3 dni v Quiberone
Herečka zomrela, hviezda žije

Je to staré herecké prekliatie, obzvlášť filmových hercov. Aby boli úspešní, potrebujú veľkú rolu, ktorá ich dostatočne zviditeľní. No stane sa, že ich rola úplne prekryje, a v povedomí verejnosti nežijú sami za seba, ale ako svoje postavy. Ak na takúto úlohu natrafia na začiatku kariéry, môže sa s nimi niesť celý život. Spýtajte sa Daniela Radcliffea alebo jeho kolegov, „Hermiony“ a „Rona“ zo seriálu Harry Potter.

Keď Romy Schneider hrala v prvom filme o rakúskej cisárovnej Alžbete, zamlada pezývanej Sissi, mala 17 rokov a celá trilógia bola natočená pred jej dvadsiatkou. Odvtedy si ju milióny divákov v Nemecku, nemecky a aj inak hovoriacich krajinách spájali s touto úlohou. (Schválne skontrolujte televízny program počas najbližších sviatkov.) Všetci ju volali „nežne“ Sissi.

Aj film 3 dni v Quiberone o epizóde v živote štyridsaťročnej Romy Schneider poukazuje na všeobecne známu skutočnosť, že sa nálepky Sissi dlhodobo pokúšala zbaviť. Ako najpopulárnejšia nemecká herečka sa v roku 1959 rozhodla žiť a pracovať vo Francúzsku (zasnúbená s Alainom Delonom).

Pripomína jej to reportér z nemeckého Sternu, ktorý za ňou prišiel do luxusného hotela v prímorskom letovisku, aby s ňou spravil veľký profilový rozhovor. Spolu s ďalšími problematickými udalosťami a vzťahmi z jej minulosti. Hviezda, ktorá mala diétou, procedúrami a odpočinkom načerpať nové sily, aby dokázala, že sa môže venovať rovnako deťom aj kariére, sa dostáva znova pod tlak.

Ešte pred novinármi sa k Romy dostáva jej kamarátka z detstva, reštaurátorka Hilde (Birgit Minichmayr). Nachádza ju na izbe pod perinou, Romy ju pozýva k sebe do postele. Spoločne znášajú a komentujú diétne pokrmy v hotelovej reštaurácii, sedia v jednej vani v dôvernom rozhovore.

V úvodných scénach sa Romy javí pripravená zvládnuť prísny režim, dodržiavať podmienky kúry, iným slovom odvykačky. No len čo si zapáli prvú cigaretu počas interview s reportérom Michaelom a fotografom Robertom, niečo sa v nej pohýna, mieša. (Fajčenie vôbec nie je v rozpore s dobovým wellnessom. Je tolerované – aj v spoločných hotelových interiéroch, o izbách ani nehovoriac.)

Hilde znepokojene sleduje Romyinu akoby naivnú úprimnosť, s ktorou necháva zaznamenávať na diktafón hlboko súkromné detaily. Pripomína jej, že to nemusí robiť, že si môže ublížiť. Herečku možno hypnotizuje neprestajné šumenie mora.

Tak ako more, z ďiaľky znejúce pokojne a stabilne, po priblížení sa k brehu hučí a pení, aj Romy Schneider za fasádou úspešnej, obdivovanej umelkyne skrýva zranenú, nešťastnú, búrlivú ženu. Horúčkovito pracuje, lebo príživníci v jej okolí a nákladný životný štýl ju privádzajú na mizinu. A pretože toľko pracuje, nemá čas na rodinu, odcudzuje sa deťom, čo ju trápi ešte viac.

Rozpory v jej živote, vrátane komplikovaného vzťahu k mužom, film veľmi dobre dokumentuje. Možno preto, aby pôsobil viac dokumentárne, je aj ladený do čiernobiela. Dramaturgicky je vystavaný jednoducho, lineárne: príprava-prológ, prvá fáza interview, večer v bare-medzihra, druhá fáza interview, dozvuky.

Úspech bežného konceptu závisí od hercov a Marie Bäumer vďačnú postavu naštudovala perfektne. Určite jej pomáha aj výrazná podobnosť so zrelou Romy Schneider a plynulá znalosť francúzštiny. Sama s vyše štyridsiatimi filmovými úlohami od roku 1993 siaha hlboko do vlastných skúseností (má syna, s ktorého otcom sa rozišla) a odhaľuje na plátne nie menej, než Romy odhalila Sternu.

V charakterovom štvoruholníku sa kódujú nadosobné vzťahy a rôzne výpovedné roviny. Slávna osobnosť potrebuje mať „normálnych“ priateľov, ktorí sú s ňou celý život „bez ohľadu na slávu“, takzvaní skutoční, úprimní priatelia ako Hilde. Romy sa o Hilde môže kedykoľvek oprieť a robí to aj doslovne, môže si byť istá, že Hilde znesie aj jej najhoršie excesy a Hilde ich veru znáša.

Využíva ju? Tak trochu, ale aj Hilde využíva Romy, čo možno nie je také zjavné, nuž toto pozorovanie scenár dáva do úst Michaelovi. Niečo z Romyinho lesku padá aj na Hilde, ktorá nie je ani taká úspešná, ani taká talentovaná. Ocitá sa s ňou vo vybranej spoločnosti, v najlepších hoteloch, život s ňou je intenzívnejší.

Médiá cudzopasia na celebritách, bulvár osobitne, ale aj renomovaný Stern s radosťou skočí po exkluzívnom rozhovore s „najslávnejšou európskou herečkou“ (Michaelove slová), aby prešťal konkurenciu, neštíti sa obnažovať ju, a potom sa nad ňou pohoršovať („Pýtaj sa, nekomentuj!“ – Robert Michaelovi).

No a celebrity závisia na tom, aby boli fotografované a spovedané, inak im hrozí, že sa dostanú z centra záujmu na jeho okraj, prestanú dostávať dobré pracovné ponuky alebo akékoľvek ponuky, nahradia ich mladšie, krajšie, zdravšie. Ten exhibicionizmus, túžba predvádzať a páčiť sa, túžba po uznaní, silnejšia ako u iných v nich predsa je, vypestovali si ju, inak by predsa nechceli robiť performatívne umenie.

3 dni v Quiberone presne, ale s rešpektom a tabuľkovo zobrazujú dynamiku vzájomných závislosti, využívania a vyžierania sa v šoubiznise, síl, ktoré človeka vystaveného ich pôsobeniu tak dlho a v takej miere ako bola Romy Schneider, v kombinácii s osobnými faktormi takmer isto zničia. Zomrela rok po zobrazených udalostiach na zástavu srdca. (Túto informáciu záverečné titulky neobsahujú. Predpokladá sa, že publikum vie.)

Film od Emily Atef tiež patrí do uvedenej sústavy vzťahov, hoci tým diváka „nevyrušuje“. Neupozorňuje, že svoj naratív, štáb a hercov živí zo Schneiderovej kultu. Keby nebola taká slávna, nenatočili by ho. A divákov láka predovšetkým tým, že je o nej. My všetci tak ďalej živíme jej kult.

Aj keď ona sama je dávno mŕtva. Alebo práve preto.

---