12 rokov otrokom

Cenu americkej filmovej akadémie (skrátene Oscara) ešte nikdy v histórii nevyhral čierny režisér alebo jeho film. Pomenovanie „Afroameričan“ sa tu nehodí, keďže Steve McQueen je pôvodom Angličan. Ak 12 rokov otrokom skutočne získa Oscara za najlepší film, nepôjde len o symbolické zadosťučinenie pre milióny černochov odvlečených do „civilizujúcej sa“ pokolumbovskej Ameriky a ich potomkov, ktorí sa dodnes vyrovnávajú so zvyškami segregácie a predsudkov. Išlo by aj o odklon od prevládajúcej kompromisnej politiky akadémie, zahŕňajúcej cenami umelecky a politicky vyleštené, bezzubé produkcie.

Samozrejme, 12 rokov otrokom je podobne ako iní oscaroví adepti adaptáciou skutočného historického príbehu. Strasti Solomona Northupa svetlo súčasnosti predbiehajú o jedno a pol storočia. Malo by ísť o bezpečný pohľad na zastaralý svet krívd, nepriechodne izolovaný od harmonického súžitia kultúr a farieb pleti v dnešnej Amerike. Nie je to však také jednoduché a pôsobivosť McQueenovho tretieho celovečerného filmu vyplýva aj z nejednoznačnosti a z neúplnosti vysporiadania sa s rasistickými myšlienkami a ich praktickými dôsledkami. Tou istou Bibliou, z ktorej sadistický plantážnik Epps predčítava „svojim“ černochom verše o spravodlivosti delenia na pánov a otrokov, sa oháňajú dobre živení pokrytci aj dnes, keď potrebujú ospravedlniť iné zjavné nezmysly v usporiadaní ľudských záležitostí.

Príklad provokatívneho viazania faktov (alebo skôr obrazov) poskytuje záber na Northupa (Chiwetel Ejiofor) v cele niekde vo Washingtone, krátko potom, ako ho dvojica priekupníkov nadrogovala a uniesla. Prebúdza sa v putách na zemi, prichádzajú za ním dvaja muži. Solomon sa ich snaží presvedčiť, že je slobodný človek a stal sa obeťou nedorozumenia. No pre nich je len „negrom“ na úteku. Keď odmieta túto verziu, dostáva svoju prvú bitku ako bezprávny otrok (iba prvú z mnohých). Po bitke sa zviecha a cez zamrežované okienko sa pokúša dovolať pomoci. Kamera stúpa od okna cez priečelie budovy, aby na pozadí odhalila kupolu Capitolu, symbol slobody a demokracie.

Významový celok, porozumenie je nadradené postupnému prerozprávaniu príbehu. A tak, aj keď film má v zásade lineárny pôdorys, neposúva sa dopredu cez letopočty, zdôrazňujúc, že 12 rokov, ktoré Northup prežil v otroctve, boli preňho iným životom, v módnom slovníku alternatívnou identitou, lenže násilne vnútenou a všeobecnou, bez možnosti pauzy alebo vystúpenia z roly. Jeho prvý „master“ William Ford (Benedict Cumberbatch), pomerne slušný človek, síce Solomona chráni pred lynčovaním, ale o jeho minulosti „nemôže nič počuť.“ Hoci ho systém poburuje, naďalej ho využíva vo svoj prospech.

Solomonove dva životy McQueen stavia oproti sebe od úvodu. V prvých záberoch ho vidíme pracovať na plantáži pod prísnym dohľadom predáka a vlastníka, vyrába si potajme atrament a počas nekľudnej noci nachádza vedľa seba mladú otrokyňu. Následne McQueen prestriháva na veľmi podobný záber Northupa ležiaceho vedľa svojej manželky (ako vyrozumieme neskôr). V ďalších obrazoch z Northupovho „občianskeho“ života ladí husle a hrá do tanca bielej spoločnosti. Tanečníci tlieskajú a Solomon sa skromne usmieva. Bol zvyknutý na verejné hodnotenie svojej práce, ale ako slobodný človek sa nemusel obávať biča, ak náhodou zahral falošný tón.

