Sexuálna otvorenosť a vizuálna pôsobivosť. To je to, čím Gaspar Noé dokáže zaujať i pobúriť. Jeden z najprovokatívnejších režisérov súčasnej francúzskej kinematografie využíva možnosti filmového média na doraz. Jeho diela síce nie sú obsahovo nápadité, zato formálne ich posúva do extrémnych polôh, často až na hranicu pozerateľnosti. Preto je filmovou verejnosťou vnímaný kontroverzne – na jednej strane bezhranične milovaný, na tej druhej nekompromisne zatracovaný.
Z jeho tvorby sa do širšieho povedomia dostal najmä film Zvrátený (Irréversible), v ktorom sa Noé veľmi svojsky postavil k téme násilia. Miestami len ťažko stráviteľné scény sa kĺžu na tenkom ľade diváckeho vkusu. Film aj napriek (alebo vďaka?) tomu zaujal pozornosť väčšieho počtu divákov a stal sa komerčne úspešným. Finančné príjmy umožnili Noému pustiť sa do realizácie projektu, ktorý nosil a rozvíjal v hlave už niekoľko rokov.
Na počiatku však nestál konkrétny tematický námet, ale zážitok z filmu Roberta Montgomeryho Lady in the Lake. Mladý Gaspar Noé sa (aj vplyvom drog) nechal uniesť kamerou snímajúcou všetko z pohľadu hlavnej postavy. Na takomto subjektívnom nazeraní postavy okom kamery postavil aj svoj najnovší film Enter the Void (Vojdi do prázdna).
Dej je zasadený do nočného Tokia hýriaceho farbami neónov, ideálneho miesta pre zachytenie Noého surreálnych vizuálnych predstáv. Tu sa stretávajú dvaja súrodenci, Oskar a Linda, aby si po detstve prežitom v odlúčení sľúbili, že sa už nikdy neopustia. Avšak jednej noci je Oskar, ako drogový díler, pri policajnej akcii zastrelený. No sľub, ktorý dal sestre, mu nedovoľuje opustiť tento svet. Jeho duša tu preto zostáva a blúdi realitou. Na filmovom plátne sa rozbieha neúnavná hra farieb, stroboskopických svetiel a kaleidoskopických scén podfarbená pulzujúcou ambientnou hudbou.
Scenár pochádza z ruky samotného režiséra. Okrem dejových detailov bola spracovaná aj vizuálna koncepcia, sčasti poznačená Noého skúsenosťami s rôznymi halucinogénmi. Dialógy postáv, podobne ako pri Zvrátenom, neboli vopred napísané, ale vznikali prevažne priamo na mieste. Možno je to spôsob, akým sa režisér snažil dosiahnuť čo možno najprirodzenejší prejav. Rovnaký cieľ sledoval pravdepodobne aj obsadením neprofesionálnych hercov. Hlavú postavu Oskara zveril človeku bez hereckých skúseností Nathanielovi Brownovi a Oskarovho kamaráta Alexa si zahral amatérsky herec Cyril Roy. Jedinou z hlavných rolí, do ktorej bola obsadená profesionálna herečka je postava Lindy, Oskarovej sestry. Noé sa rozhodol pre Paz de la Huertu, ktorú bolo možné zhliadnuť v sladkej romantickej dráme Nezabudnuteľná cesta (A Walk to Remember, 2002) alebo v ostatnom filme Jima Jarmusha Hranice ovládania (The Limits of Control, 2009).
Prvýkrát bol Enter the Void premietaný na filmovom festivale v Cannes už v roku 2009, ale postprodukcia pokračovala ďalších osem mesiacov, kým sa dosiahla finálna verzia. Tá je v kinách už od mája 2010, do tých slovenských bude distribuovaná 13. januára 2011. Pre niekoho bude toto viac ako dve a pol hodiny trvajúce dielo nevkusnou nudou, pre iného omamnou záplavou vzrušenia. Dá sa totiž predpokladať, že táto experimentálna filmová psychedélia je rovnako kontroverzná ako Gaspar Noé sám.
