7 sestier
Dystopický film o rodine

Koprodukčný projekt viacerých európskych štátov a USA sa už v lete objavil v online distribúcii Netflixu. Neviem síce, v ktorých krajinách, ale ako to už v tomto prípade býva, veľa pozornosti sa mu nedostalo a veľmi rýchlo sa rozšíril aj na internet. Mnoho divákov v našich kinách teda určite mať nebude.

Nakoniec to však vôbec nie je škoda. Námet síce vyzerá zaujímavo a film je v mnohých ohľadoch aj dobre nakrútený, na celej čiare ho však potápa deravý scenár a neskutočne hlúpe akčné scény.

7 sestier alebo v lepšom originálnom názve What Happened to Monday, rozpráva životný príbeh identických sedmorčiat (Noomi Rapace), ktoré sa narodili do dystopického sveta neďalekej budúcnosti (hlavná dejová línia sa odohráva v roku 2073), kde ľudstvo čelí „najhoršej kríze histórie“. Preľudneniu. Zavádza sa tak celosvetová politika jedného dieťaťa a tie navyše, čo sa napriek zákazom narodia, sú oficiálne uložené do kryospánku (?!), kde majú zotrvať až do doby, keď bude svet opäť pekným miestom s dostatkom potravín.

A to som si myslel, že strašenie preľudnením a nedostatkom potravy už máme dávno za sebou (v Európe máme presne opačné problémy). Ale film zachádza ešte ďalej. Preľudnenie je podľa neho spôsobené geneticky modifikovanými plodinami, ktoré spôsobujú mnohopočetné pôrody ako v prípade sestier Settmanových. Vedu nahrádzajú špekulácie a pomaly odchádza aj zdravý rozum – takýto opis sa však hodí nielen na tento film.

Snímke očakávateľne dominuje švédska herečka Noomi Rapace, ktorá sa preslávila postavou Lisbeth Salander zo ságy Millénium, čo ju katapultovalo do Hollywoodu, kde zatiaľ nemala šťastie na extra zaujímavé úlohy. Sedem postáv zvládla s prehľadom, ale na malej ploche, akú film vo všeobecnosti poskytuje, sa jej výkon nedá rovnať s obdobnou rolou Tatiany Maslany v seriáli Orphan Black. Našťastie, tu sa akákoľvek podobnosť medzi filmom a seriálom končí, i keď obe sa pohybujú v rovnakom žánri. Veľmi príjemný je vo svojich niekoľkých scénach William Dafoe v role starého otca sestier, ktorý ich po pôrode, počas ktorého umrie ich matka, ukryje, vychová a vymyslí celé ich krytie.

Ako triler film funguje naozaj dobre, je napínavý, vizuálne zaujímavý so zvládnutou výpravou, ale pocit odcudzenia od sveta a ohrozenia mohol byť väčší. Je samozrejme nepochopiteľné, ako mohli celé desaťročia žiť sestry v utajení ako jedna osoba. Enormne vyššia spotreba jedla, vody a ďalších vecí nebola nikdy nikomu podozrivá? Ešte aj sám film nám v úvodných scénach ukazuje, že napriek tomu, že sa sestry podrobne každý večer informujú o tom, aký mala deň tá, ktorá bola von, nedá sa týmto spôsobom preniesť celá skúsenosť a všetky drobné rozhovory, ktoré by v dlhodobom horizonte viedli k nejasnostiam a podozreniam.

Takzvaných plot holes má tento film neúrekom a už len ich výpočtom by sme stratili veľa času. Sci-fi rovina filmu je nelogická, a keďže nejde tentoraz len o kulisu, ale o niečo, na čom príbeh naozaj stavia, zamrzí to ešte viac. Nehovoriac o neskutočne naivnom konci, ktorý zahodí všetky možnosti skutočného vyvrcholenia či katarzie. Chýbajú aj autentickí antagonisti. Všetci sú tu len akési figúrky či karikatúry. Ak naozaj poslúžila Angela Merkel ako predobraz političky a šéfky úradu pre kontrolu detí (Glenn Close), je to veľmi lacný úder – a prejav nepochopenia európskej reality zo strany amerických scenáristov.

---