Osvietenie

Osvietenie (v minulosti uvádzané aj ako Žiarenie) je jedno z kontroverzných diel Stanleyho Kubricka. Niekým odsudzované, mnohými ospevované. Dalo by sa povedať, že bolo docenené až niekoľko rokov po premiére, keďže v roku vzniku bolo nominované na filmovú Malinu za najhoršiu réžiu. A pritom je režisér ako Stanley Kubrick považovaný za jedného z najlepších režisérov dvadsiateho storočia. Aj keď nakrútil asi len 16 filmov, skoro každý bol vysoko pozitívne ocenený divákmi aj kritikmi. Horor Osvietenie patrí medzi klenoty tohto žánru. Komorný príbeh o vstupe šialenstva do hlavy spisovateľa a správcu hotela v jednej osobe vznikol na motívy knihy Stephena Kinga s rovnomenným označením. Už spojenie majstra napätia Kinga a majstra réžie Kubricka samo o sebe musí evokovať pocit kvalitného diela. Nielen herecké výkony, kamera či námet, o ktorých sa budem vyjadrovať neskôr. Samotný príbeh sám o sebe vo mne zanechal súbor otázok, čoho by bol ľudský duch schopný v prípade jeho „osvietenia“.

Keď sa spomenie meno Američana Stanleyho Kubricka väčšina odborníkov sa zhoduje v tom, že to bol perfekcionalista vždy vyžadujúci maximum od každého vo svojom okolí. Čudácky vizionár absolútne posadnutý filmom. Aj keď sa stal pojmom vo svete strieborného plátna, získal iba jediného Oscara, aj to len v kategórii špeciálne efekty.

Film vznikol v roku 1980. O práci Kubricka s hercami na tomto i ďalších filmoch chyrujú informácie o tom, ako ich svojou pedantnosťou a nekonečným opakovaním scén privádzal do zúfalstva. Jedna z posledných scén filmu je dokonca zapísaná v Guinessovej knihe rekordov ako najviac sa opakujúca v dejinách. Dlhé zábery kamery s presúvaním sa po chodbách hotela umocňujú pocit napätia z presvetleného a otvoreného strachu. Priam až neznesiteľne desivá hudba dodáva filmu tú správnu atmosféru. A príbeh samotný je krásne jednoduchý a pritom v ňom možno vždy hľadať niečo nové.

Osvietenie bolo napísané na motívy rovnomennej knihy tvorcu mrazivých bestsellerov Stephena Kinga. V tomto svojom horore opísal historku z horského hotela, kam sa na zimu sťahuje spisovateľ Jack s manželkou Wendy a malým synom Dannym. Tu sa zamestná ako správca, kým je hotel mimo sezónu úplne opustený. Treba podotknúť, že stojí na indiánskom pohrebisku a bývalý správca sa zo samoty pomiatol a zavraždil svoje dve dcéry, manželku a potom seba. Jack sa v hotely snaží napísať scenár, no postupom času začínajú sa diať zvláštne veci. Jeho synovi, ktorý je obdarovaný mimozmyslovým vnímaním a potom aj Jackovi samotnému začnú sa zjavovať duchovia či preludy. Z toho a z úplnej izolácie stratí nakoniec zdravý rozum a snaží sa zavraždiť ženu a svoje dieťa. Príbeh je to vcelku ozaj jednoduchý ale o to dáva hercom väčší priestor na vyjadrenie svojich pocitov a vzťahov medzi nimi a divákovi na druhu stranu ponúka možnosť zapojiť pri pozorovaní širokú škálu pocitov. Nazretie do zmýšľania postáv je podporované dobrým výkonom protagonistov filmu, ktorí sa ujali svojich rolí vierohodne a obohatili tak celý zážitok z tohto diela rovnako ako dojímavá kamera a dobrá réžia.

Už spomínaná práca Kubricka je profesionálna a puntičkárska. Jeho narábanie s farbami, priestorom a zvukmi je prosto úchvatné, hotel sa v jeho podaní stáva živou bytosťou, jedným z hrdinov príbehu, ústredným zdrojom zla. To bolo zdrojom konfliktu medzi autorom predlohy a režisérom samotným. King totiž vo svojej knihe dával do popredia rozpad rodinných vzťahov a Kubrick démonizoval hotel samotný. Aj napriek týmto nezhodám sa však jedná o majstrovský kúsok, ktorý vyniká predovšetkým precíznym budovaním napätia, vrcholiacim strhujúcou scénou prenasledovania v zasneženom labyrinte.

