Asi nikto v Hollywoode 20. a 30. rokov sa tak nezaujímal o okrajové, tabuizované a patologické témy a hrdinov ako Tod Browning. Jeho úspech je až prekvapujúci, ak neberieme do úvahy senzáciechtivosť filmového biznisu. Na opačnom konci hodnotovej plošiny sa vyníma prudérnosť, ktorá sa začiatkom 30. rokov v Hollywoode presadzovala najviditeľnejšie cez Haysov kódex. Keď zhnusenie z Browningovej vízie presiahlo nadšenie, jeho kariéra rýchlo upadla. Odpor vyvolal film Obludy (Freaks, 1932) o skupine cirkusových „netvorov“ a ich krutej pomste krásnej artistke Cleopatre za to, že sa pokúsila otráviť jedného z nich, trpaslíka Hansa.
Browninga odmalička lákalo predvádzanie sa. V šestnástich ušiel od rodiny a začal sa živiť vystupovaním v cirkusoch a vaudevilloch. Ako riaditeľ varieté v New Yorku stretol filmového režiséra D. W. Griffitha (Zrodenie národa, Intolerancia) a začal hrávať v jeho (vtedy ešte krátkometrážnych) produkciách. V roku 1913 nasledoval Griffitha do Hollywoodu. Krátko nato už sám režíroval krátke filmy, celovečerný debut nakrútil v roku 1917.
Kľúčovým pre jeho kariéru sa ukázalo stretnutie s hercom Lonom Chaneym. Prvýkrát spolupracovali v roku 1919. Prvý veľký úspech im vyniesla kriminálka Skazená trojka (The Unholy Three, 1925) o troch cirkusantoch, ktorí s pomocou rôznych prevlekov a masiek kradnú šperky. V Alonzovi, mužovi bez rúk (The Unknown, 1927) sa dvojica vrátila do cirkusového prostredia príbehom vrhača nožov (Chaney), zaľúbeného do figurantky Nanon (Joan Crawford). Nanon má fóbiu z (mužských) dotykov a Alonzo sa túto prekážku ich lásky rozhodne odstrániť amputáciou oboch paží (ako vysvetľuje názov). Objavuje sa tu podobný milostný trojuholník ako neskôr v Obludách: freak (netvor), kráska a silák.
Po Chaneyho predčasnej smrti v roku 1930 Universal poveril Browninga réžiou Draculu. Film mal byť adaptáciou broadwayskej hry a hoci Béla Lugosi v nej stvárnil titulnú postavu a Browning s ním už predtým pracoval, nebol jeho prvou voľbou. Nakoniec však Dracula z roku 1931 „trhal kasy“, z Lugosiho spravil ikonu a odštartoval vlnu klasických hororov (Frankenstein, Múmia, Neviditeľný muž atď.).
Po úspechu Draculu Browninga oslovil Irving Thalberg, šéfproducent MGM. Browning odmietol navrhovaný projekt a ponúkol vlastný: adaptáciu poviedky Spurs od Toda Robinsa, na ktorej pracoval už od roku 1927. (Robins napísal scenár Skazenej trojky.) Thalberg mu dal zelenú v júni 1931 a Browning angažoval ďalších scenáristov. Nakoniec z predlohy ostal len trojuholník trpaslíka, krásky a siláka a svadobná scéna. Tá je možno najpôsobivejšou pred násilnými sekvenciami v závere.
Kým Browningov zosnulý obľúbenec Chaney sa len prezliekal a maskoval za rôznych znetvorených chudákov, do tejto produkcie, príznačne nazvanej Freaks (Obludy), Browning obsadil skutočných účinkujúcich v tzv. freakshow (panoptikum alebo tiež obludárium), väčšinou aj pod vlastnými menami. Prehliadka zahŕňa trpaslíčie dvojičky Daisy a Harryho Earlesovcov v rolách snúbencov Friedy a Hansa, Polochlapca Johnnyho Ecka (bez nôh), Bezruké dievča Frances O’Connor, siamské dvojičky Daisy a Violet Hilton, Ľudskú kostru Petra Robinsona, Bradatú pani Olgu Roderick, Princa Randiana ako Živé torzo, Bocianiu ženu Elizabeth Green, Položenu-polomuža Josephine Joseph, mikrocefalitika Schlitzieho a iných. Cirkus ponúka aj iné atrakcie než freak show: pre dej sú najdôležitejší Olga Baclanova ako krásna artistka Kleopatra, Leila Hyams ako cvičiteľka tuleňov Venus, Wallace Ford ako klaun Phroso a Henry Victor ako silák Hercules.
