Taxikár

Ak ste vernými fanúšikmi Roberta De Nira či Martina Scorseseho určite vám neušiel drsný, veľmi sugestívne podaný kultový film Taxikár. Tento film patril medzi prvé filmy týchto filmových umelcov, a dá sa povedať, že tento film odštartoval nielen ich samostatnú úspešnú kariéru, ale aj ich skvelú vzájomnú spoluprácu, ktorá už vlastne začala gangsterským filmom Špinavé ulice z roku 1973.

Zo spolupráce Scorsese-De Niro neskôr vznikli legendárne vzorové filmy ako boxerská dráma Zúriaci býk či thriller Mys hrôzy alebo vynikajúce mafiánske klasiky ako Mafiáni či Kasíno z 1995, ktoré je zatiaľ ich posledným spoločným filmom, vzhľadom na to, že Scorsese už vystriedal De Nira za mladého Leonarda Di Capria (Gangy New Yorku, Letec či pripravovaný projekt o Theodorovi Roosveltovi).

Film Taxikár zobrazuje Travisa Bickla ako človeka, ktorý prichádza z vojny vo Vietname poznačený traumou a žije silným samotárskym životom, v ktorom hľadá iba kúsok šťastia a rodinného tepla. Samota naňho striehne na každom rohu jeho života, na každom kúsku veľkomesta zvanom New York, mesta plného nočnej špiny, ktorú stretáva, keď príjme prácu nočného taxikára v Manhatanne, aj kvôli faktu, že po nociach nevie spávať. Na svojich nočných cestách sa stretáva so samou spodinou nočných ulíc New Yorku, s vrahmi, narkomanmi, prostitútkami či pasákmi. Znechucujúci pohľad na nich nemôže znášať, no práca nočného taxikára a skromný príbytok je jediné, čo má. Praje si aby prišiel dážď, ktorý „zmyje všetku špinu z ulíc“.

Spočiatku mu temné chvíle života spríjemňuje platonická láska k Betsy (Cybill Shepherd), ktorá pracuje ako úradníčka v predvolebnej kampani slávneho senátora Palantina. Je to žena jeho snov a zo začiatku ju sleduje len zo svojho taxíka, no s odstupom času naberá odvahu a osobne ju pozýva na kávičku priamo uprostred jej pracoviska. Ustarostená a monotónnou, nudnou prácou vyťažená Betsy, Travisovú ponuku prijíma s úsmevom na tvári. Ich priateľstvo a stretávanie sa končí tak skoro, ako sa začalo a to návštevou pornokina, kde samotársky Travis trávi svoje voľné chvíle. Takže príjemné posedenia pri kávičke či koláčiku sa končia a on stráca aj svoju poslednú nádej, ako sa zbaviť samoty. Ďalej sa Travis stretáva aj s 12-ročnou prostitútkou Iris (Jodie Foster), ktorá utiekla z domova a žije s pasákom menom Sport, pre ktorého aj pracuje. Prebúdza sa v ňom súcit a otcovská láska, až sa rozhodne s tým niečo spraviť a zachrániť mladú prostitútku a vyčistiť ulice veľkomesta. A tak si nakúpi celý arzenál zbraní, začne tvrdo a ctižiadostivo cvičiť a postupne sa mení z tichého a kľudné taxikára na rebela, ktorý sa rozhodol vziať spravodlivosť do vlastných rúk…

Scorsese vykresľuje život vojnového veterána poznačeného traumou z Vietnamu a samotárskym životom a jeho postupnú premenu na psychicky narušeného človeka, ktorý si zaumieni nemožné, vyčistiť všetku špinu z nočných ulíc a nakoniec sa stáva hrdinom. Robert De Niro hraje excelentne! Jeho premena z tichého taxikára, ktorý sa do cudzích vecí nestará, ale ktorý vie byť aj drsný, na psychopatického rebela, ktorý si nakúpi zbrane a vystrihá si celú hlavu až na jeden pás uprostred nej dohola, je bezchybná. Jeho mimika či pohľad očí hovoria za všetko. Všetky okolnosti nás priam nútia mu fandiť a veľký pocit zadosťučinenia máme najmä vo chvíli, keď nemilosrdne odstraňuje slizkého pasáckeho grázla Sporta či párminútového spoločníka maloletej Iris.

Zaujímavé sú aj Travisové monológy, ktoré nehovorí nahlas, ale si ich iba v duchu myslí. A tak aj týmto spôsobom máme jedinečnú príležitosť sa dostať cez kamennú drsnú tvár do jeho mysle. Takéto monológy nás sprevádzajú najmä v jeho taxíku a sme tak jediní poslucháči tohto samotára. Mladučká Jodie Foster, dnes už ostrieľaná oscarová hviezda z Mlčania jahniat, zvládla svoju prvú veľkú úlohu, úlohu prostitútky, presvedčivo. Aj keď v skutočnosti mala iba 13 rokov, na plátne vyzerá podstatne staršie, čo jej iba pridávalo na celkovom dobrom výkone.

