Osudová príťažlivosť
Štúdia psychickej choroby a populárneho vkusu

Takto pred tridsiatimi rokmi začali do amerických kás pribúdať prvé doláre, ktoré diváci vymieňali za vstupenky na triler Fatal Attraction (1987), po našom Osudová príťažlivosť. Premiérový víkend bol silný a reakcie publika aj kritiky tak vzácne spriaznené, že sa film udržal na prvej priečke v návštevnosti až osem týždňov. Nie zlé na jednoduchý mravoučný príbeh, čo poviete?

Autor scenára James Dearden po rokoch uznáva, že za značným finančným úspechom sa podpísal konvenčnejší záver, ktorý si štúdio Paramount vyžiadalo po negatívnych reakciách z testovacej projekcie. Dráma, ktorej produkcia stála len 14 miliónov dolárov, vytiahla koncom roka 1987 z peňaženiek divákov po celom svete viac ako 320 miliónov, z toho 156 miliónov dolárov na svojom domácom trhu.

Keby len to, osudová príťažlivosť si krátko na to pripísala k úspechom až šesť nominácii na Oscara: za najlepší film, najlepšie ženské herecké výkony v hlavnej i vedľajšej úlohe, za najlepšiu réžiu, adaptovaný scenár aj strih. Z Michaela Douglasa, ktorý stvárnil neverného Dana Gallaghera a Glenn Close v roli jeho milenky Alex Forrestovej urobil film navždy hviezdy hollywoodskeho formátu.

Postava Alex sa pravidelne objavuje v zozname najzlovestnejších záporákov všetkých čias – treba povedať, že nespravodlivo, veď uvidíte – a v popkultúre sa označenie „bunny boiler“ (v mojom neohrabanom preklade „varič zajačikov“) ustálilo ako označenie ženskej stalkerky a psychicky nestabilnej a chorobne pomstychtivej ženy.

Film zanechal svoju stopu vo feministickej filmovej kritike, ktorej zapadol do údajného vzorca démonizovania samostatných pracujúcich žien a fenomén neobišiel ani americkú legislatívu. Viacerým zákonom proti neoprávnenému prenasledovaniu osôb, ktoré sa prijímali v rokoch nasledujúcich po premiére filmu, sa hovorilo „Fatal Attraction laws“, teda „zákony Osudovej príťažlivosti“.

Ako také niečo predať publiku?

Pritom nešlo o námet, o ktorý by sa štúdia bili. Michael Douglas bol síce dohodnutý a v polovici osemdesiatych rokov aj dobre známy, no svoje najvýznamnejšie roly mal ešte len pred sebou. Wall Street malo premiéru pár mesiacov po Osudovej príťažlivosti a Základný inštinkt, ktorý sa postaral o poriadny rozruch, prišiel do kín až o päť rokov nato.

Douglasovo meno skrátka ešte nemalo taký cveng. Jedna z dvojice producentov filmu Sherry Lansingová si navyše v rozhovore pre New York Times spomína, že film zamietlo každé oslovené štúdio dokonca až dvakrát. Žiadne neverilo projektu, v ktorom sa šťastne ženatý chlap poddá víkendovému romániku len preto, že sa mu naskytne príležitosť.

Producenti sa nevzdávali, Osudová príťažlivosť sa im nadobro udomácnila v mysliach. Rozpracúva totiž príbeh predchádzajúceho krátkeho Deardenovho filmu Diversion a ten v nich zanechal mimoriadne silný dojem.

Veci sa pohli v momente, keď o projekt prejavil záujem Brian De Palma. Za sebou mal viaceré hororové filmy a podobnú víziu mal aj pre Osudovú príťažlivosť. Neprekvapí teda, že vtedajšia verzia scenára sa končila tým, že Alex Forrestová mala pobehovať po pľaci v halloweenskom kostýme s poriadne nabrúseným kuchynským nožom. De Palmovi ale nebol Michael Douglas pre rolu ženáča s aférkou, ktorému by malo publikum fandiť, dostatočne sympatický. Ultimátum, ktoré predostrel producentom, sa skončilo jeho odchodom.

Miesto režiséra nezostalo prázdne dlho, o scenár prejavil záujem vtedy vychytený Adrian Lyne. Jeho filmografia sa končí v roku 2002 podpriemernou Nevernou (Unfaithful), no spolu s výpočtom ďalších jeho filmov vytvára celkom ucelený obraz o témach, ktoré ho zaujímali. V roku 1997 to bola adaptácia Lolity, ďalej kritikmi menej obľúbené tituly ako Neslušný návrh (Indecent Proposal, 1993), 9 a ½ týždňa (9½ Weeks, 1986) a napokon, neslobodno zabudnúť na ikonický Flashdance (1983).

Všetko sú to filmy, kde hrá sexualita veľkú rolu, všetky sa pohrávajú s fantáziou divákov, ktorí ich hltali plnými dúškami, a všetky držia pokope najmä nezameniteľné a až prekvapivo pevne vybudované vzťahy medzi ústrednými postavami.

