Star Trek. Po vyslovení týchto slov sa nám pred očami vynorí nostalgická spomienka na rovnomenný kultový seriál z konca 60-tych rokov, alebo posmešný úškrn nad modlou milovníkov science-fiction. Tak, ako to v mnohých prípadoch býva, diváci sa delia na dve diametrálne odlišné skupiny. Milióny ho zbožňujú, milióny zatracujú. Ale i napriek tomu prežíva spolu s ľudskou civilizáciou a tvorí stabilnú súčasť sveta sci-fi a (trocha aj) fantasy. Získať uznanie od jeho odporcov a neprajníkov je veľmi ťažké, keďže svojou formou a spracovaním často vyvoláva vlny pohŕdania a ostrého výsmechu. No práve Star Trek IV s príznačným názvom Cesta domov, má tendenciu upútať aj tie „ne-startrekovské“ typy, ktoré by najradšej zakopali túto ságu hlboko pod zemským povrchom. A to najmä preto, že sa vydal tam, kam žiaden Star Trek doposiaľ neodvážil… do sfér pravej televíznej zábavy.
Uplynulo už 28 rokov od nakrútenia prvej celovečernej Star Trek snímky, ktorej sa však nedostalo dostatočného uznania. Kritika ju označila za príliš rozvláčnu, dejovo pozliepanú a celkovo priemernú. Lojalita tzv. „Trekkies“ (čiže Star Trek fanúšikov) sa našťastie preukázala, čoho výsledkom boli slušné tržby, ktoré otvorili dvere ďalším pokračovania. Star Trek II: Khanov hnev, sa stal nečakaným hitom roku 1982 a dokázal, že Star Trek sa môže prejaviť aj v oveľa akčnejšom a dynamickejšom svetle, ako sa na prvý pohľad zdá. Svet Star Treku však utrpel ťažké straty v podobe smrti jedného z najväčších ťahúňov série – pána Spocka. To vyvolalo veľké ohlasy v radoch skalných fanúšikov, pre ktorých bol tento ušatý Vulkánec ikonou. A tak sa predstaviteľ Spocka, herec Leonard Nimoy rozhodol, že sa usadí na režisérsku stoličku a pána Spocka zreinkarnuje v ďaľšom, v poradí už treťom pokračovaní s názvom Star Trek III: Hľadanie Spocka (nakrútenom v roku 1984). Film sa podobne, ako prvá snímka, nedočkal výraznejších ovácií, no opäť posunul Star Trek o nejaký ten level vyššie. Divákom sa Nimoyov spôsob práce zapáčil, a tak sa niet čo čudovať, že štúdio Paramount s týmto pánom predĺžilo zmluvu na ďalší film o posádke hviezdnej lode USS Enterprise.
Star Trek IV: Cesta domov sa dočkal svojej premiéry v roku 1986, čo bol očividný zámer producentov vzhľadom na to, že aj dej samotného filmu sa z väčšej časti odohráva práve v tomto období. San Francisco (roku pána 1986) sa stalo novým domovom starnúcej posádky kapitána Jamesa Tiberia Kirka, pre ktorého je toto obdobie jeho úspešnej karéry viac než osudné. Musí sa totiž vysporiadať s dvoma závažnými problémami: na jednej strane ho čaká vojenský súd za neuposlúchnutie rozkazu, na strane druhej hrozí galaxii zánik potom, čo sa objavilo pozoruhodné teleso rozprávajúce jazykom vtedy už vyhynutého druhu veľrýb. A aby toho nebolo málo, namiesto svojej milovanej Enterprise má k dispozícii len klingonskú loď s druhovým názvom „Bird Of Prey“, ktorá ani zďaleka nezodpovedá požiadavkám federácie. V takto zapeklitej situácii vidí kapitán Kirk len jedno riešenie – návrat domov, ale o tri storočia dozadu.
Takto by sa dala v stručnosti charakterizovať výzva, ktorú osadenstvo Enterprise s veľkým odhodlaním prijalo. Po udalostiach, ktoré nastali v predchádzajúcom dieli (zničenie Enterprise, smrť Kirkovho syna a znovuzrodenie Spocka na planéte Vulkán), sa režisér Nimoy rozhodol, že trocha upustí od stiesňujúceho napätia, a svoj film mierne odľahčí. Využitím motívu cestovania v čase podstúpil značné riziko, pretože história už veľakrát ukázala, že filmy s takýmto zameraním sa stávajú prepadákmi, alebo upadnú do zabudnutia (česť výnimkám ako je Terminátor). Zároveň sa tento fakt stal pre Nimoya istou výhodou, ktorá mu poskytla množstvo príležitostí pre sebarealizáciu. Pri písaní scenára nezabudol na jemný a veľmi efektívny humor, ktorý vzniká práve vďaka cestovaniu v čase. Od momentu, keď posádka po prvýkrát uvidí život 80-tych rokov minulého storočia, sa diváci môžu tešiť na peknú dávku vtipných hlášok a ešte vtipnejších absurdných situácií. Práve tie sú typické pre Nimoyovu réžiu, ktorou nás zasypával už v treťom dieli (únos Enterprise vlastnou posádkou, prevtelenie Spockovej duše do doktora McCoya a pod.).
