Zvyčajní podozriví

Rok 1995 bol bohatý na kvalitné filmové zážitky a ich celkový počet je toho jasným dôkazom. V roku, keď sa Mel Gibson odhodlal pre dvojrolu režisér-herec vo svojom historickom epose „Braveheart“, Nicolas Cage herecky koncertuje v „Leaving Las Vegas“, Terry Gilliam nastoľuje svoje temné a komplikované vízie budúcnosti v skvelom snímku „12 monkeys“, Brad Pitt a Morgan Freeman excelujú vo vynikajúcom mysterióznom thrilleri Davida Finchera „The Seven“, sa na scéne objavuje ďalší silný hráč v podobe režiséra Briana Singera. Tento nesporne talentovaný, ale v tej dobe ešte pomerne neskúsený režisér a producent (neskôr mal na svedomí produkciu veľmi populárnej série o cynickom doktorovi Housovi) vytvoril spolu so scenáristom Christopherom McQuarriem (ten so Singerom scenáristicky spolupracoval na prvom filme s názvom Public Access) zladenú a plodnú dvojicu. Ďalší snímok preto na seba nenechal dlho čakať a už v spomínanom, pre kinematografiu, mimoriadne vydarenom roku sa na scéne objavuje dielo s názvom Usual Suspects.

Pri produkcii to obyčajne chodí tak, že: buď máte tuctový projekt, ktorý pritiahne do kín zväčša nenáročných divákov – je ich najviac a práve preto vám produkcia odklepne väčší balík peňazí na výrobu, alebo originálny, nevídaný námet, ktorý síce zaberie na kritikov, ale z hľadiska marketingu ide o značné riziko – preto sa musíte uchýliť k minimalizmu a šetriť tam, kde to ide, pretože viete, že pri takomto prístupe vám peniaze na výrobu nepotečú. Film Usual Suspects je ukážkovým príkladom druhého prípadu, avšak spomínaný minimalizmus nie je samoúčelný, ale núti tvorcov prejaviť svoj talent naplno a skutočne ukázať všetko, čo im sudičky do kolísky nadelili. Po vzhliadnutí Singerovho posledného snímku sa mi žiada povedať, že talentu majú na rozdávanie a vo filme sa im podarilo zladiť obsahovú a formálnu stránku s precíznosťou porovnateľnou s masterpiece hudobnej klasiky.

Všetko sa začína na lodi, ktorá má čoskoro zhorieť do tla a zachrániť sa majú len dvaja ľudia. Člen posádky maďarského pôvodu a Verbal Kint, ktorý sa pred ohňom schoval neďaleko lode. Je predvedený na policajnú stanicu, kde vypovedá a čoskoro má byť prepustený na kauciu. Avšak po zistení, že zničenie lode má určitú spojitosť s (vo filme) mysticky vykresľovanou postavou Keysera Sozeho, ktorý je medzi kriminálnikmi i policajtmi považovaný za legendu, sa do celej záležitosti zapletie FBI – konkrétne agent Kojan. Týmto momentom autori odštartujú geniálne komplikovaný, retrospektívne podávaný príbeh oplývajúci originálnou zápletkou, ktorá doslova núti diváka myslieť a zároveň predvídať pokračovanie deja. Či dokonca jeho zakončenie, aby na neho vzápätí vybalili skvelý sofistikovaný záver. Ten doslova vyráža dych, pričom ide prinajmenšom o významný míľnik v žánri crimi-thriller a celkovo sa môže porovnávať s takým vyvrcholením, aké je možné zhliadnuť v mierne uletenom Gilliamovom filme „12 monkeys“.

Singer mal pri výške rozpočtu preťažkú úlohu spočívajúcu vo výbere toho správneho obsadenia, ktoré by jeho film nepochovalo, ale aby zároveň podalo presvedčivý, širokospektrálny herecký výkon, čo by samotný snímok odpálilo medzi elitu kinematografie. Výsledok stojí za to a Singer nám predstavuje partičku piatich ľudí, tak charakterovo odlišných, avšak zároveň spojených minulosťou škvrniacou ich povesť, ktorej sa nemôžu zbaviť, nech sa snažia, ako sa len dá. Galantný podvodník Keaton (Gabriel Byrne), introvertný špecialista na výbušniny Hockney (Kevin Pollak), excentrický blázon McManus (Stephen Baldwin), extrovertný homosexuál Fenster (Benicio del Toro) a ako čerešnička na torte mrzák Verbal Kint (Kevin Spacey zaslúžene odmenený Oskarom za najlepší herecký výkon vo vedľajšej úlohe), sa predstavujú v tom najlepšom svetle a podávajú skvelé herecké výkony, z ktorých je cítiť skôr lásku a zanietenosť pre herectvo než vidinu vysokého honoráru.

Kvôli vyššie spomínanému minimalistickému prístupu a značne obmedzenému rozpočtu film neoplýva žiadnymi výraznými špeciálnymi efektmi. Na celkovom vyznení je to cítiť a nezávisle pojaté výrazové prostriedky, či kamera sú toho jasným dôkazom. Otvorene však treba priznať, že snímku to vôbec neuberá na atraktivite. Technické nedostatky v jeho prípade nahrádza tajomná temná atmosféra, trpezlivo budovaná príbehom, hereckými výkonmi a v neposlednom rade i hudbou. Práve ona totiž dodáva filmu život a bez nej by bol snímok len bezduchou kriminálnou story s prekvapujúcim vyvrcholením. Hudobný doprovod napísal a zložil John Ottman a jeho orchestrálne melódie jemne načrievajúce do potemneného klišé, avšak pre vyznenie filmu jedinečné a neopakovateľné motívy, sa vrývajú do duše a ostávajú tam ako spomienka na dokonalý paradox – jedinečné klišé.

Revolúcia, redefinovanie žánru. Tieto dve i mnoho ich asociácii sa mi vynorí v hlave pri pripomenutí si tohto počinu z tak plodného roku 1995. Režisér Brian Singer a scenárista Christopher McQuarrie (ovenčený Oskarom i cenou BAFTA za najlepší scenár k filmu) natočili spolu jedinečný film o moci, jej pôvode, úskočnosti, ale i o pomste a odplate, čím vo svojej dobe zmenili u ľudí chápanie pojmu kriminálny thriller. Ich dielo si ihneď našlo milióny fanúšikov a vytvorenie kultu okolo samotného filmu na seba nenechalo dlho čakať. Najdôležitejšie ale je, že i s odstupom 12 rokov má snímok čo ponúknuť a s prehľadom zoči-voči poráža omnoho drahšie, ale bezduchejšie thrillery súčasnosti.

Originálny názov: The Usual Suspects
Krajina: USA / Nemecko
Rok: 1995
Minutáž: 106 minút
Réžia: Brian Singer
Scenár: Christopher McQuarrie (cena BAFTA i Oskar za najlepší scenár k filmu)
Kamera: Newton Thomas Sigel
Hudba John Ottman
Hrajú: Gabriel Byrne, Stephen Baldwin, Benicio del Toro, Kevin Pollak, Kevin Spacey (Oskar za najlepsi muzsky herecky vykon vo vedlajsej ulohe)