Sedem Samurajov

Vzájomné ovplyvňovanie kultúr a celých civilizácií bolo vždy v histórii ľudstva tým najlepším spôsobom ako pozdvihnúť spoločnosť na vyššiu úroveň. Takýmto spôsobom sa do našej civilizácie dostali veci, bez ktorých si pravdepodobne nevieme predstaviť náš dnešný život (napríklad také arabské číslice a nula). Vzájomné ovplyvňovanie je možno v dnešnej dobe ešte výraznejšou záležitosťou, aj keď sa stále nájde množstvo ľudí, ktorí takéto premiešavanie odsudzujú s argumentom zachovania pôvodnej „čistej“ spoločnosti. Veľmi pekným príkladom ovplyvňovania dvoch kultúr, japonskej a americkej, vo filmovom svete, je vari najznámejší film slávneho japonského režiséra Akira Kurosawu Sedem Samurajov.

Kurosawu pri písaní scenára k filmu značne ovplyvnili dve skutočnosti. Po prvé jeho pôvod, keďže z otcovej strany mal predkov samurajov a už odmalička bol naplno zaujatý touto témou. Keď písal scenár, najprv chcel urobiť film o jednom obyčajnom dni samuraja, ktorý by obsahoval aj isté morálne posolstvo. Potom zistil, že nemá dostatok kvalitných informácii o živote osamelého bojovníka, a tak sa rozhodol urobiť film o obrane dedinčanov samurajmi. Po druhé ho ovplyvnila druhá jeho vášeň – sledovanie westernov. Už od útleho veku bol fascinovaný svetom divokého západu, Mexičanov a drsných pištoľníkov. A tak sa pri písaní Siedmich Samurajov snažil skĺbiť tieto dve veci, čo sa mu podľa úspechu podarilo a niektorí kritici jeho film začali následne nazývať pojmom Eastern.

Obyvatelia malej japonskej dedinky sú každoročne tyranizovaný bandou lúpežníkov, ktorá im pod hrozbou smrti zoberie väčšinu ich úrody a tak dedinčania hynú od hladu, navyše banditi zneužívajú ich mladé ženy. Na radu starého a skúseného roľníka sa rozhodnú o pomoc požiadať samurajov, ale nie tých, ktorý majú pána (šogúna), ale potulných samurajov, takzvaných roninov, ktorým môžu zaplatiť jedine svojim jediným majetkom, čiže jedlom. Delegácia roľníkov sa vyberie do najbližšieho mesta a vyhľadá uznávaného samuraja Kanbeia, ktorý nakoniec súhlasí s tým, že im pomôže.

Toto je základ príbehu, načo nasleduje značne dlhá časť, keď vodca samurajov Kanbei získava ďalších členov do svojej partie pomstiteľov. Dĺžka tejto časti sa dá ospravedlniť vďaka skvelému psychologickému rozboru jednotlivých bojovníkov, ktorý sa vo filme ukazuje práve v úvode. Napríklad hneď vodca Kanbei, ten sa na pomoc dedinčanom nedal pre vidinu jedla, ale pre splnenie bušida, čiže kódexu samuraja, kde sa píše, že bojovník má pomáhať slabým a zraniteľným, ktorí ho požiadajú o pomoc. Ďalší šiesti bojovníci sú peknou zbierkou postavičiek. Nadšený chlapec Kacuičiró, ktorý sa chce stať veľkým samurajom, priam nadpozemsky pôsobiaci dokonalý šermiar Kjúzó, večne vysmiaty „drevorubač“ Heihači…

Tou najvýraznejšou postavou je Kikučijo majstrovsky zvládnutý hercom Toširóm Mifune, ktorého táto rola preslávila po celom svete a stal sa na dlho najznámejším hercom Ázie. Mifune bol dvorný herec Kurosawu (hral vo väčšine jeho filmoch, napríklad v Yojimbe, Rašómone, Krvavom tróne, Sanjure…) a rolu Kikučija stvárnil veľmi zaujímavým spôsobom, keď sa jeho postava nedá prehliadnuť ani v jedinej scéne, kde účinkuje, lebo automaticky na seba strháva pozornosť jeho neustále pobehovanie a grimasy, ktoré dokonale vystihujú postavu Kikučija, ktorý je síce pojašený a pre iných často nepochopiteľný, ale v rozhodujúcich chvíľach je mužom na svojom mieste. Práve jeho vystúpenia na scéne zastupujú komickosť v často tragickom príbehu.

Čo asi najviac preslávilo Sedem Samurajov je formálna stránka filmu. Kurosawa chcel nakrútiť čo najvernejší obraz stredovekého Japonska so všetkými jeho súčasťami. Takisto nechcel, aby film vyzeral ako lacný historický veľkofilm a tak pre film vzniklo množstvo originálnych stavieb a kostýmov, čo stálo nemálo peňazí a v dobe svojho vzniku sa jednalo o najdrahší japonský film. Napriek dĺžke, film takmer vôbec nenudí, za čo môže najmä skvelý strih, ktorý robil väčšinou sám režisér. Najväčšou novinkou pri natáčaní bolo použitie troch kamier, keď takmer každá scéna bola snímaná naraz z troch rôznych miest, čo výrazne zlepšilo dynamiku obrazu. Takisto použitie teleobjektívu na snímanie detailov bolo v tej dobe značne inovatívnou vecou, tobôž v japonskom filme. Ku formálnej stránke filmu sa môže priradiť ešte aj skvelé použitie hudby, keď každá skupina postáv (dedinčania, banditi, samuraji) má svoju vlastnú melódiu, ktorá ju charakterizuje, čo taktiež nebolo v tej dobe niečím bežným. K hudbe sa pridružili ešte zaujímavé zvukové efekty, napríklad šum lesa.

Ovplyvňovanie kultúr spomenuté v úvode sa dovŕšilo, keď Američan John Sturges natočil v roku 1960 remake pod názvom Sedem statočných, o ktorom si môžete prečítať tu. Oproti originálu sa jedná o film značne skresaný, najmä o myšlienkovú rovinu príbehu a všetko je postavené na efektnosti a gestách. Takisto film prešiel o poetické zábery na prírodu. A veľkou zmenou je aj, že v remaku je vodca banditov Calvera možno ešte lepšie stvárnenou postavou ako sú pištoľníci. V origináli je postava vodcu lúpežníkov len hmlistou vidinou bez zvláštneho psychologického profilu, keďže Kurosawa nechcel vyzdvihovať hlavného predstaviteľa zla. Celkovo je originál v takmer každom ohľade lepší. Zaujímavo je to vyjadrené aj na stránke IMDb, kde v rebríčku 250 najlepších filmov všetkých čias je originál na siedmom mieste a remake v rebríčku ani nie je. To už o niečom svedčí.

Originálny názov: Shichinin no samurai
Rok: 1954
Réžia: Akira Kurosawa
Scenár: Akira Kurosawa, Shinobu Hashimoto, Hideo Oguni
Kamera: Asakazu Nakai
Hudba: Fumio Hayasaka
Hrajú: Toshirô Mifune, Takashi Shimura, Minoru Chiaki, Kamatari Fujiwara, Atsushi Watanabe, Isao Yamagata, Noriko Sengoku, Tatsuya Nakadai