96 hodín

Cynický, paranoidný, citlivý, bezohľadný. Taký je Bryan Mills (Liam Neeson). Muž, ktorý sa kedysi vzdal rodiny v prospech vlády, pre blaho spoločnosti. Dnes sa mu sem-tam ujde nejaký menší job, a tak vyžije celkom solídne. A aj keď je jeho život pomerne zabezpečený, rodina mu chýba. Manželka, dcéra. Dve entity, ktorých sa kedysi vzdal. Dnes na ne dáva pozor. A myslí to naozaj vážne.

96 hodín je štatistický časový údaj, ktorý určuje vyhliadky na potencionálne dolapenie obchodníkov s bielym mäsom spoločne s nepredaným mäsom, teda napríklad dcérou, ktorú vám uniesli. Ak tento čas uplynie, nádeje sa scvrkávajú rýchlosťou svetla. Albánska háveď situovaná v Paríži si teda žije svoju rozprávku, pretože 96 hodín naozaj nie je veľa. Na scénu však prichádza istý veľmi nahnevaný pán, ktorého len tak nič nezastaví.

Scenár i produkciu tohto francúzsko-amerického koláča napiekol Luc Besson a zahryznutie chutí naozaj bessonovsky. Bryan Mills, je citlivý ako Leon, brutálny ako Nikita, láskyplný ako Korben Dallas. Sám vojak v poli stojí proti bezohľadným gangstrom najvyššieho rangu, ktorí sa neštítia pred ničím. Ide v podstate o typický obrázok bessonovského sveta, ktorý vystihuje miestami komiksový kontrast medzi dobrom a zlom.

V tomto prípade sa hlavný hrdina nespráva práve najslušnejšie, keďže pol Paríža rozmláti na kúsky, no divák mu všetko odpustí. Veď je to SUPERHERO ako vyšitý a na druhej strane, bordel sa dá upratať len bordelom. Konkrétne portfólio bývalého „ochranára ľudí“ nám tvorcovia ponúkajú až v Paríži, kam pomstychtivý Bryan Mills priletí, lebo niekomu sľúbil, že mu ukáže ako vyzerá peklo.

Bývalý agent CIA sa pri svojej práci skutočne s nikým a ničím nepiple. Ryby, rybky i rybičky necháva len tak miznúť z povrchu zemského, je mu úplne jedno, či ešte začujú kikiríkanie galského kohúta. Momentálne mu ide v prvom rade o jeho milovanú dcéru, ktorá ho podľa jeho skromnej mienky nemiluje tak, ako sa na dcéru patrí. Predsa len západná kultúra, ktorá žije na darčekoch a s darčekmi, pozná rozdiel medzi trápnou karaoke mašinou a koňom živočíchom.

Technicky 96 hodín možno zaradiť do vlny filmov, ktoré sa vyznačujú neprimerane veľkou dávkou akcie a kamerou, ktorá sa v ruke neskutočne trasie. Modernistický prístup k snímaniu akcie tu cítiť na každom kroku. Mnohým príde určite na um Bourne a jeho trilógia, no tá je predsa len ešte o schodík vyššie, najmä pre svoju vyššiu prepracovanosť.

Režisér Pierre Morel (Okrsok 13) zvládol túto lineárnu akčnú „strieľačku-hopsačku“ bravúrne. Príťažlivým spôsobom divákom servíruje jedno klišé (obetavý tatko) za druhým (naivné dievčatko). No samozrejme, všetko s mierou! Výsledkom je skutočne brilantná popkornová zábava, ktorej chýba hlbší činiteľ, zmysel, ponaučenie, moralizovanie a iné cnosti, ktoré v ňom skutočný „popkorňák“ ani hľadať nebude. Tento film naozaj jestvuje len pre akciu a akcia preň.

---