Sloní muž

V našej rubrike, v ktorej sa ohliadame za skvostami svetovej kinematografie, by s určitosťou nemali abstinovať diela majstra mystérie a napätia Davida Lyncha. Tento chlapík natočil nejeden film, ktorý zmenil myslenie a pohľad divákov na svet filmu. Ako prvý z Lynchových skvostov si predstavíme film, ktorý ho preslávil snáď najviac. Sloní muž.

Hovorí sa, že sedem slonov v izbe, uložených na poličke, prináša dotyčnému, alebo aj celej rodine, šťastie. Keď zdvihnem zrak vo svojej izbe, mám ich rovno v zornom uhle. Človeku sa hneď trochu viac uľaví. Keď však slona hráte vo svojom živote vy sám, je to už trošku iná káva. A určite môžeme bez okolkov hovoriť o nevšednej bizarnosti.

David lynch, rodák z americkej Montany, mal za sebou práve úspešný vstup na veľké plátno s filmom Mazacia hlava (1977), a každý čakal s akou látkou bude pracovať najbližšie. Dva roky po svojom debute vyšli na povrch informácie, že nasledovníkom Mazacej hlavy bude film o človeku, ktorý mal slonie črty, ba dokonca aj sloniu podobu, a vraj ide o reálneho človeka.

A tak aj bolo. V roku 1862 sa v anglickom Leicesteri narodil človek menom John Merrick (v skutočnosti sa celým menom volal Joseph Carey Merrick) a už od narodenia sa musel potácať s krutou diagnózou. Multiplexná neurofibromatóza. John mal abnormálne zväčšenú hlavu, slonej podoby, telo posiate nádorovými bunkami, zdeformovaný, vypuklý chrbát, nefunkčnú pravú ruku a do veľkej miery zničené nohy.

Celý príbeh Johna Merricka sa k nám dostal vďaka zápiskom jeho lekára dr. Fredericka Trevesa, ktorého vo filme brilantne predostrel ešte zďaleka nevyzretý Anthony Hopkins. Z týchto zápiskov alebo pamätí, ktorých dátum vydania svetu sa datuje na rok 1923 pod názvom The Elephant man and other Reminiscenes, v preklade Spomienky slonieho muža, sa dozvedáme o celom príbehu tohto znetvoreného človeka. V týchto pamätiach sa dokonca uvádza, že v rannom štádiu tehotenstva, Johnova matka utrpela šok z útoku slonov, ktoré ju napadli na africkom kontinente. Spomienky sa končia rokom 1890. 11. apríla tohto roku Sloní muž v Londýne umrel v pomerne mladom veku, 5. augusta by sa bol dožil len 28-ich rokov.

Tím, ktorý sa pustil do práce na tomto veľkolepom diele sa skladal z dua scenáristov Christopher De Vore – Eric Bergren, ktorí svoj úspech pri tomto snímku nikdy neprekonali. Pomocnú ruku im podal sám Lynch, od ktorého sme veľmi dobre zvyknutí, že si filmy dokáže aj sám písať (a preto sú také geniálne). Jeho ruka je vo filme presne vidieť. Pridal pochmúrnosť, tradičnú temnotu, veľa dymu, nepríjemné, démonické priestory, ale s rešpektom priznáva obdiv k jeho hlavnej postave.

V celom filme je cítiť ľudský aspekt, citlivosť režiséra a poukázanie na ľudské vlastnosti jeho postave, ktorú vôbec nepredstavuje, ako netvora z pekiel, ale ako človeka, ktorého z celého srdca obdivuje. Predpoklady na úspech mal tento film už od začiatku, vypustenie do kín to len a len potvrdilo. Pre Lyncha až nezvyčajne ne-undergroundový snímok znamenal obrovské uznanie na každom fóre. To, že okrem toho, že vie poriadne vydesiť a uviesť diváka do pomykova, je hlavne vynikajúci filmár, dokázal okrem filmu o sloňom mužovi aj mierumilovnou oddychovou pomádou spred siedmych rokov, drámou o dobráckom starčekovi Alvinovi Straightovi, ktorého úlohy sa zhostil svetoznámy, širokou verejnosťou uznávaný, Richard Farnsworth. Táto rola bola aj jeho rozlúčkou so svetom živých, po filme umrel.

