Originálny názov: Zero Dark Thirty
Žáner: dráma, historický, triler
Minutáž: 157 minút
Krajina: USA
Rok: 2012
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Kathryn Bigelow
Scenár: Mark Boal
Kamera: Greig Fraser
Hudba: Alexandre Desplat
Hrajú: Jason Clarke, Reda Kateb, Jessica Chastain, Kyle Chandler, Jennifer Ehle, Harold Perrineau, Jeremy Strong, J.J. Kandel a ďalší
Filmy založené na rekonštrukcii všeobecne známych historických udalostí sú z filmárskeho hľadiska vždy pomerne tvrdý oriešok. Nemôžete to preháňať s besnou akciou ani výbuchmi, nemôžete používať nečakané zvraty a v neposlednom rade musíte rátať s tým, že vyvrcholenie vašej snímky asi nikoho neprekvapí. A keď sa navyše rozhodnete nakrútiť film o iba dva roky starej udalosti, ktorú má každý v čerstvej pamäti, musíte byť sakramentsky dobrý režisér, aby ste dokázali zaujať.
Preto recenzentský klobúk dole pred Kathryn Bigelow – i napriek nežiaducej východiskovej pozícii dokázala vytvoriť dielo nútiace napäto sledovať dianie na plátne od začiatku až do konca.
Čerstvá absolventka Maya (Jessica Chastain) prichádza do CIA ako absolútny zelenáč; avšak s pevnou vôľou, hraničiacou občas až s posadnutosťou, podieľať sa na ulovení najnebezpečnejšieho teroristu tohto milénia. Na Ground Zero sa ešte neusadil prach a my sa s ňou už zúčastňujeme prvého vypočúvania zajatých rabiátov, ktoré zároveň patrí aj k najkontroverznejším scénam filmu. Hlavným heslom nakrúcania bolo bezpochyby čo najviac sa priblížiť reálnym skutočnostiam a tvorcovia si preto neberú servítky pred kamery.
Nikoho a nič neidealizujú a výsluch/mučenie nám predvádzajú so všetkými chuťovkovými detailmi a v istých momentoch doslova v plnej nahote. Sadistická časť publika si nepochybne príde na svoje. Tá útlocitnejšia bude mať pravdepodobne problém prijať fakt, že psychickej a fyzickej šikany sa tu dopúšťajú „tí dobrí“ a že, ako film naznačuje, je vlastne priam potrebná k dosiahnutiu šťastného konca.
Scenárista Mark Boal svojim bezemočným prístupom k zobrazovaniu vecí objektívne tak, ako sa stali, ponúka hneď niekoľko námetov na zamyslenie. Je zlo a násilie ospravedlniteľné v záujme vyššieho dobra? Zaslúžia si bezcitní vrahovia týranie alebo sa tým väznitelia iba znižujú na ich úroveň? Podobných otázok si asi v priebehu snímky položíte viacero a je veľmi sympatické, že štáb vám dovolí odpovedať si na ne podľa seba a žiadne názory nevnucuje.
Dejová linka zatiaľ plynie hladko a nerušene vpred, roky ubiehajú, sledujú sa falošné i správne stopy, zvolávajú sa porady, plánujú stratégie a všetko smeruje k nevyhnutnému a notoricky známemu koncu. Je pozoruhodné, že aj keď prevažnú časť dva a polhodinového filmu tvoria politicko-vojenské debaty a taktiky, na nudu akosi nie je miesto. Bigelow je neobyčajne zručná režisérka, ktorá do obvykle „chlapského prostredia“ neľútostnej vojny vnáša prostredníctvom hlavnej hrdinky emócie, pocity a psychologickú hĺbku. Kvalitný scenár navyše nikdy nedegraduje početné dialógy na úroveň nič nehovoriacej znôšky armádnych kecov. Vo výsledku tak ide o veľmi osviežujúci kokteil miešajúci chladnú profesionalitu s krehkou zraniteľnoťou.
Napokon, niečo podobné predviedla už v žánrovo príbuznom Smrť čaká všade (The Hurt Locker, 2008) – tu svoje postupy iba vybrúsila do dokonalosti. Večne nepokojná ručná kamera, civilné herectvo a maximálny dôraz na realizmus sú osvedčené prvky občas vyvolávajúce dojem, že sa dívame len na zdramatizovaný dokument. Finálny útok zas spôsobom snímania aspoň na malú chvíľu každého prevtelí do vojaka pohybujúceho sa so zbraňou v ruke tmavými chodbami Bin Ládinovej rezidencie. Vynikajúca hudba Alexandre Desplata je už iba čerešničkou na dokonalej torte.
30 minút po polnoci je často označovaný za najlepší film minulého roka a tento titul nie je prehnaný. Bez ohľadu na to, že Oscara mu vyfúkol Affleck so svojim Argom a snímka sa tak musela upokojiť s trápnou polovicou zlatej sošky za akúsi nepodstatnú zvukovú úpravu (druhú polovicu dostal Skyfall), táto vojnová dráma zaujme každého, kto nie je zaťatý hltač konšpiračných teórií o Usámovej nevine. Hoci s najväčšou pravdepodobnosťou nevyvolá túžbu vidieť ju niekedy v budúcnosti ešte raz, zaryje sa pod kožu hlbšie než guľka z hlavne amerického mariňáka.
