10 rokov lásky (2017). © Peter Snadík, DogDocs
Adam Hanuljak zo združenia DogDocs 10 rokov (s päťročnými prestávkami) sledoval a natáčal päť rodín zo štyroch krajín – dve slovenské, po jednej z Čiech, Fínska a Rumunska. Časozberné dokumenty sú nezriedka projekty na celý život a režisér skutočne avizuje prípravu ďalších pokračovaní.
Do veci bola zapojená ešte jedna rumunská rodina, ale tam sa podľa slov režiséra veci vyvinuli takým spôsobom, že by si zaslúžili samostatné spracovanie. 10 rokov lásky uviedla RTVS, nebol zaradený do kinodistribúcie.
Materiál z prvého natáčania sa vyznačuje optimizmom a neskúsenosťou, nielen na strane respondentov, čerstvých rodičov jedného alebo dvoch detí, ale aj filmárov, ktorí boli vtedy tiež ešte len začiatočníci.
Dá sa tak povedať, že rástli a učili sa spolu so svojimi predstaviteľmi. Neznamená to, že by v priebehu prerábali základnú metodiku. Otázky kladú mimo kameru, z kontextu sa dá ľahko pochopiť, o čom postavy „točia“. Niekedy vypovedajú v prítomnosti partnera, inokedy ich spovedajú osve a odpovede strihajú za sebou.
Druhá a tretia časť, po piatich, respektíve desiatich rokoch, majú vo výslednej minutáži rastúci podiel, zodpovedajúci zamotávaniu osudov jednotlivých rodín (partnerské krízy, rozchody aj rozvody). Z piatich rodín na konci filmu ostávajú pokope iba dve, slovenská ani jedna.
Filmári, vracajúci sa k respondentom s päťročnými odstupmi, väčšinou nemali šancu zachytiť ich práve v rozhodujúcich, zlomových okamihoch, ostáva im iba možnosť natočiť výpovede, čo si jednotlivci myslia, a zostrihať ich tak, aby nikto nemal priveľa priestoru na úkor druhého. Niekto sa uzavrie, niekto sa naopak potrebuje vyrozprávať. Náročná, nevďačná úloha.
Ako rastú, väčší priestor dostávajú „produkty“ lásky, ich deti. Tie dodávajú zmysel aj skrachovanému spolužitiu, odrážajú sa v nich obaja rodičia. Hoci niektorí zanedbávajú starostlivosť, s odstupom času (čiže opäť na konci filmu) sa aj najväčší hriešnici snažia aspoň o občasnú prítomnosť v živote svojich potomkov. A tak sa – vcelku nenásilne – muruje aj čosi ako dramatický oblúčik, v zhode s rozostavaným domom z rumunského príbehu presahujúci do budúcna.
Sociologické otázky, aké (možno) filmárov trápili v úvode – vyskytujú sa úvahy nad zúfalým ekonomickým postavením mladých rodín – ustupujú osobným drámam. Aj to podvedomé porovnávanie „privilegovaného“ fínskeho dredáča s rumunským gastarbajtrom s medzizastávkou v slovensko-českom transkapitalizme sa vo výslednej interpretácii podriaďuje čomusi, čo sa nedá celkom vedecky či vôbec racionálne uchopiť.
Hanuljaka jednoducho fascinuje ľudský život vo svojich najrôznejších prejavoch. Skrýva v sebe poeta a ten básnický škriatok sa derie na svetlo v momentoch, keď necháva osamotenú, stále mladú a krásnu Fínku Millu spievať karaoke v bare alebo sleduje z pohľadu spolujazdca smútok otca dvoch detí, odchádzajúceho po tristý raz od rodiny a nedokončeného domu za zárobkom do cudziny.
Už teraz sa dá povedať, že združenie DogDocs stojí za filmovým projektom, aký dnes na Slovensku nemá páru a zaslúžia si – ak chcú – v ňom pokračovať. (Bez podpory to nepôjde.) Pokračovania by si zaslúžili aj uvedenie v kinách a festivaloch, pokiaľ tieto inštitúcie budú v danom čase ešte existovať.
