Ponorka

Predstavte si hektolitre hlbočiny, v ktorej ste odkázaní jedine sami na seba. Nikto zvonku vám nepríde na pomoc, jedine váš inštinkt sa stáva vaším spoločníkom. Nemáte sa kam posadiť, pretože ste nalepení na poločerstvých údeninách, ktoré visia kade tade. Nemáte si kedy oddýchnuť, lebo ste bezradne nervózni, kedy konečne príde na rad akcia a jediným miestom, na ktorom sa môžete ako tak zresetovať je vaše nepohodlné lôžko…Keď Nemci vypustili na plátna kín svoju filmovú ponorku, písal sa rok 1981.

Pre Wolfganga Petersena a Jürgena Prochnowa sa stala Ponorka odrazovým mostíkom ku sláve, ktorej si najmä prvý menovaný užíva dodnes plnými dúškami. Ponorka je však prelomová z viacerých pohľadov. Je to prvý veľkofilm o drsnom živote na vojnovej ponorke. Zároveň je to jeden z prvých filmov, ktorým Nemci reflektovali 2. svetovú vojnu.

Dej filmu sa orientuje na obyčajnú misiu ponorky, ktorú musí posádka zvládnuť, aby sa mohla vrátiť domov. Cesta domov je však vrchnosťou zahataná a tak musí 66 metrový vodný kolos prekĺznuť Gibraltarskou úžinou. Ide o územie, ktoré majú pod kontrolou Spojenci, a tak sa pred hrdinami filmu otvára priam nesplniteľná úloha. Treba povedať, že opantať divákov akciou nebolo primárnym cieľom tvorcov. Tí sa viac zamerali na vykreslenie každodenného života v ponorke. Akciu dávkujú v menšej miere, no každá akčná scéna z tohto filmu sa tak stáva pamätnou..

V čase, kedy sa väčšina filmov zasadených do čias 2. svetovej vojny nakrúcala z pohľadu víťazných mocností (najmä z pohľadu USA), bol film natočený z pohľadu Nemcov pomerne odvážnym krokom. 36 rokov po vojne sa však tento ťah priam žiadal. Tvorcovia sa pochopiteľne obávali, ako bude film prijatý zahraničnou verejnosťou. Predsa len, citlivý obraz Nemcov ako národa, ktorému bolo vo vojne ublížené takisto ako iným národom, mohol byť v tom čase trochu provokatívny. Nič negatívne sa napokon nestalo, pretože sa ukázalo, že ak sa filmom poukazuje na ľudskosť a nie na stranu, ktorú postavy zastávajú, tak musí takýto film dojať každého diváka bez ohľadu na to, odkiaľ pochádza. Ponorka sa akosi automaticky, ako každý iný vojnový film, venuje nezmyselnosti vojny. Je to však zároveň pocta ľudskosti, bezhraničnej oddanosti životu a hold ťažkým obetiam, ktoré so sebou každá vojna na každom fronte prináša.

Najsilnejšou devízou Ponorky je okrem nebezpečných torpéd jej neutíchajúca stiesnená atmosféra a klaustrofobický spirit, ktorý sa z plátna valí rýchlosťou divokých vĺn nepokojného Atlantiku. Tvorcovia na čele s Wolfgangom Petersenom chceli natočiť realistický film o živote v ponorke. Ak ho chceli mať naozaj bravúrny, musel sa odohrávať predovšetkým v ponorke. Aj kvôli tomu na hercov čakal v mníchovských štúdiách model 1:1, ktorý Nemci precízne okopírovali podľa zachovaného modelu ponorky U96 s bydliskom v Chicagu. Nakrúcať v stiesnených podmienkach nebolo hračkou, no kameraman Jost Vacano si vymyslel štýl filmovania, ktorý mu vyniesol oscarovú nomináciu. Jeho práca je pastvou pre oči každého filmového fajnšmekra.

