Sladký život

Koncom štyridsiatych rokov a počas päťdesiatych rokov minulého storočia v Taliansku kraľoval umelecký štýl neorealizmus. Tento štýl sa výrazne prejavil aj vo filme a filmy tohto obdobia (napríklad dielo Vittora de Sicu – Zlodeji bicyklov) preslávili talianskú kinematografiu po celom svete a priniesli jej viacero ocenení. Takéto filmy sú už teraz žiaľ doménou iba fanúšikov umeleckých filmov. A každý správny fanúšik ART filmov musí poznať meno Federico Fellini.

Aj napriek predchádzajúcemu odseku sa nedá povedať, žeby bol Fellini tvorcom čistého neorealizmu vo filme. Tvorcovia neorealistických diel sa snažili zobrazovať svet chudobného povojnového Talianska na základe príbehov jednoduchých ľudí. Felliniho ale oveľa viac fascinoval svet bohémov a svet varieté, cirkusu (vo viacerých jeho filmoch je aspoň jedna scéna ako keby z cirkusu, alebo z kabaretu). Napriek tomu sa jeho prvé diela zaradzujú k neorealizmu. Fellini sa rýchlo ako tvorca stal jedným z najúspešnejších talianskych filmárov, keď za dva svoje filmy (Cesta a Cabiriine noci) dostal Oscara za najlepší zahraničný film. Koncom päťdesiatych rokov sa Taliansko konečne hospodársky vzchopilo, začalo v ňom prekvitať blahobyt a bohémstvo, a tak v roku 1960 mohol Fellini natočiť svoj najslávnejší film, práve z prostredia vyššej spoločnosti – La Dolce Vita.

Hlavná postava filmu Marcello Rubini prišiel do hlavného mesta Ríma s motiváciou stať sa spisovateľom, ale nakoniec pracuje ako bulvárny novinár. Pohybuje sa vo vyššej spoločnosti, ktorá ho ale berie iba ako spestrenie svojho nudného života a Marcello je celým ich svetom očarený, ale zároveň neustále hľadá niečo, možno že zmysel života. Má mladú priateľku Emu, ktorú ale neustále necháva samú, pretože je permanentne priťahovaný k svetu boháčov. Nič ho viac neuspokujuje ako účasť na ich zábavkách, ako napríklad na jednej seanse na hrade. Aj keď sám si uvedomuje prázdnotu takéhoto života, nedokáže sa od neho odpútať…

Dej trojhodinového filmu je rozprávaný formou mozaiky, aj keď sa dej formálne (pomocou strihu) dá rozdeliť na sedem častí, možno aj dní. V niektorých rozboroch filmu sa pridáva ešte aj informácia o tom, že každá z jednotlivých časti symbolizuje jeden zo siedmich smrteľných hriechov, čo síce nie je až tak výrazne ako vo Fincherovom thrilleri Se7em, ale isté náznaky sa dajú nájsť. V podstate, vo filme sa dá nájsť neskutočne veľa motívov, pretože celý film je plný symbolov a alegórie, ktoré len v celkovom vyznení dávajú jednotný zmysel, čiastkovo sa môžu javiť inak. Navyše každý divák môže mať vlastné vnímanie filmu, od trojhodinovej nudy po neskutočne krásny film, plný skrytých významov. Toto záleží najmä na divákovi, takže keď je váš obľúbený filmový hrdina napríklad Steven Seagal tak sa filmu radšej oblúkom vyhnite.

Už sa stalo pravidlom, že keď niečo skostnatená rímska katolícka cirkev zakáže, dielu to výrazne pomôže k väčšej popularite (čo to o tom vie aj Dan Brown so svojou knihou Da Vinciho kód). Trošku inak to bolo ale práve s filmom La Dolce Vita. Vo filme sa vyskytlo viacero vecí, ktoré kresťanských predstaviteľov rozhnevali. Už v prvej scéne nad hlavným talianskym mestom letí helikoptéra so sochou Krista a ani tých sedem smrteľných hriechov predstaviteľov Vatikánu veľmi nepotešilo. Ale najviac ich naštvala scéna, keď Marcello ako novinár prichádza na miesto, kde sa údajne zjavila Panna Mária. V tejto, podľa mňa najlepšej, scéne filmu sa ukáže, že deti, ktoré mali zjavenie uvidieť si všetko vymysleli a tak celá maškaráda s modliacimi veriacimi je len úbohou fraškou podporovanou kňazmi. Pri uvedení filmu sa Fellini dočkal obrovskej kritiky od religiózneho Talianska, útočili na jeho osobu diváci aj kňazi. Po takomto prijatí by bol film odsúdený na neúspech, ale po získaní Zlatej Palmy v Cannes sa film dočkal zaslúženého medzinárodného uznania, a aj domáci diváci ho nakoniec zobrali na milosť.

Sladký život sa stal tak známym filmom, že množstvo z jeho súčasti sa zapísalo nielen do histórie kinematografie. Už samotný názov – La Dolce Vita – sa stal synonymom pre záhaľčivý život vyššej spoločnosti a prenikol aj do iných jazykov ako je taliančina. Takisto meno Marcellovho spolupracovníka, fotografa Paparazza sa dostalo do slovníkov ako označenie pre fotografa schopného urobiť čokoľvek pre bulvárnu fotku. A najznámejšou scénou filmu, možno aj celej histórie filmu, sa stal kúpeľ severskej krásky Anity Ekberg vo fontáne di Trevi, čo sa stalo na mnoho rokov symbolom erotiky vo filme. Jednoduchá, ale napriek tomu geniálne scénka, ktorá naozaj patrí k tomu najkrajšiemu a najlepšiemu čo svetová kinematografie vo svojej histórii stvorila. Filmom sa ešte viac preslávil režisér Federico Fellini (a konečne už aj poriadne zarobil, čo mu prinieslo slobodu tvorby) a svetu ukázal veľkého herca, predstaviteľa úlohy Marcella, ktorý sa volá podobne ako hlavná postava – Marcello Mastroianni. Ten sa stal nielen hviezdou filmu, ale aj alteregom Felliniho, keď hral vo viacerých jeho ďalších filmoch, ako napríklad v autobiografickom 8 a 1/2.

Sladký život je jednoducho skvelým filmom, ale nie pre každého. Vyžaduje si vnímavého diváka, ktorý sa nebojí ART filmov a rád hľadá vo filmoch skrytý zmysel. Ak ste tieto požiadavky splnili, skúste si zohnať La Dolce Vita, alebo počkajte kým to pôjde v TV, či vo filmovom klube vo vašom kine. Oplatí sa to vidieť.

Originálny názov: La Dolce Vita
Rok: 1960
Réžia: Federico Fellini
Scenár: Federico Fellini, Ennio Flaiano, Brunello Rondi
Hudba: Nino Rota
Hrajú: Marcello Mastroianni, Anita Ekberg, Anouk Aimée, Magali Noël, Alain Cuny, Riccardo Garrone, Lex Barker, Jacques Sernas, Adriano Celentano, Italo Zingarelli, Alfredo Rizzo, Umberto Orsini, Leopoldo Savona, Gianfranco Mingozzi