Žánrovo by sa dalo Osvietenie zaradiť do viacerých druhov. Toto delenie je stále subjektívnym prvkom filmovej analýzy a pravidlá, ktorými sa pri takomto zaradovaní musia zohľadňovať nemajú pevne určené hranice. Všeobecne je považovaný za horor. Ja osobne by som toto zadelenie rozšíril. Horor ako taký by mal obsahovať scény násilia podložené dramatickosťou a poväčšine aj fantázijnosťou. To Shining v plnej miere spĺňa. Doplnil by som ho ale o adjektívum psychologický. Je to z toho dôvodu, že násilie a strach vo filme má počiatok v mysli človeka. Takmer celý repertoár pocitov úzkosti a strachu je na diváka kladený prostredníctvom vlastnej predstavivosti a vizuálne prostriedky ako sú scény vraždenia a zmrzačených tiel slúžia viac-menej ako pomocné barly pri prechádzke po hotely hrôzy. Je tu však ešte jeden aspekt a tým je nepopierateľne takmer neustále napätie. Z toho dôvodu je film nutné zaradiť aj do žánru thriller (z angl. thrill – napätie). Takže po zosumarizovaní je podľa mňa film Osvietenie psychologický horor a thriller.

Nicholsonove jazykové prostriedky sú, ako otlačok prstov, jednoznačným identifikačným znakom. V úvode je Jack ešte pokojný a aj jeho jazykový prejav je taký. Nezdvíha hlas, pôsobí vyrovnane a distingvovane. Neskôr sa ale mení na šialenca a začína používať úžasnú techniku sarkastických a ironických poznámok spolu s oscilovaním medzi šepotom a náhlymi výbuchmi neurotického kriku. Umocňuje to strach diváka z jeho premeny a divák sa môže lepšie vžiť do deja. Jack Nicholson je majstrom mimiky. Výrazy jeho tváre ho preslávili. V Osvietení túto vlastnosť využil v plnej miere. Už od začiatku filmu môže badať na jeho tvári jemný arogantný úškľabok a chladný pohľad. Akoby naznačovali, že musí zatiaľ vyzerať dôveryhodne. Pri scéne, keď ho jeho manželka Wendy vyruší pri písaní sa začne meniť. V jeho tvári vidno nútený úsmev, ktorý sa strieda s cholerickými výbuchmi. Čelo zvráskavené. V očiach je vidno odpor a opovrhnutie s akým sa pozerá na vlastnú ženu. Divák môže vycítiť jeho začínajúcu nenávisť, ktorú herec podporuje s energickou gestikou rúk a trhaním listu papiera, ktorú opäť náhle strieda jemné poukázanie, aby Wendy odišla. Ďalším nezabudnuteľným záberom je Nicholsnov kamenný výraz, keď sa pozerá von oknom na hrajúcu sa manželku a syna. Je to nádherný pohľad predátora, ktorý sa chystá na svoju obeť. Je úplne pohltený do svojich predstáv ale v očiach sa ešte dá vyčítať jeho vnútorný boj. V scéne so synom je naopak kľudný a akoby zmätený. Jeho vyznanie lásky synovi však opäť sprevádza otvorený úsmev a jemná gestika. Divákovi musí krv hustnúť v žilách keď uvidí priam diabolský výraz herca pri napadnutí Wendy na schodoch a potom pri dobíjaní sa sekerou cez dvere bytu a kúpelne. Pohľad cez rozbité dvere sa stal kultovým. Jeho pochod šialenstva po chodbách hotela so sekerou v ruke a zranenou nohou je perfektný. Pôsobí chladne a nezastaviteľne ako tank pri svojej úlohe. Nerobí dokonca chybu náhlych fáz ozdravenia sa, ako sa to stáva v podobných prípadoch v mnohých filmoch. Kríva monotónne a presvedčivo až k svojej smrti v bludisku. Celkovo je výkon Jacka Nicholsna veľmi dobrý. S rolou sa úplne stotožnil a jeho výrazové a jazykové prostriedky kvalite filmu len pomohli. Pre rolu Jacka Torencea bol diabolský Nicholson ako stvorený. Shelley Duvall je menej známa herečka, ktorá hrala vo viacerých viac či menej úspešných filmoch. V roku 1980 bola ale vybraná do úlohy Wendy Torrence vo filme Osvietenie.

Táto postava nemá toľko priestoru na vyjadrenie a experimentovanie ako rola Jacka. Jej jadro je uzatvorené do hraníc racionálneho správania sa starostlivej manželky a matky. Podľa mňa je výber práve tejto herečky zaujímavý. Svojim zraniteľným a botticelovským vzhľadom môže divák ľahko pocítiť bezbrannosť Wendy v obrovskom hotelovom komplexe.

Je pozoruhodné, že v jedným z najdesivejších hororov vystupuje v jednej z hlavných postáv aj detský protagonista. Režisér Kubrick to ale vyriešil tak, že počas celého natáčania sa sedemročný Lloyd nedozvedel, že ide o horor.

