Kanaďan Roger Avary napísal s dlhoročným kamarátom Quentinom Tarantinom oscarový scenár Pulp Fiction (1994). Tarantino zasa produkoval Avaryho režijný debut Zabiť Zoe (Killing Zoe, 1993). Po rokoch (to už boli s Tarantinom rozkmotrení) sa Avary podujal sfilmovať román Breta Eastona Ellisa Pravidlá vášne (The Rules of Attraction, u nás niekedy prekladaný ako Pravidlá príťažlivosti).
Ellis (autor slávneho Amerického psycha) považuje Pravidlá vášne (2002) za jednu z najlepších adaptácií svojich kníh do filmu. Režisér sa pohráva s formou, aby vystihol zhýralý životný štýl mladých v Camdene. Umne a inovatívne používa množstvo postmoderných štylistických prostriedkov. Dej rozpráva nelineárne, udalosti oddeľuje medzititulkami, pričom niektoré príhody nechá zrýchlene pretočiť, takže sa vracia znova na začiatok celej scénky (s uplatnením reverse footage). Spája dva súvislé deje v jednom zábere metódou split screen (scéna stretnutia Seana a Lauren). Niektoré zábery necháva zopakovať v hudobne ladenej montáži. Alebo vloží sekvenciu „Victorovej cesty po Európe“, zostrihanú v štýle home video (materiál nakrútil na obyčajnú minikameru s hercom Kipom Pardueom, keď cestovali po Európe). Hlavných predstaviteľov režisér obsadil proti typu slušňákov, ktorých predtým obyčajne hrávali (James Van Der Beek, Jessica Biel, známi z mydlových opier), do úloh postáv naskrze amorálnych.
Bret Easton Ellis neraz spája narcistické postavy a hedonistický životný štýl bujarých večierkov, kde nechýba veľké množstvo alkoholu či stoly plné prvotriedneho kokaínu. A tak sa v rytme „disko 80´s“ zabáva až do rána, lebo dobrá párty nikdy nekončí! I v Pravidlách vášne sa príbeh sústredí na skupinku mladých ľudí riešiacich svoje citové problémy. Autor využíva postup rôznych uhlov pohľadov (different perspectives) najdôležitejších postáv (členené menami Lauren, Sean, Paul…), takže niektoré udalosti sú prezentované dvojmo, vždy z inej perspektívy.
Celý priebeh je lemovaný sériou divokých žúrov v prostredí internátu na americkej univerzite. Postavy bezcieľne nadväzujú kontakty na jednu noc alebo si čas skracujú užívaním zakázaných látok predtým, než nastúpia do lukratívnej práce v otcovej firme, aby sa dostali na dôležitú pozíciu a mohli sa oddávať rovnakým potešeniam ako na koleji. Opäť sa tu citová prázdnota či túžba po spiritualite nahrádza materiálnom, pominuteľnosťou v jednotlivých etapách života.
Aj keď sa knižný dej odohráva v osemdesiatych rokoch a vo filme je počuť množstvo dobových skladieb (The Cure, Blondie, Erasure…), umiestnenie evokuje skôr obdobie nového milénia. Kompilovaný soundtrack dopĺňa pôvodná hudba dua tomandandy (Tom Hajdu a Andy Milburn), ktorí spolupracovali aj na Avaryho debute.
Roger Avary stále zostáva v tieni slávnejšieho Quentina Tarantina, avšak Pravidlá vášne jasne dokazujú jeho talent na efektívne využitie prvkov filmového jazyka a spracovanie látky, čo robí z tohto filmu jeden z najzaujímavejšie spracovaných a nedocenených filmov po roku 2000.
