Podivuhodný prípad doktora Jekylla a pána Hydea © 2023 Alpha Video Distributors
Kto z vás si potrpí na staršie filmy? Nemám na mysli zlatý vek Hollywoodu 40. a 50. rokov. Myslím tým naozaj staré filmy – natočené pred viac ako storočím. Nemá éra kinematografie začala upadať roku 1927, kedy sa na plátne dostavil prvý celovečerný zvukový titul, The Jazz Singer. Zvuk sa bleskurýchlo stal nutnosťou produkcie, posielajúc nemý film do večných lovísk… A až na výnimky by tam podľa môjho skromného názoru mal ostať. Podivuhodný prípad doktora Jekylla a pána Hydea z roku 1920 nie je jednou z týchto výnimiek.
Zaiste som niektorých fanúšikov filmového umenia pobúril, avšak každý má svoj pohľad. Môj stojí na prostej myšlienke, že zvuk dodal filmu nový, potrebný rozmer, aby skompletizoval divácky zážitok. Nie je tak dôvod točiť absolútne bez audio stopy. Napriek tomu je práve nemá éra základným kameňom filmovej tvorby, na chrbte ktorého sa formovali neskoršie epochy. Aj v dnešnej dobe môžeme vidieť filmárske postupy, ktorých inšpirácia siaha až do nemej doby. Napríklad z kontroverzného Birth of a Nation (r. 1915) si čo-to vyzobal aj taký Peter Jackson pri točení Pána prsteňov.
Pri rozoberanej verzii Jekylla a Hydea nie je remeselný odkaz tak jednoznačný. Historická hodnota tkvie skôr v zachytení ducha filmárskeho priemyslu doby dávno minulej. Titul režírovaný Johnom S. Robertsonom nie je prvou filmovou adaptáciou kultového gotického románu Roberta Louisa Stevensona. Premiéru tohto ducha si príbeh o geniálnom altruistickom vedcovi, ktorý si experimentovaním rozpoltí osobnosť odbil už roku 1908. Je to ale práve dobrácky doktor Jekyll a zločinný, krutý pán Hyde v podaní Johna Barrymorea, ktorý ako prvý strhol väčšiu pozornosť. Vo svojom čase pravdepodobne šlo skutočne o intenzívny zážitok, dnešný divák si však všimne najmä očividné nedostatky. Tie sú pritom iba sčasti zapríčinené technickým limitovaním.
Zvuk v adaptácii knihy, ktorá do nemalej miery stojí na filozofických dialógoch o dobre, zle a dvojakosti ľudskej nátury má esenciálne miesto. Robertson a spol. sa tak vrhli do vopred prehraného boja. Napriek tomu by snímku prúd času neodplavil tak rezolútne ako tomu je, ak by sa tvorcovia viac venovali jadru príbehu. Miesto toho obchádzajú zobrazenie ústrednej myšlienky márnením času v baroch a pri skupinových večeriach. Až v polovici sa dočkáme gradácie a nástupu onoho obávaného stelesneného zla – Hydea. Sú to práve konfrontácie temnej strany protagonistu s inými postavami, ktoré priam prosia o dialóg. Rovnako tak si ho žiadajú polemiky Jekylla a jeho lekárskeho kolegu – a nie, obraz s textom o obsahu asi troch viet ozaj nestačí. V prípade digitalizovanej verzie zráža dojem a prehlbuje nudu i hudobná stopa. Neustále dunenie organu postupom minút stráca na údernosti a dostaví sa otravnosť. Nič nezlepší ani neskoršia dominancia sláčikov a trúbok.
Podivuhodný prípad doktora Jekylla a pána Hydea je pozostatkom dnes mŕtveho Hollywoodu. Súčasný divák svoju chuť po kvalitnom diele pri tomto kúsku nedokáže ukojiť. Avšak ak chce niekto okúsiť časť histórie, ktorá sa už bezpečne nevráti, nebude škodný.
