Rím, otvorené mesto

Rím, otvorené mesto (1945) je prvým dielom voľnej filmovej trilógie uznávaného talianskeho režiséra Roberta Rosseliniho, ktorý žil v rokoch 1906-1977. Zvyšnými sú filmy Paisa (1946) a Nemecko v roku nula (1947). Hlavnou témou tejto trilógie je život jednoduchých chudobných ľudí počas druhej svetovej vojny v čase okupácie nepriateľskými vojskami a protifašistický odboj proti okupantom.

Nakrútené sú v duchu talianskeho neorealizmu, kedže Roberto Rossellini patrí medzi jeho hlavných predstaviteľov. Tento filmový smer vznikol v Taliansku v medzivojnovom povojnovom období v čase veľkej chudoby, zničených zbombardovaných miest a tým pádom aj filmových ateliérov. Režiséri kvôli financiám nakrúcali ručnou kamerou v exteriéroch a ako herci im väčšinou poslúžili obyčajní ľudia, neherci, a ich prirodzené prostredie. Námety filmov boli vždy inšpirované skutočnosťou, dôraz sa kládol na reálnosť a improvizáciu, filmy často nemali ani scenáre, a ak áno, tak len voľne načrtnuté. Spoluautorom scenáru k filmu Rím, otvorené mesto je ďalší známy taliansky filmový režisér Federico Fellini, tvorca filmov ako Cesta či Sladký život. Za scenár získal Oscara a film bol v roku 1945 najnavštevovanejším filmom v Taliansku. Roberto Rossellini nakrúcal film už dva mesiace po oslobodení Ríma v jeho spustošených uliciach, a vyznačuje sa preto šokujúcou dokumentárnosťou vtedajšej doby.

Hlavnými postavami sú katolícky kňaz don Pietro (Albo Fabrizi), mladý komunista Giorgio Manfredi (Marcello Pagliero) a tlačiar Francesco (Francesco Grandjaquet), ktorí sú zapojení do národooslobodzovacieho hnutia (Výbor pre národné oslobodenie), a po ktorých preto pátra nemecké gestapo a zhromažďuje o nich dôkazy.

Francesco býva na malom predmestí Ríma spolu s Pinou (Anna Magnani), tehotnou snúbenicou, a jej rodinou, zahrňujúc aj malého syna Marcella a sestru Laurettu, namyslenú kabaretnú speváčku.

Lauretta pracuje v kabarete s Marinou (Maria Michi), milenkou Giorgia. Giorgio sa cez Francesca skontaktuje s donom Pietrom a poprosí ho o pomoc pre seba a jedného člena partizánskej skupiny. Má im vybaviť falošné doklady a schovať ich v kláštore u opáta. Kým sa to ale uskutoční, prezradí ich zo zištných dôvodov gestapu Marina, a všetkých ich uväznia.

Marina je žena s nie veľkou morálkou, ktorá je ochotná kvôli peniazom či drogám spraviť skoro čokoľvek. Vyrastala totiž v biede a tá ju veľmi desí. Je zvyknutá mať určitý štandard a získava ho hlavne od svojich rôznych zabezpečených milencov. S Giorgiom sa stretáva krátko, iba štyri mesiace, a ten sa s ňou práve plánuje rozísť. Marine, aj ked si to vedome nechce veľmi priznať, to ublíži a aj preto podľahne vidine rôznych výhod, ktoré prezradením jedinej informácie o úkryte hľadaných mužov od nemeckého gestapa získa. Svedomie, ktoré sa v nej prebudí, dokáže zahlušiť aj vďaka tomu, že ani v najmenšom netuší, čo všetko čaká uväznených mužov od nemeckých dôstojníkov. Krutému mučeniu Giorgio podľahne a zomiera, čím sa potvrdí jeho vysoká morálka a ľudskosť – za mlčanie podľa svojich slov položí aj život. Dona Pietra z rovnakého dôvodu tiež čaká smrť, a to zastrelením. Nemeckí vojaci to ale odmietnu spraviť, a tak zomrie rukou hlavného dôstojníka majora Bergmanna (Harry Feist), veľmi krutého, cynického a neľudského človeka, ktorý sa považuje za člena nadradenej ľudskej (nemeckej) rasy. Aj keď si väčšina ľudí myslí, že túto mienku mali o sebe všetci Nemci, o opaku nás presvedčí dôstojník Hartmann, ktorý (hoci v opitom stave) označí vlastných ľudí za obyčajných vrahov, ktorí iba plodia nenávisť.