Obsadenie skutočných „oblúd“ viedlo k označovaniu filmu za polodokument. K tomuto dojmu prispieva aj ich zachytenie (hlavne v úvodných pasážach) pri každodenných činnostiach (stolovanie, vešanie bielizne, hygiena), pri ktorých šikovne prekonávajú svoje hendikepy. Princa Randiana (pripomínam: bez končatín) môžeme vidieť, ako si zápalkou pripaľuje cigaretu. Tento úkon bol súčasťou jeho šou, dokonca si tú cigaretu aj sám šúľal perami. Šúľanie v súčasnej verzii filmu však neuvidíte, doboví štúdioví cenzori ho spolu s inými príliš šokujúcimi scénami vystrihli. Ktovie, prečo pripaľovanie a fajčenie mohli ostať, ale šúľanie bolo už priveľa.
Dokumentárny dojem celkom isto klame. Pre diváka sú tieto výjavy, aj keď nie sú súčasťou verejného výstupu, ale ponúkajú sa mu ako bežné úkony, stále nezvyčajné, prekvapujúce. Tvorcovia tu musia rátať so senzačnou, šokujúcou rovinou predvádzaných aktov. Ale práve ich zasadenie do kontextu každodennosti (z pohľadu „freakov“, ktorí ich vykonávajú) dodáva takémuto zobrazeniu ironický odstup. Pozrite sa, je to úplne normálne, zvyknite si. Browning podobné vyznenie (sú to ľudia ako my) podporuje aj explicitne, napríklad keď sa majiteľka cirkusu ocitne so svojimi „deťmi“ na súkromnom pozemku a správca ich chce odtiaľ vyhnať, lebo v jeho očiach sú to príšery. Pre ňu sú to naozaj iba dietky Božie, úbohejšie než iné. Tento preslov je určený práve tak divákovi.
Lenže. Ak sú to ľudia ako my, teda fyzická deformácia z nich nerobí nevyhnutne príšery v morálnom zmysle, nemôžu to byť ani deti v morálnom zmysle. V tom naivnom, keď sa o deťoch hovorí ako o stelesnení nevinnosti, hoci k zdravej výchove patrí potláčanie sebectva, lebo v istom veku máme všetci pocit, že sme stred sveta. Pociťujú rovnaké emócie ako „normálni“ ľudia, to znamená aj negatívne a môžu podľa nich konať. Ako marginalizovaná, utláčaná skupina môžu byť náchylnejší pociťovať negatívne emócie silnejšie než príslušníci majoritnej spoločnosti, žijúci v relatívnej spokojnosti, nevystavovaní dennodennej diskriminácii. (Teraz bacha: to nie je môj pokus o ponor do ich psychiky, táto charakterizácia vyplýva z diania vo filme.)
