležitostiach ako Vec (The Thing, 1982) alebo Votrelec (Alien, 1979), je atmosféra Muchy viac-menej akoby pohodová.

Hlavnými hrdinami takmer 95 minútového filmu o nadľudskom pokuse, ktorý nemal byť nikdy uskutočnený, sú vedátorský génius Seth Brundle (v podaní impulzívneho Jeffa Goldbluma) a ambiciózna novinárka Veronica Quaif, ktorú stvárnila vtedy už 30-ročná dievčina Geena Davis. Cronenberg vykresluje Setha ako spoločensky zaostalého jedinca, pre ktorého bola práca v laboratóriu dokonalou výplňou stereotypného života. Po stretnutí s Veronicou, ktorá sa výdatne zaujíma o jeho tajuplný projekt tzv. transportných telepodov, pocíti šancu rozšíriť svoje prevratné myšlienky do sfér, ktorým sa o takomto nadčasovom patente nikdy ani len nesnívalo. Po počiatočných pokusoch s neživou hmotou sa Seth spoločne s Veronicou pokúsi o makromolekulový transport živej bytosti. Ten skončí smrťou vybraného exemplára, no Sethovo odhodlanie posunúť hranice poznania do závratných výšin je omnoho nebezpečnejšie. Emocionálna disharmónia jeho mysle mu dodá odvahu pre realizáciu sebarozloženia a opätovného poskladania atómov. Seth, ktorý považuje tento experiment za najväčšie víťazstvo ľudskej rasy ani len netuší, že sa do jeho prenosných zariadení dostal gigantický problém – malá muška…

I keď je dejovo Mucha omnoho jednoduchšia a predvídateľnejšia než originál, diváci si môžu vychutnať vynikajúco prevedené špeciálne efekty, ktoré pramenia zo spracovania vizuálnych trikov a presvedčivých masiek. Zábery, kde sa zmutovaný Seth pokúša o márne scivilizovanie svojej už vopred mŕtvej existencie, sú podoprené monštruóznou animalitou. Film sa neštíti využitia surovej brutality, a tak máme možnosť uzrieť rozkladanie ľudských končatín v priamom prenose. No i napriek týmto aspektom sa jedná o jeden z najhumánnejších hororov, keďže v ňom nezomrie ani jedna hovoriaca bytosť. Takisto sa snaží vyjadriť i myšlienku akéhosi „Božieho trestu“ za prílišnú ľudskú zvedavosť. Cronenberg preto chápe svoju Muchu ako príklad skutočnej ľudskej tragédie človeka, ktorý svoje vedomie nenechal na uzde. Aj keď Seth nestráca schopnosť milovať a ochraňovať, gény zvieraťa ho nezadržateľne tiahnu k prapôvodnému humanoidnému bytiu.

Film teda pôsobí najmä svojou technickou stránkou, ktorá v niektorých momentoch presahuje i súčasné snímky. Z hľadiska hereckých výstupov sa v dobrom svetle ukáže Jeff Goldblum, ktorý väčšinu scén svojej zmutovanej osobnosti hral sám, zamaskovaný do podoby pseudonymného tvora – Brundlemuchy. Geena Davis, pre ktorú bola táto rola odrazovým mostíkom do Hollywoodu, však nepredviedla nič zo svojich povestných kvalít (preukázaných napr. v ženskom road-movie Thelma a Louise z roku 1991). Režisér Cronenberg si vo filme zahral dlhšie cameo v úlohe nemocničného gynekológa. Počtom aktérov by sa dal film považovať za komorný, a to aj kvôli tomu, že sa dej z 80 % odohráva v Sethovom laboratóriu. Zaujímavosťou je fakt, že film produkoval Mel Brooks, ktorý však o svojej spojitosti s filmom veľmi nehovoril (asi preto, že si ho širšie divácke spoločenstvo nevedelo predstaviť podieľať sa na ničom inom, než na bláznivých paródiách). Veľmi minimalistickým dojmom pôsobí hudobný prejav Howarda Shorea, ktorého temné sláky len umocňujú pôžitok z Cronenbergovho genetického besnenia.

Mucha, ktorá zaiste patrí k dostupným dielam, je pre sci-fi horor určitým sugestívnym prínosom, ktorého význam sa možno ešte dostatočne neprejavil. Z toho dôvodu nemá také výsostné postavenie vo svojom žánri. Z môjho pohľadu je tento filmík schopnou symbiózou klasického protikladu kráska a zviera, a zároveň ostrým pohľadom do útrob ľudskej úchylnosti, ktorá v prípade Cronenberga nepozná žiadnu zakázanú métu.

Originálny názov: The Fly
Krajina: USA
Rok: 1986
Minutáž: 95 minút
Réžia: David Cronenberg
Scenár: Charles Edward Pogue, George Langelaan (námet)
Kamera: Mark Irwin
Hudba: Howard Shore
Hrajú: Jeff Goldblum, Geena Davis, John Getz, David Cronenberg