Glenn Close ako netypická zvodkyňa

Inak to nie je ani v Odusovej príťažlivosti, sila filmu stojí na dvojici milencov. Douglas bol teda jasný, ešte kým dostal film zelenú, no ťažko sa im hľadala správna predstaviteľka labilnej Alex. Rolu vraj odmietlo niekoľko známych herečiek, Glenn Close po nej, naopak, dychtila – konečne rola, ktorá by bola pre ňu výzvou. Dovtedy hrávala milé a sympatické postavy, nikto vraj neveril, že by sa do filmu hodila. Na skúšku ju zavolali len preto, aby urobili jej agentovi radosť.

Na úvod vraj šokovala tým, že sa objavila s celkom prirodzenými – a pomerne divoko vyzerajúcimi – kučerami, ktoré napokon vo filme dokonale dotvárali imidž sexuálne uvoľnenej ženy, z ktorej sa časom vykľuje osoba schopná vlúpať sa do cudzieho rodinného domu, zarezať zajka ako symbol domácej pohody a nechať ho domácim variť na sporáku.

Postava Alex, ktorú Glenn Close stvárnila, sa pred očami diváka mení z uvoľnenej a sebavedomej ženy v najlepších rokoch na emocionálne nestabilnú hrozbu. V jednej chvíli sa utápa v dezilúziách o spoločnej budúcnosti so ženatým mužom, v druhej sa naplno poddá depresii, za ktorou pravidelne nasleduje zúrivá invázia do rodinného života neverného Dana Gallaghera.

Glenn Close si producentov aj režiséra okamžite získala scénou, v ktorej sa neskrývane ponúka Douglasovi. Vedeli, že našli tú správnu herečku, celý film sa totiž odvíja od nevinne sa začínajúcej scény v kaviarni. Dan, zodpovedný právnik so stabilnou prácou, atraktívnou manželkou, šesťročnou dcérou a zlatým retrieverom, sa pred ženou, ktorú ledva pozná, snaží skrývať rozpaky, ale nejde mu to. Alex ich nemá.

Osudová príťažlivosť je napísaná ako mravoučný príbeh, a to celkom priamočiary. Zabávaš sa mimo manželstva? Tak na, nes aj následky. Všetko by bolo, samozrejme, inak, ak by si Dan nezačal práve s Alex. Pravda, ktorá žena – núka sa dodať, že ktorá psychicky vyrovnaná žena – by ponúkala víkend plný vášne ženatému chlapovi len tak a nič si od toho nesľubovala?

Michael Douglas vynikajúco hrá muža, ktorý sa skrátka nechá zlákať na klamlivú reklamu. V súkromí mu nič nechýba, ale prečo neskúsiť niečo iné, zakázané, a teda vzrušujúce, hlavne keď to prichádza s prísľubom žiadnych záväzkov…

Douglas bol nakoniec divákom sympatický až príliš

Bezmála dvojhodinový film sa vyvíja ako učebnicová tragédia presiaknutá jediným mravným imperatívom, ktorý Dan ľahkovážne poruší hneď v úvode. Snímka v sebe kombinuje psychologickú drámu, triler, nejeden prekvapivý záblesk humoru a viacero situácií na prahu kvalitného hororu. Ide o pútavú žánrovú zmes, navyše scenár tému vynikajúco rozpracúva a eskaluje. Pod rukami horšieho režiséra by to celé od začiatku pôsobilo mimoriadne nepravdepodobne, no držia to pokope práve herecké výkony. Až kým nepríde záver.

Osudová príťažlivosť sa musí končiť smrťou – v tom je film ozaj vynikajúci. Rozohráva pred divákom tak intenzívne a vyhrotené divadlo, z ktorého niet iného východiska a to, ako na tú smrť dôjde, rozhoduje o tom, či film stál za to.

Divákom sa ale pôvodný záver nepozdával. V ňom zúfalá Alex zosnuje svoju samovraždu tak, aby vina padla na Dana. Motív by bol jasný, tehotná milenka predsa nezapadá do dokonalého obrázku šťastnej rodinky.

Pôvodný koniec si môžete pozrieť v dole embedovanom videu, dokonale uzatváral všetky motívy (nôž, magnetofónovú pásku aj operu), no publiku nevoňalo, že šialenú Alex staval do pozície obete. Síce nechcenej obete Danovho oportunizmu a žiadostivosti, no stále obete, pretože vo vzťahu s Danom nemala rovnocenné postavenie.

Šesť mesiacov po poslednej klapke zdvihla Glenn Close telefón, aby zistila, že film potrebuje nový záver. Ako trefne poznamenal scenárista Dearden, publikum „túžilo Alex zabiť, nie dovoliť jej, nech to urobí sama.“ Nedá sa im diviť, potom, čo uvarila domáceho miláčika a uniesla jeho šesťročnú dcéru, presne to si z celého srdca prial aj Dan, no pôvodný scenár mu to nielenže nedoprial, ešte ho za vraždu, ktorú nespáchal, odviedla polícia.