Spolu so Star Trekom sa však vyvíjajú aj jeho hlavní protagonisti. Najväčšiu zmenu zaznamenáva hlavne Spock, ktorý nie je tým, čím ešte donedávna býval. Potom, ako sa musel podrobiť rituálu na svojej rodnej planéte Vulkán, a získať späť svoju dušu (alebo katru) od kolegu McCoya, sa jeho myslenie a správanie úplne zmenili. Dalo by sa povedať, že sa počas filmu hľadá, načúva a pozoruje svoju posádku, učí sa byť tým pravým Spockom. Kapitán Kirk, ktorého poznáme ako neoblomného vykonávateľa cti a spravodlivosti, sa takisto akoby uvoľnil, a stáva sa z neho človek prekypujúci svojráznym humorom. Fakt, že jeho mladý syn je už po smrti, na ňom nenecháva žiadne stopy, respektíve sa snaží na to nemyslieť. Je o mnoho otvorenejší svetu, jeho antický hrdina sa pretvára na typ hlavného hrdinu z akčných komédií. Postavy, ktoré dostali v treťom pokračovaní dostatok priestoru na prejavenie svojho charakteru, sa presúvajú do úzadia. Takýmto príkladom je napríklad Sarek (v podaní Marka Lenarda), ktorého part nemá v tomto príbehu také opodstatnenie, aké mal v trojke.
Posádka USS Enterprise má jednu úžasnú vlastnosť, a to súdržnosť. Tá hlavných aktérov burcuje k stále lepším a lepším výkonom, čo je poznať práve v tomto dieli. Nie v každej spoločnosti hercov sú také podmienky, ako práve v tejto. Posádka Enterprise sa tu stretáva už po štvrtý krát na veľkom plátne za posledných 7 rokov, čo je dosť dobrý dôvod na to, aby medzi nimi prebehla „iskra priateľstva“ (a to sa ešte stretli v ďaľších dvoch pokračovaniach). Nemožno im však uprieť aj to, že za tých 20 rokov od prvej série seriálu zostarli, čo ich niekedy posúva do polohy starčekov na výlete. Nakrúcanie ich však bavilo a je vidieť, že sa za svoj vek ani zďaleka nehanbili – William Shatner v úlohe kapitána Jamesa T. Kirka mal už 55 rokov; Leonard Nimoy ako nadporučík Spock tiež 55 rokov; DeForest Kelly v roli doktora Leonarda McCoya oslávil až 66 rokov; George Takei, ktorý hral poručíka Hikaru Sulu mal 49 rokov; Walter Koenig ako poručík Pavel Chekov mal už 50 rokov; James Doohan, ktorý hral nadporučíka Montgomeryho „Scotty“ Scotta, dovŕšil už 66 rokov a, napokon, Nichelle Nicholsová ako poručíčka Uhura mala 54 rokov. Veľkým prínosom pre film bola aj postava doktorky Gillian Taylorovej, ktorú stvárnila príťažlivá a sympatická herečka Catherine Hicksová (širšej verejnosti známa ako manželka reverenda Camdena v rodinnom seriáli V siedmom nebi). Práve táto žena totiž dokázala kapitánovi Kirkovi, že ešte nepatrí do starého železa.
Film ako taký pôsobí uspokojujúco aj po vizuálnej stránke. Už tradičnými tvorcami efektov pre Star Trek filmy sú páni z Lucasovej spoločnosti Industrial Light & Magic (alebo ILM), ktorým sa opäť podarilo prevýšiť laťku. Mnohé triky sa vizuálne zlepšili (ako napríklad prenos častíc z paluby na povrch a naopak) a veľa vecí sa pre film vytvorilo osobitne (ako napríklad kompletné galérie zvukových efektov). O hudbu sa tentoraz nepostarali skúsení mazáci Goldsmith alebo Horner, ale viac-menej amatérska skupina okolo Leonarda Rosenmana. Výsledkom celkového úsilia tímu boli štyri nominácie na cenu filmovej akadémie v tých najpredvídateľnejších kategóriach (najlepšia kamera, zvuk, strih zvukových efektov a hudba) a množstvo ocenení z radov odborníkov na science-fiction.
Z mojich slov je možné cítiť, že som voči Star Trek sérii zaujatý. Je to pravda, pretože sa pomaly stávam „Trekkiem“. Fascinuje ma svet objavov a dobrodružstiev, ktoré sú mi ponúkané, takže sa nebojím povedať, že som do Star Treku zdravo zapálený. Star Trek IV: Cesta domov je viacrozmerný film, ku ktorému si môže nájsť cestu každý milovník filmovej zábavy, nezáležiac na veku. Je to skutočné „ľudské“ dobrodružstvo v rozmedzí troch stáročí, ktoré v sebe nesie aktuálne ekologické posolstvo. Pre „Trekkies“ je štvrtý film nepísanou povinnosťou, pre ostatných zaujímavou skúsenosťou (ak nie viac).