Obraz veľmi zlej sociálnej situácie bežných ľudí v čase okupácie a po vojne vykreslili scenáristi filmu najmä v postave Francescovej tehotnej snúbenici Pine. Pina je nezamestnaná chudobná vdova, ktorá musela kvôli nedostatku peňazí na živobytie pre seba a svojho malého syna Marcella predať všetok svoj majetok. Jej chudoba je taká zlá, že spolu s ostatnými susedmi a obyvateľmi prepadávajú pekárne v snahe získať aspoň trochu jedla. Bežným denným prídelom chleba počas vojny pre 1 človeka bolo iba neuveriteľných 100 gramov. Pina pred vojnou pracovala v továrni, kvôli nemeckým okupantom ale o miesto prišla. Keď Francesca chytia a odvážajú vojaci, Pina za ním vo veľkej hystérii uteká. To sa jej stane osudným – vojaci ju zastrelia a ona v náručí syna zomiera.

Zobrazenie tohto krutého obrazu je hlavnou zásadou neorealistického hnutia tak, ako ho formuloval Ceasare Zavattini, scenárista väčšiny neorealistických filmov, vrátane vysoko ceneného filmu Zlodeji bicyklov (1948) režiséra Vittoria De Sicu. Jeho teoretické základy formuloval takto: „Zreteľné odmietnutie stereotypu klasickej hollywoodskej dramaturgie, ktorá stavia mŕtve schémy nad rozmanitosť živej sociálnej skutočnosti a v potrebe abstraktných súvislostí zakrýva pohľad na skutočné veci tak, ako sú.“ Výsledkom dodržiavania tejto zásady je „vierohodnosť a presvedčivosť detailov a jednotlivých výjavov a pravdivosť autorskej výpovede.“ Autori filmov pre svojich hrdinov nenachádzajú pozitívne východisko.

Rím, otvorené mesto, je vysoko humanistickým filmom s protivojnovým posolstvom, nabádajúci k ľudskej tolerancii, nenásiliu a demokracii. Zobrazuje vysokú morálnu silu obyčajného človeka, ktorý sa vie postaviť aj proti zdanlivo neprekonateľným problémom v snahe pomôcť nielen sebe, ale aj ostatným (cudzím) ľudom, a to bez zištného dôvodu. Film si získal právom uznanie nielen kritikov, ale aj divákov po celom svete. Z mála profesionálnych hercov, ktorí vo filme hrali (Anna Magnani a Aldo Fabrizi) spravil herecké hviezdy. Najmä presvedčivý herecký výkon Anny Magnani je neskutočne realistický.

Film sa mi veľmi páčil a jeho tvorcov považujem za obdivuhodných a talentovaných ľudí. Kiež by podobné filmy, schopné osloviť divákov po celom svete aj po 50 rokoch, vznikali aj dnes.

Originálny názov: Roma, città aperta
Krajina: ITA
Rok: 1945
Minutáž: 100 minút
Réžia: Roberto Rossellini
Scenár: Alberto Consigo, Sergio Amidei, Federico Fellini, Roberto Rossellini
Kamera: Ubaldo Arata
Hudba Renzo Rossellini
Hrajú: Aldo Fabrizi, Anna Magnani, Marcello Pagliero, Nando Bruno…