Cestou loďou z Washingtonu do New Orleansu Northup prechádza prerodom do života otroka a začína chápať, že nejde ani tak o život ako o prežívanie. Aj sem umiestňuje režisér krátku retrospektívu, spomienku na deň, keď Northup zašiel s rodinou do mesta. Na ulici ich vyobliekaných zbadá istý otrok a fascinovaný ich nasleduje do vnútra obľúbeného obchodu. Prichádza za ním biely džentlmen a obchodníkovi (tiež belochovi) sa ospravedlňuje za nepríjemnosť. „Nič sa nestalo,“ hovorí Solomon a beloch, ktorý si ho všimol až teraz, si ho povýšene premeriava. Inak bezvýznamná historka, ale v Solomonovom novom živote je to upomienka, aké krehké privilégium bola jeho osobná sloboda.

V presvedčivom zobrazení ukrutností otrokárskeho systému (ponižovanie, vykorisťovanie, telesné tresty, rozdeľovanie rodín, znásilňovanie žien, lynčovanie) pomáhajú výkony hercov aj v menej významných vedľajších úlohách, napríklad Paul Giamatti ako obchodník s otrokmi, ktorý premenuje Solomona na Platta a svojmu „tovaru“ venuje asi toľko citu, akoby predával dobytok. Paul Dano si rozšíril kolekciu psychicky narušených postáv ako zbabelý, neschopný a pomstychtivý tesár Tibeats a z pohľadu na Sarah Paulson (pani Eppsovú) tuhne krv ešte skôr, než hodí prvú fľašu do tváre Patsey (Lupita Nyong’o), krásnej otrokyni, ktorú jej manžel (Michael Fassbender) sexuálne uprednostňuje pred ňou. Patsey však z toho nemá žiadne výhody, pozornosť sadistu Eppsa jej život robí ešte ťažším. Prosí Solomona, aby jej pomohol zabiť sa, ale on odmieta. Vo vzťahu medzi Patsey a Plattom sa azda najviac prejavuje istá „upratanosť“ (alebo estetizácia). Znamenajú pre seba navzájom veľa, ale nikdy presne nevieme, čo medzi nimi vlastne je.

Steve McQueen sa nevyhýba priamemu násiliu, dokumentuje ho prísne a bez otáčania kamery, neexplicitných detailov či iných trikov, aké používal Tarantino, keď v Djangovi chcel zverstvá otrokárov aj ukazovať, aj nie. Najhoršie aj tak nie je samo bičovanie či iné tresty, ale dopady násilia na otrokov aj na pánov. Keď sa Tibeats pokúsi Solomona zlynčovať a spolu s kumpánmi ho zavesia na strom, predák plantáže ich s pištoľou v ruke zastaví. Solomona nechá prestupovať na špičkách so slučkou na krku. V pozadí záberu postupne vychádzajú z chatrčí ostatní otroci a pokračujú vo svojej dennej rutine, akoby muža obeseného na strome (jedného z nich) ani nevideli. Ale to je presne ono. Inštitucionálne ho nemôžu vidieť, tak ako Ford nemôže počuť jeho skutočné meno a príbeh. Nemajú slobodnú vôľu, majú len príkazy. Za chrbtom sa mu hrajú černošské deti a z verandy na druhej strane ho sleduje Fordova žena.

Z Eppsovej plantáže sa Northup raz pokúsi utiecť. Pani domu ho vyslala na nákup. Schádza z cesty a uteká lesom, keď zrazu vbehne doprostred lynčovania iných otrokov. Systém funguje samospádom a ako v najobludnejších dystopiách, zasahuje všetko a všetkých. Na každého oslobodeného otroka pripadá množstvo takých ako Patsey. Ani tá najsladšia hudba neprehluší nárek bitých.

„Človek si robí so svojím vlastníctvom, čo chce,“ tvrdí Epps. 12 rokov otrokom nehovorí o dávnej a nepochopiteľnej histórii, ale o dôsledkoch toho, keď sa ľudia riadia morálkou, ktorá im vyhovuje bez prihliadania na iných.

---