Snúbenci Frieda a Hans si hrkútajú ako tie hrdličky. Hans však pritom ide oči nechať na „veľkej žene“ (big woman) Cleo. Ona si to všimne a začne s ním flirtovať, najprv zo žartu (alebo zo zášte voči Friede). Hans nechápe, že jej je na smiech. Súbežne si Cleo začne aférku s Herculesom, ktorého práve opustila Venus. Frieda vidí viac než Hans, zájde za Cleo s prosbou, aby ho už nezosmiešňovala (nezištná láska). Ujde jej však medzi rečou, že Hans podedil veľký majetok. Dá tak Cleo vážny motív, aby „vzťah“ s Hansom rozvíjala ďalej, doviedla do manželstva, a potom, keďže k nemu cíti iba odpor a pohŕdanie, sa ho zbavila a užívala si jeho bohatstvo s hrudnatým Herculesom. „It can be done.“
Zámer jej hladko vychádza až po svadobnú hostinu, kde trošku preháňa intoxikáciu, novomanžela jedom, seba len alkoholom. Spolu s Herculesom si z Hansa čoraz drzejšie uťahujú, bozkávajú sa, a keď ktosi z „netvorov“ navrhne prípitok a stolom sa rozširi zborový pokrik „We accept her, we accept her. One of us, one of us. Gooba-gobble, gooba-gobble“ („Prijímame ju. Jedna z nás…“), Cleo zhnusene vylieva šampanské na všetkých naokolo, nazve ich špinavými netvormi a nakoniec Hansa unáša na vlastných pleciach do postele, kde chce pokračovať v dávkovaní otravy.
Jej správanie však vyvoláva podozrenie. „Obludy“ majú vlastný morálny kódex (spomínaný už na začiatku filmu), nedovolia, aby niekomu z nich ubližovali „normálni“. Sledujú Cleo, a keď sa utvrdia, že ona je zodpovedná za Hansovu „chorobu“, zosnovajú pomstu. Na ich strane sú navyše aj „normálni“ Venus a Phroso, medzi ktorými sa takisto vyvíja milostný vzťah. Do tohto štádia sa dej drží viac-menej v mantineloch romance. Odteraz už nie. Lebo ak doteraz prakticky jediným „hororovým“ elementom bol fyzický výzor postáv, ich pomsta na Cleo a Herculovi je vykonaná s brutalitou, neľahko stráviteľnou ešte aj dnes. Hlavne z nich robí už bez pardonu obludy, takže ak divák doteraz s nimi sympatizoval (a Browning na to poskytol veľa dôvodov), v závere sa môže cítíť oklamaný a zradený).
To si uvedomili aj štúdioví exekutívci a po skúšobných premietaniach komplet prerobili koniec, kde vystrihli scénu Herculovej kastrácie, a doložili akožešťastný epilóg, v ktorom sa Hans s Friedou po rokoch stretnú a uzmieria. Film okresali aj o ďalšie scény, dokopy o tretinu dĺžky, takže z 90-minútovej snímky ostala hodina. Ani takto zmangľovaný film kritici a distribútori neprijali (hlavne na vidieku ho odmietali premietať). Vo Veľkej Británii ho rovno zakázali a to platilo 30 rokov, až do Browningovej smrti. MGM prenajala distribučné práva na 25 rokov „otcovi exploatácie“ Dwainovi Esperovi. Obchádzal s ním drive-iny po celej krajine a premietal ho pod rôznymi názvami (napr. Forbidden Love – zakázaná láska) a v rôznych divných kombináciách.
Browning po Obludách už nedostal povolenie venovať sa projektom, ktoré chcel robiť. Natočil ešte zopár filmov na zakázku a po roku 1939 prakticky vo filmovom priemysle skončil. Freaks sa však predsa len dočkali reštartu, a to v prostredí francúzskej umeleckej bohémy. Pre surrealistov bol Browning niečo ako moderný E. A. Poe. Keď v roku 1962 zomrel, v amerických nekrológoch by ste o Freaks nenašli ani zmienku. Na benátskom festivale v retrospektíve jeho diela naopak Obludy premietali – s veľkým ohlasom.
Freaks sa tak do USA vrátili ako tzv. art house film (umelecký film), avantgardní filmári, spisovatelia či fotografi začali Browninga vo veľkom citovať a kontrakultúra 60. a 70. rokov v ňom našla zdroj inšpirácie (jej predstavitelia s obľubou samých seba označovali ako „freaks“). Len jeden príklad za všetky: pokrikom gooba-gobba, prevzatým zo scény svadobnej hostiny, uvádzala svoje koncerty v 70. a 80. rokoch slávna punková kapela Ramones.