Glenn Close vehementne namietala, no napokon s drahými pretáčkami súhlasila, hoci sebadeštrukcia zodpovedala postave, ktorú stvárnila, viac než psychotické vraždenie. A tak sa vyšinutá Alex vráti do gallagherovského rodinného domu terorizovať chuderu manželku. Pri snahe skántriť ju zničí tú najväčšiu zbierku kúpeľňových obrazov, akú ste kedy na stenách hollywoodskych kulís videli, čelí škrteniu, topeniu a napokon ju zo životnej mizérie vyslobodí až guľka, ktorú do nej Danova manželka pošle celkom bez ľútosti.

Žiadna nejednoznačnosť či zľutovanie, nový koniec zredukoval dvojhodinový portrét vážnej psychickej poruchy na besné zviera, ktoré treba utratiť. Niet divu, že Glenn Close na takýto záver nechcela privoliť, je neúctivý k vynikajúcemu hereckému výkonu, ktorý vo filme podala. Dala si totiž záležať, aby Alex Forrestovú stvárnila citlivo a verne, postavu konzultovala s psychológmi, snažila sa jej problémy pochopiť. Viaceré učebnice psychológie dokonca menujú Osudovú príťažlivosť ako vhodný študijný materiál pre hraničnú poruchu osobnosti.

Feministky a my ostatní

Nech vám vyhovuje ktorýkoľvek koniec, niet pochýb, že ten „druhý“ svojou mierou prispel k nelichotivej interpretácii, ktorú filmu prisúdila súdobá feministická kritika. Tá snímku číta ako útok na samostatné a pracujúce ženy, a to najmä vďaka výraznému kontrastu medzi divokou a nepredvídateľnou Alex a spoľahlivou a usadenou Danovou manželkou Beth.

Ak sa na to pozrieme cez prizmu feminizmu, mainstreamové publikum odmietlo viktimizáciu Alex, miesto toho uprednostnilo jej znetvorenie na reprezentáciu číreho zla. Komentátorky v tom videli útok na silné ženy a podobný trend badali aj v iných dielach, medzi inými aj v neskoršom Základnom inštinkte. Čím viac žien prenikalo do hollywoodskych štruktúr, tým častejšie ich vraj filmy zobrazovali skreslene, v horšom prípade ako narušené.

Feministická kritika má zaujímavé postrehy a hoci im Osudová príťažlivosť pekne zapadá do šablónky, ktorú naťahovali na paternalistický Hollywood, takáto interpretácia sa pozornému divákovi javí ako poriadne silená. Na druhej strane im treba dať za pravdu, že snímka maľuje až príliš idealistický portrét matky v domácnosti. Ak by sa objavil v inom filme, asi by ste ho aj vy považovali za plochú karikatúru.

Beth vidíme, ako si plní svoje manželské „reprezentačné“ povinnosti na Danovej firemnej párty, ako hostí kamarátov (z Danovej práce) a stará sa o Danovu dcéru. Má vari nejaký život okrem toho, ktorý sa točí okolo Dana? A čo robí, keď je manžel v práci a dcéra v škole? Scenár jej toho ozaj veľa nenadelil a v závere manželovi odpúšťa akosi prirýchlo. Situáciu opäť zachraňuje réžia, vďaka ktorej medzi Danom a Beth cítite vzájomný vzťah, hoci mu film venuje malý priestor.

Zmenený záver teda potešil divákov, ktorí v kine hľadajú jednoduché riešenia a určite uľahčil prácu feministickej kritike, ktorá zas nepremešká príležitosť vytiahnuť na svetlo sveta dobre skryté dôkazy latentnej mizogýnie v spoločnosti. No znamenal aj to, že Osudová príťažlivosť zapadla do kategórie tých filmov, ktoré vzbudia rozruch atraktívnou témou, vtiahnu vás do deja hĺbkou i hereckými výkonmi, no napokon ho uzavrú konvenčne.

Vďačnejšia by som bola, ak by patril medzi tie snímky, ktoré vás síce emocionálne zničia, no zanechajú trvalý filmový zážitok. Možno diváci naozaj neboli pripravení súcitiť s psychicky nezdravou postavou a tvorcovia sa pod tlakom štúdia zas necítili na lámanie tabu. Tak či onak, po tridsiatich rokoch zostáva film zaujímavý najmä vďaka hereckým výkonom, žánrovým presahom a zopár zľudoveným scénam, no nie pre odkaz, ktorý mohol zanechať. To je ten moment, keď sa potenciál filmu rozchádza s odvahou tvorcov – a možno aj ten rozdiel medzi nomináciou na Oscara a ocenením. Zo šiestich nominácií Osudová príťažlivosť nepremenila ani jednu.

---