Postava malého Dannyho je dopodrobna a veľmi dobre charakterizovaná už v jeho prvých scénach. V scéne pri raňajkách je chlapec opisovaný hereckým výkonom ako utiahnutý samotár, ktorý si nedostatok kamarátov na hranie vynahradzuje fiktívnym priateľom Tonym. Toho prezentuje pohybom prsta v úlohe akejsi bábiky a zmenou hlasu, keď hovorí v jeho mene. Hneď na začiatku nám charakter tejto postavy naznačuje, že má pravdepodobne schopnosť predvídať. Detská nevinnosť v hotely zla a dokonalá chladná mimika mladého herca je to pravé, čo vie vystrašiť diváka. Jeho šokujúce pohľady pri týchto stretnutiach sú úplne mrazivé. Chlapcove bezcieľne uprené pozeranie do prázdna v scéne v posteli sa veľmi podobá klasickým japonským hororom a je nezabudnuteľným okamihom strachu. Najdesivejšou scénou filmu ale podľa mňa ostáva chlapcov výstup, keď so zmeneným a desivo znejúcim hlasom pristupuje k matke, berie nôž a rúž a na dvere píše slovo vrah. V tohto okamihoch je napätie takmer hmatateľné. Sklenený pohľad v začiatkoch a pravdivý des v očiach v posledných scénach robí výkon Dannyho Lloyda perfektným.

Stanley Kubrick vo filme Osvietenie pripravuje vstup do tajomného a hrôzou prelezeného horského hotela v podstate už od prvého záberu: let ponad hory a údolia vyvoláva závrat podobne ako nekonečné chodby s vysokánskymi stropmi, po ktorých sa na trojkolke preháňa sedemročný senzibil. Kubrick má dar navodiť jazdou po interiéri snáď ešte väčšie napätie než samotnými strašidelnými scénami.

Všimol som si, že práca kamery v Osvietenie sa dá tematicky rozdeliť podľa druhu scén, ktoré sleduje. Dlhými a neprerušovanými zábermi cesty v horách a hotelových priestorov sa snaží vytvoriť pocit otvoreného strachu a obrátenej klaustrofóbie. Tiež tieto zábery slúžia ako náhrada za sprievodcu po hoteli. Ďalším druhom sú detaily a polodetaily. Vo filme sa ich nenachádza veľa. Takmer všetky sú venované tváram predstaviteľov, aby vynikli psychologické pohnútky, podľa ktorých jednajú. Jednoznačným poznávacím znakom tohto filmu sú veľmi dlhé zábery bez strihu. Už spomínané bicyklovanie malého chlapca ale aj prechádzanie sa ostatných hercov po chodbách hotela je snímané stadycamom. Takéto snímanie zintenzívňuje pocit prichádzajúceho nebezpečenstva. Niekedy je dosiahnutý aj pocit, kedy divák pri sledovaní akoby bol vťahovaný do víru úzkych uličiek či už v exteriérovom bludisku alebo bludisku hotela. Toto prelínanie sa oboch bludísk je tiež zaujímavým vizuálnym detailom. Tempo záberov sa postupom času zvyšuje. V úvode sú zábery dlhé a statické. Okrem spomínaného blúdenia chodbami. Ku koncu filmu sa k zvyšovaniu pocitu napätia skracujú aj zábery a strih je oveľa agresívnejší. Kubrick sa majstrovsky pohral s vizuálnou stránkou filmu a dokázal stvárniť strach a hrôzu nie len tmou ale naopak necháva diváka konfrontovať sa s presvetleným a otvoreným priestorom, ktorý je falošným obrazom pokoja.

Vynikajúca, mrazivá a presne vystihujúca daný moment. Hovorím o hudbe samozrejme. Svoju kvalitu nám ponúka už v prvých sekundách filmu. Naháňačka auta Jacka Torrenca je úchvatným zážitkom a to z veľkej časti práve vďaka skvelej hudbe. Aj keď sa jedná čisto len o cestu autom hneď nám je jasné, že pôjde o horor. Prináša pulzujúcu atmosféru a hlasným dunením vtĺka do našich tiel pocit chvenia a nervozity. Rušivé momenty rôznych neznámych zvukov a výkrikov nás doslova priklincujú k sedačkám. Po tejto krátkej prestávke opäť prichádza rad na zdôraznenie atmosféry. Až po naskočení prvých časti filmu si ľudské nervy na chvíľu vydýchnu.

Neskôr však hudba vôbec nehrá vedľajšie husle. Perfektne vygraduje scénu valiacej sa krvi po chodbe hotela, zmrazí nás pri pohľade na zdvihnuté obočie a psychopatický pohľad Jacka Nicholsna s následným beznádejným pokusom o spojenie sa vysielačkou s odľahlým svetom v podaní Jackovej ženy Wendy. Z ďalších elektrizujúcich scén si môžeme vyberať, je ich dostatok. Myslím si, že je to jeden z mála filmov, ak nie vôbec jediný kde hudba dokázala tak bezchybne a pritom s citom vytieňovať nekonečný pocit strachu a ľudskej smrteľnosti.

Shining je bez rozporu desivé dielo opisujúce premenu pokojného spisovateľa na vraždiaceho šialenca. Vcelku nič neprekvapuje – Kingov talent pre hrôzostrašné možnosti ľudskej bytosti, Kubrickov osobitý štýl režírovania a aj Nicholsnova plejáda démonických úsmevov je už zapísaná do histórie. To sú ale jediné podklady filmu, ktoré môže divák očakávať.

---