Žáner: dokument
Minutáž: 83 minút
Krajina: SR
Rok: 2012
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Tomáš Krupa
Scenár: Tomáš Krupa, Pavol Palárik
Kamera: Ján Kász, Pavol Palárik, Ivo Miko, Martin Čech
Hrajú: Filip Jurkovič, Pavol Kaniansky, Miroslav Mráz
Je to zvláštny pocit, keď film zrkadlí váš život. Pri Absolventoch som tento pocit mohol čakať. Ide predsa o film dokumentujúci osudy mojich troch generačných vrstovníkov po absolvovaní vysokej školy. Tiež nemám dávno od posledných promócií, všetkých troch. (Na bakalárske a „doktorské“ som sa aj tak vykašľal. Ťahať rodičov cez celú republiku raz za pár rokov stačí a mne samému na zadosťučinenie verejné procesie nikdy nechýbali.)
Zrkadlenie (reflexia, haha) Absolventov však presiahlo do veľmi delikátnej, povedal by som až intímnej roviny. Pristihol som sa sediac nahý na posteli, ako sa dívam na nahého Filipa Jurkoviča, schúleného v podobnej polohe na obrazovke môjho notebooku. Na inom mieste filmu „ašpirujúci“ umelec Jurkovič hovorí niečo v zmysle, že umenie sa dnes robí akoby len pre umelcov a nikto iný ho nevníma. Tak to teda nie, Filip. Na bláznov, postriekaných krvou a podpaľujúcich sa na korze sa radi pozrú všetci, nielen čerstvo osprchovaní „recenzenti“. Šak keby si netúžil po širšom publiku, tak nejdeš do ulíc. Málokto má však toľko drzosti a výdrže, aby sa vystavoval opakovane a dlhodobo úsudkom (prevažne laickej) verejnosti. „Writerom“ to príde prirodzené, ale taký akademický maliar či dokumentarista sa ľahko môže potknúť zostupujúc dolu schodmi zo slonovinovej veže aukcií, vernisáží, grantov a byrokracií.
Máme toho roku zatiaľ celkom šťastie na dokončené slovenské filmy, ja osobne na také, čo nejak súvisia s bystrickou Akadémiou umení. Tomáš Krupa, sám absolvent dokumentaristiky z rečenej alma matere, si vybral ako protagonistov ďalších troch (ex)študentov Akadémie, výtvarníka Filipa Jurkoviča, herca a stewarda Pavla Kanianskeho a Mira Mráza, tiež od dokumentu, hoci po škole manažuje lokálnu sieť chovateľských potrieb. Na moje potešenie v malom kameu sa opäť mihne rektor Matúš Oľha a prečíta zopár fráz o zachovaní osobnej integrity v kapitalistickej džungli „tam vonku“. S podtitulom „Sloboda nie je zadarmo“ prichádza aj noša zamyslení nad podstatou slobody, našťastie, väčšinu si Krupa odbije v úvode skrz svojich protagonistov. Ostane im tak čas na uvažovanie aj o iných veciach, bližších ich osobnej skúsenosti než abstraktný pojem slobody, ktorý sa tu aj dvadsať rokov po prevrate chápe ako nejaký nespochybniteľný výdobytok.
Napríklad Miro, kŕmiac pytóny, zhodnotí štúdium dokumentaristiky lapidárne, že sa v Bystrici pokúšali urobiť z dokumentu umenie. Veľmi vhodne umiestnená sebareflexia: Krupa má zjavne popri dokumentárnych aj mocné umelecké ambície, čo dokazuje pointovaním výpovedí z rôznych dátumov do súvislej sekvencie sklamaní a vytriezvení alebo efektnými, často spomalenými zábermi, v ktorých sa najmä Filip štylizuje do polohy jakubiskovského vtáčka, siroty a blázna. Že je to s tou našou slobodou nejednoznačné, potvrdzujú práve Jurkovičove kreácie: čo bolo nekonvenčné koncom šesťdesiatych rokov, je nekonvenčné aj dnes, len dnes na to nezoženiete prachy a verejnosť vás bude ignorovať ešte viac ako v šesťdesiatych, lebo ak sa nemýlim, profesia umelca nezískala za posledné polstoročie masívne na reputácii, skorej naopak.
Pri Krupovej „vzorke“ sa nedá hovoriť o reprezentatívnosti, ale v zvukovej stope sú zaznamenané aj čísla, čiže tvrdé fakty. Nemusíte sa ulievať práve na Akadémii umení, aby ste neskôr mali problém uživiť sa. Pomer (vhodných) voľných miest a živých absolventov je príliš preklopený na stranu mäsa a krvi, ktoré nevieme ako zužitkovať. Komu dnes príde ako brutálny prejav totality, že akademici a umelci robili kuričov a murárov, keď dnes ľudia s titulmi idú pokojne do Anglicka umývať riady? Nielen preto, že tu pre nich žiadna robota neni. Aj keby bola, pravdepodobne by bola horšie zaplatená. Je zvláštne počúvať študentov, ako chcú, aby im humanitná škola dávala praktickejšie poznatky do profesionálneho života. Ale čo viac chcete ako to, že vás naučíme (púhym pravidelným opakovaním, lebo v jednoduchosti je génius) načúvať hromadne šéfovi, prispôsobovať sa jeho nárokom a požiadavkám, a potom, keď toho už máte fakt dosť, vypustiť vás do najbližšej krčmy s akciou na čerešňu?
Dokument by sa oplatilo pozrieť hlavne budúcim študentom, možno im pár klapiek pri tom spadne z očí, lebo šak hej, slovami jedného z Absolventov, vysoká škola je predĺžením detstva, máte to aj vrchnosťou uznané, že sa pripravujete na povolanie, čiže skutočne nerobíte. Ak si myslíte, že v osemnástich už nie ste decko a veľmi dobre viete, čo chcete v živote robiť, škole sa radšej oblúkom vyhnite. (Pokiaľ to, čo chcete v živote robiť, nie je byť akademikom.) Alebo choďte na zápis a potom rok využívajte študentské zľavy. Nebojte sa, univerzity robia horšie veci, aby sa udržali pri existencii. Krupov film neprináša celospoločenskú sondu a možno preto mätie divákov, ktorí práve takéto široké hľadanie hlbokých podstát očakávali. Cez „povrchnosť“ či útržkovitosť spracovania sa totiž derie na povrch oveľa zásadnejší problém než to, že niekoľko ľudí si zle vybralo školu.
Ľudský život oceňovaný ako výslednica dosiahnutého vzdelania a tomu vzdelaniu zodpovedajúcej kariéry je ako koncept jednoducho bezpredmetný. Máme tu konflikt medzi spravidla päťročným „štúdiom“ úzko špecializovaného oboru a zvyškom dospelého života, keď sa človek presúva z miesta na miesto (aj zemepisne, aj sociálne) podľa toho, čo a kde sa mu práve naskytne. Toto je zmätok a moja generácia v tomto zmätku bude žiť a bude sa v ňom snažiť nachádzať a vytvárať aké-také poriadky, lebo inak sa nám tu civilizácička rozpadne. Krupov dokument je príspevkom do hľadania poriadku, rádu, významu, ako taký je angažovaný v najlepšom zmysle slova. Minimálne za to ho treba pochváliť. Generácia, čo o sebe nič nepovie, necháva za seba hovoriť iných. A rozhodovať. Dokedy nám budú ešte hovoriť, že odmietame preberať zodpovednosť za vlastný život? A čo tak pozrieť si štatistiky, tvrdé čísla? Napríklad o tom, ktorá veková skupina pácha najviac samovrážd v našej krásnej otčine.
