Nepodplatiteľní

1920. Americký kongres, podporovaný všetkými štátnymi zložkami, vyhlasuje prohibíciu, čím zamedzuje distribúcii a požívaniu alkoholických nápojov na celom území USA. Ľudia, ktorí nerešpektujú tento zákaz, sa dostávajú do väzenia, alebo získavajú „ohnivú vodu“ ilegálnou cestou. A jednou z tých ciest je muž, ktorému sa podarilo napojiť každého občana mesta Chicago…

Tým mužom nemôže byť nik iný, ako sám „veľký Al“, vlastným menom Alfonso Capone. Príbeh talianskeho gangstra je známy po celom svete. Ako býva zvykom, neunikol ani záujmu filmových kamier, a tak ešte počas jeho života, v roku 1932, rozhodol sa slávny Howards Hawks natočiť jeho cestu k sláve a bohatstvo formou alegorickej postavy Tony Camonteho (Paul Muni) vo filme Scarface (čo bola jedna z jeho prezývok). V roku 1959, čiže 12 rokov po jeho smrti, vznikol biografický film Al Capone (v hlavnej úlohe Rod Steiger) a v roku 1975 snímka Capone, kde si „kápa všetkých kápov“ zahral Ben Gazzara. Ďalšie filmové spracovanie na seba nenechalo dlho čakať…

Nový, značne modernejší pohľad na vzostup a pád šéfa chicagskeho podsvetia, vznikol z iniciatívy režiséra Briana De Palmu, ktorý chcel svoje predstavy preniesť na plátno už v roku 1983, a to prerobením klasického filmu Scarface. Po zásahu režiséra a scenáristu Olivera Stonea sa napokon upustilo od priamočiareho remakeu a De Palma natočil kultovú akčnú nádielku s Al Pacinom. O štyri roky neskôr, teda v roku 1987, sa k spracovaniu Caponeho nakoniec dostal, no postavil ju do vedľajšej úlohy, aby mohol zobraziť osudy inej legendy – policajného dôstojníka Elliota Nessa a jeho odvážnej družiny – Nepodplatiteľných.

Pri nakrúcaní tejto snímky čerpal hneď z niekoľkých námetov, a to z knihy Nepodplatiteľní (od samotného Nessa) a z rovnomenného seriálu z konca 50-tych rokov. Do tímu pribral odborného konzultanta, posledného žijúceho člena „nepodplatiteľných“, Alberta H. Wolffa, ktorý výrazne napomáhal De Palmovi pri vytváraní dobovej atmosféry. Tvorcom sa podarilo narýchlo zohnať autentické automobily a vystavať reálne kulisy, aspoň z polovice zodpovedajúce vtedajším staviteľským predlohám. Nákladná výprava teda umožňuje divákovi viac sa vcítiť do obdobia, v ktorom mali revolvery a samopaly väčšie slovo než sám človek…

De Palma, ktorý si týmto filmom vydláždil cestičku na filmový Olymp, si však neodpustil zmeny v scenári, ktoré sa prejavujú na úkor skutočného Nessovho príbehu. Tým, že ho vykreslil ako pravého romantického hrdinu, ktorý uprednostňuje citové zmýšľanie pred racionálnym, respektíve povinnosťou, zakrýva jeho negatívne vlastnosti, prameniace z jeho kontroverzného charakteru. Zatiaľ čo vo filme je Elliot Ness zobrazený ako milujúci otec rodiny, poctivý občan a odvážny ochranca zákona, v skutočnosti sa na verejnosti prezentoval bujarým, až tyranským správaním, milostnými aférami a silným návykom na alkohol. De Palmovo vyobrazenie jeho osobnosti môžeme teda ospravedlniť snáď tým, že vzhľadom na odvahu, akú v boji proti Caponeho syndikátu preukázal, potreboval režisér filmového hrdinu idealizovaného typu.

De Palma by si najradšej predstavil v úlohe Elliota Nessa skúsených akčných hrdinov, akými na sklonku 80-tych rokov boli Mel „Šialený Max“ Gibson alebo Harrison „Indiana Jones“ Ford, ktorí však ponuku odmietli. Keď aj ďalšia várka „potencionálnych Nessov“, medzi nimi aj Michael Douglas alebo Don Johnson, svoje pôsobenie zavrhla, na rad sa dostal mladý, viac-menej začínajúci herec Kevin Kostner. Jeho modifikácia idealizovaného Nessa pôsobí na divákov upokojujúco a príjemne, tak ako má „správny a čestný chlap“ navonok pôsobiť. A keď k tomu prirátame aj vtipný výraz v tvári Andyho Garciu (George Stone) a uhladenený pohľad Charlesa M. Smitha (Oscar Wallace), nemôže vzniknúť nič iné, len nefalšovaná filmová zábava.

