Anatómia pádu
Keď útočia myšlienky

Sandra je spisovateľka nemeckého pôvodu. So svojím manželom Samuelom a synom s poškodeným zrakom Danielom žijú v chatke vo Francúzsku. Sú ďaleko – od všetkých ľudí a, zdanlivo, aj od svojich problémov. Už úvodná scéna naplnená chaosom nás zasypáva dôležitými informáciami: hlasná hudba, otázky, smiech, hnev, rezignácia. Emócie sú dovŕšené pred domom, kde Daniel nachádza ležať svojho otca v kaluži krvi. Tu sa to všetko ešte len začína. Sandra vybieha von a nevie o nič viac ako my. Alebo je to iba maska? Skutočne bola jedinou osobou v dome?

Víťaza tohtoročnej Zlatej palmy (cena pre najlepšiu snímku na prestížnom filmovom festivale v Cannes) natočila režisérka Justine Triet. Zaujímavosťou je, že sa stala len treťou ženskou držiteľkou Zlatej palmy v celej histórii festivalu. Svojím psychologickým počinom Anatómia pádu so Sandrou Hüller v hlavnej úlohe precízne vykresľuje autentický rozklad základného ľudského vzťahu, v ktorom sa dôvera stáva tuzexovým tovarom.

Veľký rozprávačský talent autorky je nepopierateľný. Na dĺžke 150 minút nám otvára vzťahový príbeh medzi matkou a synom, ktorými otrasie smrť blízkeho človeka. Sandra Hüller a detský herec Milo Machado Graner sú s kamerou nežní a správne šetria teatrálnymi prejavmi. Vzhľadom na to, že film je pomerne konverzačný a stojí práve na ich výkonoch, je vyváženosť hereckej dvojky to najobdivuhodnejšie. Dopomohla k tomu aj samotná hĺbka postáv, bez ktorej by sa všetko rozpadlo.

Na príbeh sa od určitého momentu dívame očami takmer slepého Daniela. V ňom sa ponúka dramatická rozštiepenosť medzi svetom mŕtveho otca a mamou obvinenou z vraždy. Takzvané dospelé „pády“ na jedenásťročnom chlapcovi zanechávajú vážne jazvy. Rovnako ako na každom zúčastnenom. Dokonca sa v názve Anatómia pádu môže zrkadliť aj nečakaný koniec Danielovho detstva.

Jemné klamstvá, ktorými nás režisérka Triet zavádza, potvrdzujú to, čo sa snímka snaží povedať nielen postavami, no aj samotným pátraním: neexistuje „iba“ čierna a  „iba“ biela. Priam existenciálne myšlienky sa vzťahujú k dôvodu smrti, ktorý v závere pôsobí až desivo reálne, desivo jednoducho. Divákov očakávajúcich jednoznačné áno alebo nie, či dokonca uznanie viny jednej osobe, môže finálne rozuzlenie sklamať. Rovnako aj kľúčový bod poslednej výpovede. Snímka však dobre napodobňuje smutnú realitu, v ktorej si dôležité momenty často uvedomíme až po funuse alebo nám dávajú zmysel s väčším odstupom.

Film ani raz nezjemní svoju trpkosť a najmä preto pôsobí ťažko, náročne. Vykričané krivdy nás spätne vracajú k manželom, ktorými zmietalo nenaplnené ego a očakávania. Za Sandriným chladným výrazom sa skrývajú veľké emócie, nesprávne kariérne a manželské rozhodnutia. Ani Daniel neostáva nepoškvrnený. Kvôli týmto chybám automaticky podľahneme predsudkom. Aj tu sa s nami forma rozprávania a dávkované informácie zahrávajú a zavádzajú nás iba k jednému pólu. Túto hru som osobne veľmi ocenila. Film vďaka nim udržiava diváka v dianí a kladie nové otázky.

Aké myšlienky sa skrývajú vo vnútri toho druhého? Na to nikdy nebudeme vedieť odpovedať a možno aj to je niečo, čo desí hlavné postavy. Po objasnení smrti neprichádza žiadne vydýchnutie, ale čas na zamyslenie. Skromne tuším, že najdôležitejšou nie je pravda, ale dôvera a pochopenie.

Anatómia pádu je puntičkárskou ukážkou, aký veľký zmysel môže mať každé nadvihnutie obočím. Silné herecké obsadenie v spolupráci s výborným scenárom a veľmi šikovným režisérskym prístupom zanecháva dobrý pocit a otáča zrkadlo svojim divákom. Sme spokojní s tým, ako žijeme?

---