Mníchovský model bol schopný sa vychýliť v maximálne 45-stupňovom uhle, čo dopomohlo k tomu, že sa herci pri akčných scénach naozaj cítili ako v ponorke. Navyše pod prúdom ľadovej vody hrali ako o život. Realistickosti dodáva punc kvality aj to, že herci mali počas nakrúcania zakázané chodiť na priame slnko, čím tvorcovia jednak ušetrili na maskovaní a jednak dosiahli bledé tváre postáv prirodzenou cestou. To však nebolo všetko. Keďže sa film nakrúcal kontinuálne, herci si nechali postupne narásť aj brady…

Ponorka sa stala v roku 1981 najdrahším (film stál 14 miliónov dolárov) a medzinárodne najúspešnejším nemeckým filmom vôbec. Odniesla si 6 nominácii na Oscara (réžia, scenár, kamera, zvuk, strih a zvukové efekty), čo bolo v tej dobe pre európsky film takmer nemysliteľné. Scenár napísal vtedy 40-ročný režisér Wolfgang Petersen. Opieral sa najmä o úspešné zápisky Lothara-Gunthera Buchheima z roku 1973. Autora novely, ktorá predchádzala scenáru, si vo filme zahral Herbert Grönemeyer (neskôr známy ako rockový hudobník).

O filme sa pôvodne uvažovalo ako o americko-nemeckom projekte pod režisérskou taktovkou Dona Siegela. Plány padli a padli aj tipy na obsadenie hlavnej postavy kapitána Willenbrocka, ktorého mal stvárniť Paul Newman, prípadne Robert Redford. Film sa tak stal kľúčovým pre dovtedy medzinárodne neznámeho Jürgena Prochnowa. Modrooký brunet si v Ponorke zahral rozvážneho, no len 30-ročného kapitána. Jeho postava funguje ako protiklad zvyšku posádky, ktorú tvoria poväčšine bojovým entuziazmom vyšperkovaní mladíci. Ponorka sa preto cielene zameriava na proces, kedy sa vo vojne z chlapcov stávajú chlapi. A to nie je proces zdĺhavý, ale krutý. Prochnow sa po úspechu Ponorky síce do Hollywoodu dostal, no poväčšine sa mu vo veľkých filmoch ušli len malé roly (Anglický pacient, Air Force One, Duna). Napriek tomu sa stal jedným z najzaujímavejších a najobsadzovanejších „nemecky hovoriacich“ hercov Hollywoodu. Naopak Wolfgang Petersen sa stal jedným z najvplyvnejších režisérov Hollywoodu, i keď svoje najlepšie kúsky (vrátane Ponorky) má zrejme za sebou.

Zaujímavosťou je, že sa Ponorka pýši hneď niekoľkými verziami. Popri šesťhodinovej televíznej verzii a 150 minútovej kino verzii, existuje aj režisérsky strih, ktorý sa blíži ku štyrom hodinám (216 minút). Tzv. director’s cut je obohatený najmä o statické scény, ktoré divákovi približujú psychiku postáv a svojou pochmúrnou a úzkostlivou náladou scén dotvárajú hraničnú beznádejnosť situácie. Na druhej strane, pomerne divoká minutáž a množstvo naoko zbytočných, no výpovedne hodnotných scén, určite od sledovania odradí najmä milovníkov nespútanej akcie.

Jedným z najdôležitejších dramatických faktorov Ponorky sa paradoxne stali všadeprítomné ticho a neustála tma, ktoré strašia posádku v každej chvíli. Je to jeden z tých filmov, kde hrá zvuk kľúčovú úlohu. Či už je to zvuk nepriateľskej lodnej skrutky, ktorý pomáha ponorke uniknúť pred nebezpečenstvom, alebo praskajúca konštrukcia ponorky pod rastúcim vonkajším tlakom, ide o pozoruhodnú záležitosť: i ten najslabší šramot prerastá do obrích rozmerov. Zvuk filmu bol z technických príčin dorábaný až po nakrúcaní, keďže v priestoroch ponorky nebolo možné nahrať ho naživo.

Počas 2. svetovej vojny sa z nemeckých ponoriek vrátila domov len štvrtina nasadených osôb. Ponorka je jedným z najlepších protivojnových filmov vôbec a bezkonkurenčne najlepším filmom o prežívaní v podmorských tátošoch. Je to humánny príbeh o ľuďoch, ktorí doplatili na rozmary mocných. Podobne ako ďalšie milióny a milióny a milióny…

Originálny názov: Das Boot
Krajina: SRN
Rok: 1981
Minutáž: 149 minút
Réžia: Wolfgang Petersen
Scenár: Wolfgang Petersen podľa románu Lothara G. Buchheima
Kamera: Jost Vacano
Hudba: Klaus Doldinger
Hrajú: Jürgen Prochnow, Klaus Wennemann, Heinz Hoenig, Uwe Ochsenknecht, Otto Sander, Günter Lamprecht, Sky Dumont