Scorsese nakrúcal podľa scenára Paula Schradera, a film Taxikár sa výsostne dotýka aj problematiky ohľade krvavej a neľútostnej vojny vo Vietname, ktorá je tu spomenutá len nenápadne okrajovo, ale vidíme tu výrazné dôsledky, ktoré zanechala na ľudskej psychike. Podobných filmov zaoberajúcich sa dôsledkami vojny a ich dopad na ľudskú psychiku nie je veľa a toto je ukážková práca. Postava Travisa Bickla si pripadá do určitej miery neužitočná, aj keď pracuje ako taxikár. Travis nemá priateľov či rodinu, a tak sa snaží byť užitočný ako v prípade vojny vo Vietname – zachraňovať životy iných a bojovať za vlasť – no, uznajte sami urobiť poriadok na nočných uliciach veľkomesta ako je New York je neuskutočniteľný cieľ, a ešte viac ak je k tomu odhodlaný len on sám. Travis sa stáva nepríčetným a dokonca sa na verejnom mieste pokúša zabiť aj kandidáta na prezidentský úrad, ospevovaného Palpantina, pre ktorého pracuje jeho stratená Betsy.

Travisa na jeho strastiplných cestách taxíkom sprevádza lahodná hudba Bernarda Hermanna, ktorá sa prevažne skladá z tej istej skvelej jazzovej hudby či tónov, ktoré navodzujú skvelú napínavú atmosféru plnú strachu. Smutným a paradoxným faktom je, že Hermann skonal len pár hodín po dokončení soundtracku k Taxikárovi. Ďalšou významnou osobnosťou filmu, ktorú vo filme nevidíme je kameraman Michael Chapman, pri ktorom nesplývame s filmom len prostredníctvom skvelého scénaru, réžie, či charizmatického De Nira, ale aj cez kameru a jej nespočetný počet uhlov, najmä z Travisovho taxíka, ktorý máme obhliadnutý snáď z každého možného uhlu. Obraz dolaďujú prevažné studené farby, najmä čierna zdôrazňujúca strach a nebezpečné nočné ulice plné prázdnej tmy. Do naších uší sa okrem skvelého charizmaticky chraplavého De Nirovho hlasu dostáva po väčšine aj rušný zvuk ulice, plný nadávok, oplzlostí či roztržiek. Napríklad výstrely zo zbraní, ktorých je vo filme minimum, som si vychutnal naplno a dodnes mi znejú v hlave v spomienkach na Taxikára. Filmové remeslo bolo tak zvládnuté excelentne. Hudba, zvuk, či kamera, ale aj tak „len“ dodávajú čerešničku na torte, alebo slúžia ako dochucovadlo k tomu pravému orechovému, lebo hlavnou atrakciovou je aj tak sám skvelý režisér, scénarista a charizmatický psychopatický rebel, pán Robert De Niro!

Niektoré filmy potrebujú čas na to, aby sa mohli stať kultovými. Niekedy potrebuje film čas na to, aby sme zistili či sa takéto filmy, filmy s takouto kontroverznou tématikou ešte natočia, a ak áno, tak v akej kvalite a originalite. Či zájdu ďalej, preskočia nasadenú laťku alebo nie. A keďže sa takýchto filmov za posledných necelých 30 rokov veľa nenakrútilo, môžem s čistým svedomím napísať a prehlásiť, že film Martina Scorseseho má výhradné miesto v zlatom fonde svetovej kinematografie.

Tento príbeh o taxikárovi tvorí začiatok a vzor Scorseseho rozprávačského umenia. Martin Scorsese týmto filmom dokazuje, že náročné publikum je možné zaujať aj bez prehnaného množstva nabúchanej akcie či komplikovaných zápletiek. Stačí poukázať na poznačenú ľudskú psychiku, ukázať cestu k duši blúdivej ovce a poukázať na fakt, že aj napriek všetkým okolnostiam sa všetko dá, len treba chcieť a mať dobrý úmysel. Robert De Niro (respektíve Travis Bickle) a Martin Scorsese tento dobrý úmysel mali!

Originálny názov: Taxi Driver
Rok: 1976
Réžia: Martin Scorsese
Scenár: Paul Schrader
Hudba: Bernard Hermann
Hrajú: Robert De Niro, Cybill Stepherd, Peter Boyle, Jodie Foster, Harvey Keitel, Albert Brooks, Leonard Harris