Film Sloní muž po opustení strižne znamenal obrovský boom. Dalo sa predpokladať, že chladné neostanú ani poroty zložené z významných akademikov. Všetko tomu aj nasvedčovalo. Publikom zobralo film s nadšením a ceny sa hrnuli ako na bežiacom páse. Aj tak to všetko nakoniec dopadlo trošku inak ako sa očakávalo. Film dostal na tú dobu neuveriteľných osem nominácií na Oscara. Všetci boli vo vytržení a netrpezlivo čakali na výsledky. Tie však nechali oči pre plač. Nepochopiteľný skrat u poroty znamenal nakoniec počet víťazných sošiek so žalostným číslom 0.

Nominácie pre najlepší film, réžiu, herca v hlavnej úlohe (skvelý Hurt!), výpravu, kostýmy, strih, hudbu a adaptovaný scenár zostali zapadnuté prachom. Aká smola. Nejaké víťazné trofeje sa predsa len našli. Aplauz ohromil sály pri predávaní cien:

London Critics Circle Film Awards (1982) – pre kameramana Freddieho Francisa, ktorý s týmto filmom prežíval návrat za kameru po úctyhodných 16-tich rokoch. Tento držiteľ Oscara za kameru s filmami Synovia a milenci (1960) a Nevinní (1961) totiž v roku 1964 presedlal na režisérsku stoličku. Zlomiť ho pre svoje staré remeslo sa nakoniec podarilo až Lynchovi, ktorý mu ponúkol látku, ktorá priam volala po Oscarovi, a to nie náhodne, pretože Francis je jedným z najuznávanejších kameramanov čierno-bielych snímkov. Freddie aj napriek vysokému veku stále žije, dva dni pred Vianocami bude sláviť už 89. narodeniny. Pre zaujímavosť spomeňme, že spolupráca s Lynchom pokračovala ešte ďalšími snímkami, rozpruplne prijatou Dunou (1984) a s aktívnou činnosťou sa rozlúčil práve v príbehu o vyššie spomínanom Alvinovi Straightovi. Po tomto filme sa až do dnešného dňa odmlčal.

French Syndicate of Cinema Critics (1982) – cena za najlepší cudzojazyčný film pre Lyncha.

César (1982) – opäť za najlepší cudzojazyčný snímok, pre režiséra.

British Society of Cinematographers (1980) – Freddie Francis (kamera)

Bafta (1981) – pre najlepšieho herca (John Hurt), najlepší film (Jonathan Sanger), najlepší produkčný dizajn (Stuart Craig)

Avoriaz Fantastic Film Festival (1981) – David Lynch

Pre tých, ktorým film nie je známy, pár slov k príbehu. Nachádzame sa v stuchnutom, nepríjemnom a tmavom Londýne. V geniálnom kamerovom prevedení Freddieho Francisa nadobúdame pocit skľúčenosti a dokonalej autentickosti. Režisér nás ponára do príbehu pomocou ladnej chôdze uznávaného lekára Fredericka Trevesa (Hopkins), ktorý čírou náhodou natrafí na atrakciu, ktorá ponúka k videniu neskutočného netvora, človeka so sloňou podobou.

Treves, bažiaci po uznaní od lekárskej komory aj napriek policajnému odbitiu pátra po tomto nezvyčajnom úkaze aj naďalej. Keď zistí, kde sa jeho hľadaný objekt nachádza, neváha a hneď sa tam vyberie. Po prvom ohromení, dochádza z jeho strany k dohode s Merrickovým otrokárom Bytesom (tajomný, ale výborný Freddie Jones), že za určitý obnos peňazí si jeho poklad požičia, predstaví ho lekárskej spoločnosti, vylieči ho a vráti nazad.

Udalosti naberú širší spád. Treves sa Merricka nechce ani za nič vzdať, a aj napriek nevyliečiteľnej chorobe si ho chce v ambulancii nechať na stálo. V tomto období napomôže Waleská kráľovná, ktorá vyjadruje súcit a podporu tímu okolo doktora Trevesa.

Merrick teda ostáva aj naďalej v opatere milých sestričiek, ktoré sa aj napriek prvotnému šoku pomaly, ale isto vzdávajú strachu a predsudkov, a my tak máme priestor na bližšie spoznávanie tohto zničeného mladíka. Genialita dobrého scenára a výbornej Lynchovej réžie napomáha k tomu, že Merricka neberieme ako niečo strašné, práve naopak, časom si naňho divák zvyká a podporuje ho.