Spoločnosť „nepodplatiteľných“ však zoskupovala štyroch členov. A tým štvrtým, najzaujímavejším, je Jim Malone v podaní niekdajšieho Jamesa Bonda – Seana Conneryho. Connery, ktorého „otcovská pevná ruka“ zavládla celému filmu, si za svoju rolu odmiesol hneď dve významné ocenenia – Oscara a Zlatý glóbus. Jim Malone, najstaršia Nessova akvizícia, šiel do boja s organizovaným zločinom viac-menej z dôvodu nedostatku dobrodružstva, čo si počas filmu vynahradzuje. Je Nessovým učiteľom, a zároveň aj jeho jediným dôverným priateľom. Jeho úprimný monológ, prenesený v pamätnej scéne v katolíckom kostole najlepšie vystihuje dobu a ľudí, žijúcich a pracujúcich v meste Chicago : „ Kto chce chytiť Caponeho, musí si uvedomiť jednu vec. Ak príde niekto s nožom, opláca sa samopalom. Ak skončí niekto v nemocnici, iný ide do márnice. To je Chicago a jeho jediný zákon“.

Aj napriek tomu, že sa sám Al Capone vo filme objavuje oveľa menej, než jeho štyria protivníci, jeho prítomnosť je cítiť na každom rohu. Všetko a všetci sa riadia podľa jeho vôle, podľa jeho rozmarov. A to aj vďaka tomu, že si vedel ľudí získavať svojou neoblomnou charizmou, ktorú mu v tomto prípade zapožičal herec svetového mena – Robert De Niro. De Palma už od prvého momentu chcel, aby bol Capone v jeho rukách. Herec sa mu odplatil vynikajúcim výkonom, ktorý patrí k jeho najlepším vedľajším úlohám. Z pohľadu nezainteresovaného diváka môžeme hovoriť o De Nirovej „pekelnej“ osobnosti, ktorá posúva Caponeho individualitu do celkom inej dimenzie.

De Palma sa tu na rozdiel od brutálnej Zjazvenej tváre (Scarface, 1983), kde dominovali prvky naturalistického násilia a surovej reality, rozhodol skombinovať prirodzené násilie a rodinnú sentimentálnosť. Všetku brutalitu a egoizmus preniesol do úlohy Franka Nittiho (Billy Drago), ktorý bol Caponeho pravou rukou. Muž s úlisným úsmevom, vystupujúci výlučne len v bielom odeve, je veľmi dobrou voľbou a v kontraste s Nessovým „domácim pohodlím“ s manželkou Catherine (Patricia Clarkson) diváka určite zaujme. De Palma sa nebojí nechať niektorú zo svojich postáv zomrieť, nehanbí sa nechať ich zhynúť v litroch vyvierajúcej krvi. A tak, ako to uňho býva rutinou, sa neštíti pridaniu využitých scén z iných filmov. Ako „vykrádač“ Alfreda Hitchcocka bol v už minulosti označovaný za plagiátora. Tu sa mu podarilo vtisnúť legendárnu „scénu s kočíkom“ z Krížniku Potemkin (1925) od Sergeja Ejzenšteina. Takisto si vzal na paškál kultový horor Halloween (1978), ktorého „kamerové sledovanie“ vkusne začlenil do scény v Maloneovom byte.

Okrem kvalitných hereckých výkonov Seana Conneryho a Roberta De Nira sa snímka môže popýšiť megalomansky spracovaným hudobným sprievodom, ktorý skomponoval majster Ennio Morricone. Nezabudnuteľné melódie najlepšie vystihujú skladbičky „Al Capone“ a „The Untouchables“, z ktorých je cítiť tá pravá mafiánska zvrhlosť a policajný pátos.

Na záver môžem povedať len toľko, že The Untouchables, alebo Nepodplatiteľní patria podľa môjho názoru k vrcholným dielam 80-tych rokov, a to i napriek tomu, že sa javia viac ako zidealizovaný epos s množstvom chybičiek, než kvalitná akčná gangsterka. Ja osobne vnímam toto dielo ako krásnu rozprávku o hrdinských činoch pána Nessa, ktorý sa v duchu klasických westernových prestreliek vrhol do boja za spravodlivosť. Egocentrický výrok Al Caponeho „so slovom dôjdeš ďaleko, so slovom a pištoľou ešte ďalej“, sa tak negoval vďaka zásluhe, ktorá je v tomto filme dotiahnutá až na najvyššiu možnú mieru.

Originálny názov: The Untouchables
Krajina: USA
Rok: 1987
Minutáž: 119 minút
Réžia: Brian De Palma
Scenár: David Mamet
Kamera: Stephen H. Burum
Hudba: Ennio Morricone (nominácia na Oscara)
Hrajú: Kevin Kostner, Sean Connery (Oscar a Zlatý Glóbus za vedľajšiu úlohu), Robert De Niro, Andy Garcia, Charles Martin Smith, Billy Drago, Patricia Clarkson