Vyháňač diabla © 1973 Warner Bros.
Desivý príbeh posadnutého dievčaťa vstúpil do kín pred 50 rokmi za obrovského poprasku verejnosti. Zvedavé publikum nezvládalo hrôzostrašné znetvorenie mladučkej Regan MacNeil (Linda Blair) práve najlepšie. Bravúrny make-up bol ešte doplnený pekelným hlasom strašidelného démona. Z otáčania hlavy okolo svojej osi či pamätnej pavúčej chôdze dolu schodiskom diváci omdlievali hrôzou. Cirkev žiadala filmu udeliť neprístupný rating pre mladistvých, nakoľko sa démon neštítil pohoršovať a provokovať na 70. roky extrémne nevhodným spôsobom. Kvôli sexuálne hanobným scénam čelila predstaviteľka Regan dokonca násilným vyhrážkam zo strany urazených katolíkov.
Vďaka obrovskej kontroverzii bol však Vyháňač diabla ohromne populárny, čo sa odrazilo aj na jeho ziskovosti. Po prepočítaní inflácie patrí dodnes k najúspešnejším filmom štúdia Warner Bros.
Príbeh exorcizmu nevinnej Regan bol inšpirovaný skutočnou udalosťou posadnutia mladého chlapca v Marylande z roku 1949. Autor knižnej predlohy William Peter Blatty upravil scenár pre potreby filmového plátna a trval na najatí uznávaného režiséra kriminálneho thrilleru Francúzska spojka (1971), Williama Friedkina. Skúsený režisér dával hercom zabrať. Najmä Max von Sydow, predstaviteľ otca Merrina, si s puntičkárskym režisérom užil svoje. Friedkin ho neváhal vystresovať streľbou zo zbrane len, aby mal autenticky vydesenú tvár. Scéna samotného vyháňania sa nakrúcala pri teplote -40 °C, aby chlad v miestnosti pôsobil vierohodne. Ellen Burstyn, ktorá hrala Reganinu matku Chris MacNeil, režisér nakrúcal dokonca aj potom, čo po náraze do steny v jednej scéne, stratila vedomie. Hercom sa však náročné podmienky vyplatili, ich kariéry po premiére koncom roka 1973 raketovo vystrelili nahor.
Friedkin ako režisér odviedol vynikajúcu prácu. Išlo o historicky prvý prípad, keď sa horor dočkal mainstreamového rozpočtu 5 miliónov dolárov. Nešlo však o bezproblémovú produkciu. Štyri úmrtia členov štábu, zhorené kulisy, nočné mory Lindy Blair… Nakrúcanie tak bolo opradené množstvom doteraz nevysvetlených záhad. Náklady sa nakoniec kvôli neustálym komplikáciám vyšplhali na výsledných 11 miliónov, no štúdiu sa vklad mnohonásobne vrátil.
Vyháňač diabla sa stal prvým hororom, ktorý oslovil kritikov natoľko, že mu udelili nomináciu na najlepší film v hlavnej kategórii na udeľovaní cien filmovej akadémie. Jednoznačne si zaslúžil toľkú pozornosť, o čom svedčí fakt, že o réžiu prejavil záujem aj Stanley Kubrick. Režijný velikán považoval výsledný film za svoj obľúbený horor. V Malajzii, Singapure či vo Veľkej Británii bola snímka zakázaná ako príliš strašidelná až do roku 1990.
Popularita filmu netkvie len v kontroverznej téme posadnutia maloletej dievčiny perverzným démonom či v prelomových trikoch, ale aj v celkovej viacvrstvovosti Friedkinovjo veľdiela. Horor disponuje silnou psychológiou postáv, čo je vidieť i na citlivom charaktere otca Karrasa, ktorého zahral Jason Miller. Dej sa spomalí, prenikneme hlbšie do jeho vzťahu s matkou a plne pochopíme jeho duševné pohnútky. Záver divákom už celé dekády vyráža dych. Zimomriavky naskakujú kedykoľvek zaznie ústredný hudobný motív Mikea Oldfielda Tubular Bells. Slávne ponuré schody z finále filmu vedúce z Prospect Street na M Street vo Washingtone sú dodnes vyhľadávanou turistickou senzáciou.
Celosvetový úspech filmu viedol k štyrom filmovým pokračovaniam a bezpočtu obdobných hororov s obľúbenou témou exorcizmu. Vyháňač diabla sa tak zaslúžil o masívny rozvoj hororového žánru. Tento rok v októbri sa dočkáme jeho ďalšieho pokračovania v réžii Davida Gordona Greena, ktorý má na svedomí najnovšiu trilógiu Halloweenu. Strašidelný originál však ostane navždy neprekonaný.