Merrick dokazuje svoju inteligenciu tým, že sa dokáže rýchlo učiť, nadobúda dobré, mravné správanie a vie dokonca aj čítať. Obdivuhodné. John Merrick v excelentnom podaní Johna Hurta vtláča do očí divákov slzy dojatia, jeho akcent, gestikulácia, mimika, je tak bravúrne zvládnutá a prevedená, že pri každom pohybe máte chuť tlieskať. Vysoko dojímavá postava Hurtovi sadla, bez dlhšieho premýšľania, na kožu.

Nehovoriac o náročnosti prevedenia tejto postavy. Hurt bol totiž nútený dennodenne pracovať so sloňou maskou, ktorá bola navrhnutá podľa skutočného Merricka (zachovali sa totiž sadrové odliatky jeho hlavy, nohy a ruky, ostatné, uložené orgány boli však počas vojny definitívne zničené) a musela robiť naozajstné ťažkosti, nielen pri rozprávaní.

Ostatné, britské, herecké esá sa vonkoncom nestratili. Obdivuhodný výkon Anthonyho Hopkinsa nezostal zabudnutý, práve naopak, bol vstupnou bránou do prvej hereckej ligy. Dozrievajúce doktorské ucho zahral s patričnou razanciou a ostalo navždy, zlatým písmom zapísané do dejín kinematografie.

Zaprieť nemožno ani dokonalý, ženský opus v podaní nezabudnuteľnej Američanky Anne Bancroftovej, ktorá sa v Lynchovom snímku zhostila úlohy uznávanej divadelnej herečky Magde Kendalovej. Práve ona dodala zbúranému Merrickovi šancu na opätovnú výstavbu svojej zdevastovanej osoby, do života mu vniesla chuť žiť a vnáša tak pocit, že sa nenachádzame vo filme, ale v reálnom čase, v Londýnskej štvrti, v Merrickovom útulnom príbytku.

Klobúk dole pred výkonom tejto výbornej herečky, ktorá nás opustila minulý rok vo veku nedožitých 74 rokov. Jej najviac srdce trhajúce a burcujúce scény môžeme bez pocitu viny označiť za všetky, kde sa objavila. Či už nezabudnuteľná návšteva v Merrickovom príbytku, vystupňovaná darovaním svojho portrétu, gradovaná do prekrásnej, spoločnej citácie Rómea a Júlie, ešte viac vystupňovanej do úprimného bozku, vrcholiaca vetou: „John, vy nie ste Sloní muž, vy ste Romeo!“ alebo scéna v ktorej predstavuje v divadle pred všetkými Johna, ako svojho priateľa, a ten sa v nekonečnom znení potlesku nemôže nabažiť toľkej krásy, toľkého uznania jeho osoby, konečne ako človeka.

Film Sloní muž, ktorý sa z filmových kotúčov narodil v roku 1980 začal nové desaťročie s novou nádejou. S nádejou, že aj ten, pre nás najnechutnejší človek na prvý pohľad môže v sebe ukrývať viac ako desiatky iných ľudí. John Merrick bol silný človek a David Lynch šikovný režisér už v začiatkoch, čo napokon potvrdzuje dodnes. Preto právom tomuto filmu patrí popredné miesto vo svete veľkého filmu, a čo si budeme nahovárať, hlavne v našich srdciach.

Na záver si ešte zaspomínajme na zrejme najznámejšiu a najcitlivejšiu scénu celého filmu, na scénu pri ktorej John Merrick v žiali urputne kričí na nás všetkých:

„Ja nie som zviera! Ja som človek! Ja som muž!“

Zamyslime sa nad sebou preto aj my sami. Nie je práve väčšina z nás tým zvieraťom?!?

Originálny názov: Elephant man
Krajina: USA
Rok: 1980
Minutáž: 124 minút
Réžia: David Lynch
Scenár: Christopher De Vore, Eric Bergren, David Lynch
Kamera: Freddie Francis
Hudba John Morris
Hrajú: John Hurt, Anthony Hopkins, Anne Bancroft, John Gielgud, Freddie Jones, Wendy Hiller…

---